19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortáci Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 24. apríla 2021

Svätý Otec František v exhortácii Amoris Laetitia píše: „Všetci sme povolaní oživovať napätie vedúce k tomu, čo presahuje nás i naše obmedzenia, a každá rodina musí prežívať tento neustály impulz.“ Sú to práve tieto krásne slová umiestnené na konci dokumentu, ktoré udržujú pri živote napätie smerujúce k niečomu, čo presahuje nás samých a naše hranice. Sú to slová, ktoré odhaľujú manželstvo ako živý organizmus, ktorý je povolaný k ustavičnému rastu a plodnosti. Všetko živé je živé tak, že rastie, dozrieva a stáva sa plodným. Je v ňom určité vnútorné napätie, akýsi rastový vrchol, ktorý ho stále vedie ďalej a vyššie. Ako často sa stáva, že tí dvaja, čo sa vzali z lásky, sami stavujú hrobku svojho manželstva. Vybudujú si hranice, ktoré už nie sú schopní prekonať a rásť ďalej, podľahnú akémusi skostnateniu alebo až skameneniu života vo dvojici.  Zastavia sa v rozvoji, zatiaľ čo sila Ducha Svätého, ak sa jej otvoria, ich posúva stále ďalej. Je na každom z nás, aby sme udržali toto vnútorné napätie k rastu, tento životný nepokoj a impulz pri živote. Svätý Otec hovorí  „pokračujme v kráčaní“ a tak povzbudzuje každú rodinu, aby upierala svoj zrak do budúcnosti, ktorá ju čaká a na ktorej má mať účasť. Boh nám sľubuje viac ako si dokážeme predstaviť, premenu ľudskej existencie.

 V bode 325 odhaľuje perspektívu každého človeka v nadväznosti na slová Ježiša Krista: „Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mt 22, 30) A tiež na slová svätého Pavla  „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. (1 Kor 7, 29 – 31) Ježišove slová o manželstve sú vložené – nie náhodou – do poslednej a definitívnej perspektívy našej existencie, ktorú potrebujeme znovu získať. Takým spôsobom môžu manželia spoznať zmysel cesty, po ktorej spoločne kráčajú. Vskutku, ako sa viackrát v tejto exhortácii pripomenulo, žiadna rodina nie je dokonalou skutočnosťou, zhotovenou raz a navždy, ale vyžaduje si postupný rozvoj vlastnej schopnosti milovať. Je tu neustále povolanie, ktoré vychádza z plného spoločenstva Najsvätejšej Trojice, z obdivuhodného spojenia medzi Kristom a jeho Cirkvou, z toho krásneho spoločenstva, ktorým je nazaretská rodina, a z bratstva bez poškvrny, ktoré existuje medzi svätými v nebi. Avšak kontemplovať plnosť, ktorú sme ešte nedosiahli, nám umožňuje dostať do správnej perspektívy aj historické napredovanie, ktoré uskutočňujeme ako rodiny – aby sme od medziosobných vzťahov nechceli vyžadovať dokonalosť, čistotu úmyslov, koherenciu, ktorú možno nájsť len v definitívnom Božom kráľovstve. Okrem toho nám táto kontemplácia bráni tvrdo súdiť tých, ktorí žijú v stavoch veľkej krehkosti. Všetci sme povolaní oživovať napätie vedúce k tomu, čo presahuje nás i naše obmedzenia, a každá rodina musí prežívať tento neustály impulz. Kráčajme, rodiny, pokračujme v kráčaní! Čo je nám prisľúbené, je stále väčšie. Nestrácajme nádej kvôli svojim obmedzeniam, ale sa ani nevzdávajme hľadania tej plnosti lásky a spoločenstva, ktorá nám bola prisľúbená. Toľko z povzbudenia Svätého Otca pre rodiny

Je pravdou o našich rodinách, že sú ponorené do ťažkostí života, v zajatí diania, ktoré často nedokážu ovplyvniť, no je o nich možné vždy povedať, že „to najlepšie ešte len príde“. Ich život je síce uprostred času, ale svojím vrcholom už siaha do večnosti. Ak táto perspektíva nevznikne, ak manželský pár nemá iné očakávania okrem tých mať sa už tu na zemi dobre, byť spokojný, žiť bez problémov tak, že sa nám bude dariť, tak príde vytriezvenie, že problémy a ťažkosti sa objavia. Manželia narazia na svoje ohraničenia a obmedzené schopnosti vzájomnej lásky. Preto je dôležité, ako pripomína Svätý Otec, nikdy sa nevzdávať  hľadania plnosti lásky a spoločenstva, ktoré nám boli prisľúbené. Preto je dôležité žiť v tom neustálom vzopätí a stimule „viac a viac“, nepoddať sa rezignácii ani kŕčovitému voluntarizmu, chcieť čosi meniť zo všetkých síl a za každú cenu. Treba však živiť túžbu a nádej,  že „to najlepšie ešte len príde“, pretože rodina sa buduje ako rodina Božích detí, veľká rodina, kde každé úsilie má zmysel. Zvykneme rozlišovať šťastné a nešťastné rodiny, v ktorých všetko dobre klape, a tie, ktoré sú vždy v skúškach a krízach. Skutočnosť je niekde medzi týmito dvomi pohľadmi šťastnej a nešťastnej rodiny. No tou najdôležitejšou skutočnosťou je, že každá rodina je rodinou Božích detí a každý manželský pár je povolaný byť jej súčasťou. K nej patrí aj krívanie a strach z toho, ako zvládnu spoločný život. Výsledok ich snaženia ani tak nesúvisí s dnešným blahobytom, ale s definitívnym a skutočným dobrom, ktoré im prisľúbil Boh. Veď napokon iba v Bohu nachádzajú definitívne naplnenie a šťastie.

Prijmime spoločne pozvanie Svätého Otca Františka ísť až na svoje hranice, kde hrozí stroskotanie a otvára sa hrob pre manželskú a rodinnú lásku. Hľadajme plnosť života v láske, plnosť jej citového vyjadrenia a prežívania aj po mnohých rokoch spoločného života. Skúsme vzkriesiť to krásne, čo sme už prežili a znova z toho čerpať silu pre ďalší rast. Odhaľme znova svoje schopnosti milovať a rásť v láske. Majme odvahu prijať jeden druhého takého, aký je, bez toho, aby sme mu kládli podmienky, za ktorých ho budeme milovať. Svätý apoštol Ján nám predstavuje náš život v Kristovi a jeho perspektívu: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3,2) Manželia sú povolaní žiť svoju lásku v  tejto perspektíve Božích detí. Na tejto ceste nás povzbudzuje ten istý apoštol slovami:  „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.“ (1 Jn 4,9-11). Je to vysoký ideál, ktorý človek vlastnými silami nedokáže uskutočniť, no Boh nám krehkým dáva milosť, silu Ducha Svätého, aby sme sa na túto cestu rastu vydali. K tomu nás pozýva Svätý Otec František v tomto roku rodiny Amoris Laetitia, keď si pripomíname piate výročie tejto apoštolskej exhortácie.

 Rodina je a stále zostáva veľkou témou Cirkvi i spoločnosti, veď celá budúcnosť ide cez rodinu, v ktorej sa rodí a vychováva nová generácia, ktorá znamená budúcnosť. Skúsme si v rodinách postupne po niekoľkých bodoch týždenne čítať tento vzácny dokument a spoločne sa nad prečítaným zamyslime. Dnes by to mohol byť bod č. 325, ktorým sme začali tento nový cyklus rodinných katechéz. Nad ním sa spoločne zamyslime a podeľme sa o ozveny, ktoré v nás vyvolal.