19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 19. marca 2022

Po pripomenutí, že manželia sú osobitným spôsobom povolaní, aby milovali Boha, Svätý Otec František pripomína, že v situáciách ľudskej krehkosti a zlyhania možno oceniť tie prejavy lásky, ktoré nejakým spôsobom odrážajú lásku Boha. Sú to situácie voľného spolužitia, civilného manželstva a rozvedených, ktorí žijú vo voľnom zväzku alebo sú znovu civilne zosobášení. V každom prípade, „ku všetkým týmto situáciám treba pristupovať konštruktívnym spôsobom: snažiť sa ich premieňať na príležitosti napredovania smerom k plnosti manželstva a rodiny vo svetle evanjelia.“

Ide o včlenenie všetkých; každému musíme pomôcť nájsť vlastný spôsob účasti na živote cirkevného spoločenstva, aby sa cítil byť predmetom „nezaslúženého, bezpodmienečného a nezištného milosrdenstva“. Nik nemôže byť navždy odsúdený, pretože to nie je logika evanjelia! Nemám na mysli len rozvedených, ktorí žijú v novom zväzku, ale všetkých, v akejkoľvek situácii sa nachádzajú. Samozrejme, ak niekto vystavuje na obdiv objektívny hriech, akoby bol súčasťou kresťanského ideálu, alebo chce vnucovať niečo iné, než to, čo učí Cirkev, nemôže chcieť katechizovať a kázať – a v tomto zmysle je tu niečo, čo ho oddeľuje od spoločenstva (porov. Mt 18, 17). Potrebuje opätovne počúvať hlásanie evanjelia a pozvanie na obrátenie. No ešte aj pre túto osobu môže existovať nejaký spôsob účasti na živote spoločenstva: v sociálnej angažovanosti, modlitbových stretnutiach alebo podľa toho, čo jej osobná iniciatíva, spolu s rozlišovaním pastiera, môže navrhnúť. Ohľadom spôsobu zaobchádzania s rozličnými situáciami, ktoré sa nazývajú „iregulárne“, synodálni otcovia dosiahli všeobecnú zhodu, ktorú podporujem: „Vzhľadom na pastoračný prístup k osobám, ktoré uzavreli civilné manželstvo, sú rozvedené a znovu zosobášené, alebo jednoducho spolu žijú, Cirkvi prináleží, aby im odhalila Božiu pedagogiku milosti v ich živote a pomohla im dosiahnuť plnosť Božieho plánu“, čo je vždy možné s posilou Ducha Svätého.

Svätý Otec píše: Jednako z nášho vedomia o váhe poľahčujúcich okolností – psychologických, historických aj biologických – vyplýva, že „bez toho, aby sme čokoľvek uberali ideálu evanjelia, treba s milosrdenstvom a trpezlivosťou sprevádzať rozličné štádiá rastu osôb, ktoré deň po dni postupne napredujú“, nechávajúc priestor pre milosrdenstvo Pána, „ktorý nás povzbudzuje, aby sme robili všetko dobré“. Chápem tých, ktorí uprednostňujú rigidnejšiu pastoráciu, nedávajúcu priestor akémukoľvek zmätku. Avšak úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch šíri uprostred krehkosti: matka, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, „nezanedbáva dobro, ktoré môže vykonať, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice“. Pastieri, ktorí predkladajú veriacim úplný ideál evanjelia a doktríny Cirkvi, im musia pomôcť aj prijať logiku súcitu voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám alebo príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium nás žiada nesúdiť a neodsudzovať (porov. Mt 7, 1; Lk 6, 37). Ježiš chce, „aby sme prestali hľadať osobné alebo spoločné útočiská, ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudského utrpenia – aby sme skutočne vstúpili do kontaktu s konkrétnou existenciou druhých a spoznali silu nežnosti. Keď to robíme, život sa nám vždy obdivuhodne komplikuje“. A ďalej zdôrazňuje. Je prozreteľné, že tieto úvahy sa rozvíjajú v kontexte Svätého roka venovaného milosrdenstvu, pretože aj vzhľadom na najrozličnejšie situácie, ktoré sa týkajú rodiny, „Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré je pulzujúcim srdcom evanjelia a skrze ktoré má evanjelium dospieť k srdcu a mysli každého človeka. Kristova nevesta si osvojuje správanie Božieho Syna, ktorý ide v ústrety všetkým a nikoho nevylučuje“. Dobre vie, že samotný Ježiš sa predstavuje ako pastier stovky oviec, nie deväťdesiatich deviatich. Chce ich všetky. Na základe tohto vedomia bude možné, že sa „všetkým, veriacim i tým vzdialeným, dostane tohto balzamu milosrdenstva ako znamenia Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné uprostred nás“.

Katolícki manželia a rodiny sú povolané byť svojím plným kresťanským životom apoštolmi tých, ktorí sa ocitli v zložitých situáciách ľudskej krehkosti. Keď sa manželia svojím životom sviatosti manželstva neuzatvárajú iba do seba samých, keď žijú nielen pre seba a svoju rodinu, ale žijú v láske, ktorá je darom pre iných, učia sa byť blízki iným párom a vytvárať s nimi priateľské vzťahy. Tým sa zaväzujú vzrastať v láske, milosrdenstve a pohostinnosti, bez toho, aby sa pohoršovali na chybách, ktoré urobili iné páry. Oni sami sú si vedomí z vlastnej skúsenosti, že nie sú dokonalí, že sa dopúšťajú mnohých chýb, no vďaka milosti sviatosti manželstva sú schopní si odpúšťať a vždy znova oživovať svoj vzťah lásky. Práve táto skúsenosť im umožňuje, aby sa neobmedzovali vo svojej láske k tým, ktorí nežijú v súlade s kresťanskou vierou. Sú si vedomí, že Boh ich povoláva k dokonalosti v láske, ktorá zahŕňa aj nepriateľov. „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 44-48) O to viac tých, čo sa stratili, alebo zablúdili.  Naše správanie musí svedčiť o tom, že láska je vždy silnejšia ako hriech spáchaný bratom, pretože to je učenie, ktoré sme prijali od Ježiša. On nám aj sám ukázal ako máme žiť lásku v plnosti. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13)

Nie sme povolaní milovať iba tých, ktorí si to zaslúžia, alebo milovať iba za určitých podmienok; každý sa musí cítiť ako predmet nezaslúženého, ​​bezpodmienečného Božieho milosrdenstva a vďačnosti. Preto Svätý Otec František pozýva každý kresťanský manželský pár, aby sa zaujímal o vzťahy aj s tými, ktorí nežijú naplno v sviatostnom manželstve, pamätajúc na to, že láska sa dá vždy oživiť, udržať a zvýšiť darom Ducha Svätého.

Zamyslime sa nad tým osobne i v rodine, akú podobu má naša láska k tým, ktorí nežijú v sviatostnom manželstve, alebo v niektorej situácii krehkosti. Či sa ich skôr stránime, alebo hľadáme spôsob nadviazania kontaktu s nimi v láske, ktorá si nekladie podmienky. Spoločne sa zamyslime aj nad naším svedectvom, ktoré chtiac nechtiac vydávame svojím životom a v modlitbe prosme o to, čo by sme mohli a mali zlepšiť.

PREČÍTAJTE SI AJ: