19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 26. júna 2021

Po tomto krátkom zhrnutí príčin a následkov, ktoré Svätý Otec František popísal v Amoris Laeitia, dotkneme sa niekoľkými reflexiami tohto bohatého materiálu. Prvým problémom je samotné ľudské bytie pri posudzovaní situácie. Máme určitú zodpovednosť za to, čo sa deje. Pápež František sa obracia na Cirkev a pozýva ju, aby sa pozrela na tieto kritické situácie v plnej pokore. Prečo? Ako Cirkev - teda každý z nás, každý manželský pár - máme zodpovednosť: nie sme úplne vinní, ale každý máme svoj podiel zodpovednosti. Svätý Otec v bode číslo 36 upozorňuje, že: „Zároveň musíme byť pokorní a realistickí, aby sme uznali, že náš spôsob prezentovania kresťanského presvedčenia a spôsob zaobchádzania s ľuďmi niekedy napomohli tomu, na čo sa dnes sťažujeme, a tak je namieste reakcia zdravej sebakritiky. Okrem toho sme často predstavovali manželstvo takým spôsobom, že jeho unitívny cieľ, pozvanie rásť v láske a ideál vzájomnej pomoci, zostali v tieni takmer výlučného dôrazu kladeného na povinnosť plodenia. Tiež sme dobre nesprevádzali novomanželov počas ich prvých rokov ponukami prispôsobenými ich pracovnej dobe, ich jazyku, ich konkrétnym starostiam. Inokedy sme prezentovali príliš abstraktný teologický ideál manželstva, takmer umelo vykonštruovaný, vzdialený od konkrétnej situácie a skutočných možností rodín takých, aké sú. Táto prílišná idealizácia – najmä keď sme neprebúdzali dôveru v milosť – nespôsobila, že by manželstvo pôsobilo príťažlivejšie a lákavejšie, ale skôr naopak.“

Veľmi silná sebakritika, ktorá pokračuje v bode číslo 37: „Dlho sme sa domnievali, že trvaním na doktrinálnych, bioetických a morálnych otázkach, bez motivovania k otvorenosti pre milosť, sme dostatočne podopreli rodiny, upevnili zväzok manželov a naplnili zmyslom ich spoločný život. Robí nám ťažkosti prezentovať manželstvo ako dynamické napredovanie rastu a realizácie, skôr než bremeno, ktoré treba po celý život znášať. Len ťažko dokážeme ponechať priestor svedomiu veriacich, ktorí často odpovedajú na evanjelium najlepšie ako vedia, v rámci svojich limitov, a môžu rozvíjať osobné rozlišovanie v situáciách, v ktorých padajú všetky schémy. Sme povolaní formovať svedomie, nie nárokovať si, že ho nahradíme.“ Inými slovami, je ľahšie hovoriť o manželstve ako o bremene, o ktorom sa píše v knihách, ako skúmať a brať do úvahy tie konkrétne aspekty, ktoré sa objavujú v konkrétnych životoch veriacich manželov. Konkréte kresťanské dvojice, ktoré sa pravidelne zúčastňujú na nedeľnej svätej omši a farskom živote, nie vždy dokážu naplno žiť ideál kresťanského manželstva, ten na ktorý poukazuje učenie Cirkvi. Konkrétna realizácia tohto ideálu je však taká, že mnohým mladým tento ideál nie je príťažlivý, a rozhodujú sa žiť inak. Povedia, nezosobášili sme sa, lebo sme nevideli svedectvo krásy manželského a rodinného života. Videli sme iba povinnosti bez príťažlivosti krásy.

Ďalší krok na ceste spoločného spytovania svedomia ponúka celej Cirkvi Svätý Otec v bode číslo 38: „Musíme byť vďační za to, že väčšina ľudí si váži rodinné vzťahy, ktoré chcú zostať trvalé a ktoré zaisťujú rešpekt voči druhému. Vďaka tomu sa cení, že Cirkev ponúka priestor na sprevádzanie a pomoc pri otázkach, ktoré sa týkajú rastu lásky, prekonávania konfliktov a výchovy detí. Mnohí si vážia silu milosti, ktorú zažívajú vo sviatostnom zmierení a v Eucharistii, lebo im pomáha čeliť výzvam v manželstve a v rodine. V niektorých krajinách, predovšetkým v rozličných častiach Afriky, sekularizmus nedokázal oslabiť viaceré tradičné hodnoty a v každom manželstve tam vzniká silné spojenie medzi dvomi rozvetvenými rodinami, v ktorom pretrváva jasne definovaný systém riešenia konfliktov a ťažkostí. V súčasnom svete sa cení aj svedectvo manželov, ktorí nielen dlho vydržali spolu, ale stále napredujú v spoločnom projekte a uchovávajú si vzájomnú náklonnosť. To otvára dvere pozitívnej pastorácii, plnej prijatia, ktorá umožňuje postupné prehlbovanie požiadaviek evanjelia. Jednako sme často konali defenzívnym postojom; márnime pastoračné sily násobením útokov na dekadentný svet; máme málo schopnosti povzbudzovať ľudí tak, aby sme im naznačili cesty k šťastiu. Mnohí nechápu, že posolstvo Cirkvi o manželstve a rodine je jasným odrazom ohlasovania a prístupu Ježiša, ktorý predkladal náročný ideál, no zároveň si vždy zachoval súcitnú blízkosť k slabým osobám, akými boli napríklad Samaritánka alebo cudzoložná žena.“  Poučné sú jeho slová v rozhovore s cudzoložnou ženou: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal:  „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“(Jn 8,10-11)

Cirkev má k dispozícii možnosť predstaviť farskému spoločenstvu príklady lásky manželov a rodín pri manželských jubileách, akými sú strieborné, zlaté a diamantové jubileum. Má osobitné omšové formuláre a požehnanie pre tieto príležitosti, no často samotní manželia chcú toto jubileum prežívať iba v okruhu svojej rodiny, ako viac-menej svoju súkromnú záležitosť. Zabúdajú pritom na skutočnosť, že ich manželstvo je v Pánovi a v Cirkvi. Preto by sa malo sláviť uprostred farského spoločenstva, ktoré sa stretáva na slávení farskej svätej omše v nedeľu. Sviatosť manželstva a sviatosť kňazskej vysviacky sú sviatosti, ktorými rastie a zveľaďuje sa spoločenstvo Cirkvi, do ktorej sme boli zaštepení sviatosťami kresťanskej iniciácie, krstom, birmovaním a Eucharistiou. Pozvaním k spoločnému spytovaniu môže byť spoločná modlitba veriacich za jubilujúcich manželov, ku ktorej kňaz vyzýva slovami: „Vzývajme milosrdenstvo Boha, Otca všemohúceho, ktorý vo svojom prozreteľnostnom úmysle chcel naznačiť dejiny spásy v láske a vernosti (i v plod­nosti) manželov. Volajme: Obnov, Pane, vernosť svojich služobníkov.“ V prvej prosbe pripomína tie mnohé zmluvy, ktoré Boh v dejinách spásy uzavrel s vyvoleným ľudom až napokon novú a večnú zmluvu v Ježišovi Kristovi a ktorá našla výraz v ich konkrétnom manželstve. Prosí: „Svätý Otče, ty sa nazývaš verným a žiadaš i odmieňaš zachovávanie tvojej zmluvy; milostivo naplň svojím požehnaním týchto svojich služobníkov, ktorí si pripomínajú (dvadsiate piate, päťdesiate, šesťdesiate) výročie svojho manželstva.“ V druhej pripomína Božiu vernosť ako posilu pre manželskú jednotu: „Svätý Otče, ty sa nazývaš verným a žiadaš i odmieňaš zachovávanie tvojej zmluvy; milostivo naplň svojím požehnaním týchto svojich služobníkov, ktorí si pripomínajú (dvadsiate piate, päťdesiate, šesťdesiate) výročie svojho manželstva.“ Tretia prosba vyjadruje Boží realizmus prosiac: „Ty vo svojej prozreteľnosti všetky udalosti ľudského života usporadúvaš tak, že privádzaš veriacich k účasti na tajomstve Krista; daj, aby títo tvoji služobníci vyrovnane prijímali ra­dosti i strasti života a aby sa usilovali primknúť ku Kristovi a žiť iba pre neho.“ A napokon štvrtá prosba: „Ty chceš, aby manželské spoločenstvo bolo svedec­tvom kresťanského života; daj, aby sa všetci manželia stali vo svete svedkami ta­jomstva lásky tvojho Syna.“ Nachádzajme spoločne bod pre osobné spytovanie svedomia a tiež pre spoločnú reflexiu a podeľme sa o svoje skúsenosti.

PREČÍTAJTE SI AJ:

RODINNÉ KATECHÉZY: Hľadať plnosť (1)

RODINNÉ KATECHÉZY: Božie slovo, spoločník na ceste (2)

RODINNÉ KATECHÉZY: Dom postavený na skale (3)

RODINNÉ KATECHÉZY: Plodnosť života (4)

RODINNÉ KATECHÉZY: Deti budujú veľkú rodinu (5)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krok za krokom (6)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neustále počúvať (7)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ťažkosti môžu byť príležitosťou (8)

RODINNÉ KATECHÉZY: Príčiny krízy (9)