19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 22. januára 2022

Výchova detí v rodine sa nezakladá na rodičovských poučeniach, ani na poučkách, ktoré treba deti naučiť, ale na príklade, ktorý dávajú rodičia svojím každodenným životom. Výchova nie sú dlhé rodičovské kázne, ani mnoho povzbudzujúcich náznakov a ešte menej vyčítavých slov. Otec a matka vychovávajú deti celým svojím životom, najmä kvalitou ich vzájomného vzťahu a svojho vzťahu k Bohu. Tieto základné vzťahy sa v rodine prenášajú aj do vzťahu k deťom a medzi deťmi. Svätý Otec František pripomína, že otcovia a matky sú povolaní k neustálemu ľudskému a duchovnému rastu, k rastu v láske k Bohu a v nej k rastu vzájomnej lásky, čo je vlastne ich povolanie k svätosti, ktorá je rozvinutím milosti svätého krstu a sviatosti manželstva. Neexistujú dokonalí rodičia, ale takí, ktorí sú si vedomí svojich chýb a hriechov, no zároveň povolaní k plnosti ľudského a kresťanského života v láske. Sú si vedomí skutočnosti, že deti sú pre nich darom, a preto pracujú na sebe, vychovávajú sami seba, aby boli schopní vychovávať svoje deti.    

V bode 259 posynodálnej exhortácie Amoris Laetitia čítame: „Rodičia majú vždy vplyv na morálny vývin svojich detí – v dobrom i v zlom. Preto je najlepšie, ak túto nevyhnutnú zodpovednosť prijmú a naplnia ju vedome, horlivo, rozumne a primerane. Keďže táto výchovná funkcia rodín je mimoriadne dôležitá a stala sa veľmi komplexnou, chcem sa pri danom bode zastaviť osobitným spôsobom.“ Dôležité je rozlíšenie medzi výchovou a vzdelaním. Vzdelanie rodičia často nedokážu sami poskytnúť svojim deťom, preto potrebujú pomoc školy. No škola nemôže nahradiť výchovu, ktorá má primárne miesto v rodine. Svätý Otec pripomína: „I keď rodičia potrebujú školu, aby deťom zabezpečila základné vzdelanie, ich morálnu výchovu nikdy nemôžu celkom delegovať. Citový a etický rozvoj človeka si vyžaduje jednu základnú skúsenosť: veriť, že vlastným rodičom možno dôverovať. Z toho vyplýva zodpovednosť vo výchovnej oblasti; s citom a osobným svedectvom vzbudzovať v deťoch dôveru, inšpirovať v nich láskavý rešpekt. Keď dieťa prestane cítiť, že je pre svojich rodičov vzácne aj napriek nedokonalosti, alebo keď necíti, že o neho majú úprimnú starosť, spôsobuje to hlboké zranenia, ktoré zapríčiňujú mnohé ťažkosti pri jeho dozrievaní. Tento nedostatok, toto emočné zanedbanie vyvoláva väčšiu bolesť než prípadné pokarhanie, ktoré mohlo dostať za zlé správanie.“

Základné životné hodnoty si dieťa osvojuje nepriamym spôsobom, cez život, akým rodina žije. Sú to hlboko zakorenené zásady správania sa voči sebe, voči iným a voči prírode. Spomínam si, ako mi raz starý otec veľmi silno stlačil ruku, keď som lámal konárik zo stromu a povedal mi – aj ten stromček to bolí – on je živý a je Božím stvorením. Namietol som mu, dedko, ale vy striháte stromy a orezávate ich. Dal mi vysvetlenie: ja to robím preto, aby ten stromček pekne rástol a prinášal úrodu, okrem toho každú ranu zatierame štepárskym voskom. Neskôr som pochopil, že ma naučil úcte ku všetkému živému. Vskutku rodina je prvou školou ľudských hodnôt, v ktorej sa človek učí správne používať slobodu. Existujú sklony, ktoré dozreli v detstve, poznačujú človeka do hĺbky a ostávajú na celý život – ako priaznivá emócia voči určitej hodnote alebo spontánne odmietnutie istých spôsobov správania. Mnohí ľudia celý život konajú určitým spôsobom, pretože pokladajú za platný štýl konania, ktorý asimilovali z detstva, akoby osmózou: „Mňa tak naučili“; „Tak mi to vštepili.“ V rodinnom prostredí sa človek tiež môže naučiť kritickým spôsobom rozlišovať posolstvá rôznych komunikačných prostriedkov. Žiaľ, niektoré televízne programy alebo niektoré formy reklamy často pôsobia negatívne a oslabujú hodnoty prijaté v rodinnom živote. Preto je dôležité, aby sa rodičia o týchto programoch s deťmi rozprávali a naučili ich kriticky ich hodnotiť.

Kvalita vzájomného života dvojice, vzájomnej komunikácie manželov je základným výchovným prostriedkom už od prvých okamihov života dieťaťa, keď sa manželia spoločne tešia na jeho príchod do rodiny. Keď sa oň spoločne starajú, hrajú sa s ním, dávajú im účasť na svojich domácich prácach. Predstavujú im širšiu rodinu, starých rodičov, tety a ujov vo vzájomných vzťahoch dobroprajnosti a lásky. Tak je rodina priestorom prvotnej socializácie, pretože je prvým miestom, kde sa človek učí zaujať postoj voči druhému, počúvať, zdieľať, znášať, rešpektovať, pomáhať, žiť spolu. Výchovnou úlohou je navodiť pocit sveta a spoločnosti ako „rodinného prostredia“; je to výchova k tomu, aby človek dokázal „bývať“ aj za hranicou vlastného domu. V rodinnom prostredí sa učíme obnovovať blízkosť, starať sa o druhého, pozdraviť. Tam sa prerušuje prvý kruh smrteľného egoizmu, aby sme spoznali, že žijeme vedľa druhých a spolu s druhými, ktorí sú hodní našej pozornosti, našej láskavosti, nášho citu. Neexistuje sociálne puto bez tohto prvého každodenného rozmeru, takmer mikroskopického: byť spolu v blízkosti, stretávať sa v rozličných okamihoch dňa, starať sa o to, čo zaujíma všetkých, navzájom si pomáhať v malých každodenných veciach. Rodina musí deň po dni vynachádzať nové spôsoby podpory vzájomného spoznávania.

Tieto výrazy stačia na to, aby sme pochopili, ako sa kvalita života manželskej dvojice,  rodiny, plne odráža na výchovnej ceste detí. Svätý Otec akoby chcel povedať: Ak formovanie tela dieťaťa v lone matky trvá deväť mesiacov, tak formovanie duše, ľudskej osoby, si vyžaduje desiatky mesiacov, ba zo dvadsať rokov intenzívnych a kultivovaných skúseností v rodine. Je to akési duchovné tehotenstvo rodiny, ktorá pripravuje dieťa na život vo svete. Rodičia sú a zostávajú tými, ktorí dávajú deťom ich základnú istotu v živote.  Nízka kvalita života vo dvojici vedie k tomu, že deti môžu byť ľahko ovplyvnené inými, aj rozličnými  násilnými prejavmi, agresivitou a neznášanlivosťou. Niekedy sa sťažujeme, že deti utekajú z rodiny, že si hľadajú nevhodných kamarátov, že ich vychováva ulica; ale keď je kvalita rodinného života nízka, čo môžeme čakať? Mnohí rodičia hľadajú pomoc v televíznych programoch a na internete, je to núdzové riešenie, no často nebezpečné, lebo predkladá celkom iné životné postoje a štýly, ako by rodina chcela odovzdať. Napokon je dobré si uvedomiť, že spôsob života rodičov, kvalita ich vzájomnej komunikácie, vzájomnej lásky, predchádza každé napomenutie a odporúčanie. Je síce často bez okamžitého ovocia, no určite ho prinesie v budúcnosti.

Spomeňme si osobne na udalosti zo života našej rodiny, ktoré nás v živote ovplyvnili a často sa k nim vedome či podvedome vraciame. Spoločne v rodine sa podeľme o svoje skúsenosti z našej rodiny, zážitky z detstva a mladosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili náš život. Napokon sa môžeme pomodliť za svojich rodičov a starých rodičov, ďakujúc za všetko dobré, k čomu nás vychovali.

PREČÍTAJTE SI AJ:

RODINNÉ KATECHÉZY: Hľadať plnosť (1)

RODINNÉ KATECHÉZY: Božie slovo, spoločník na ceste (2)

RODINNÉ KATECHÉZY: Dom postavený na skale (3)

RODINNÉ KATECHÉZY: Plodnosť života (4)

RODINNÉ KATECHÉZY: Deti budujú veľkú rodinu (5)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krok za krokom (6)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neustále počúvať (7)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ťažkosti môžu byť príležitosťou (8)

RODINNÉ KATECHÉZY: Príčiny krízy (9)

RODINNÉ KATECHÉZY: Zdravá sebakritika (10)

RODINNÉ KATECHÉZY: Smerom k novým výzvam (11)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo bez Boha? (12)

RODINNÉ KATECHÉZY: Spiritualita a každodenný život (13)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo ako povolanie (14)

RODINNÉ KATECHÉZY: Vzácny dar (15)

RODINNÉ KATECHÉZY: Znamenie Ježišovej prítomnosti (16)

RODINNÉ KATECHÉZY: Povolanie a odpoveď (17)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať všetko sebectvo (18)

RODINNÉ KATECHÉZY: Úplné sebadarovanie (19)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať možný zmätok (20)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rast v manželskej láske (21)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ustavičný rast lásky (22)

RODINNÉ KATECHÉZY: Doprajte si čas na dialóg (23)

RODINNÉ KATECHÉZY: Všetko dúfa, všetko vydrží (24)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je plodná (25)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je základom plodnosti (26)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rodičia sú nástrojmi Božej lásky (27)

RODINNÉ KATECHÉZY: Význam plodnosti (28)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neplánované tehotenstvo a adopcia (29)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska otca a matky (30)

RODINNÉ KATECHÉZY: Radostné svedectvo manželov a rodín (31)

RODINNÉ KATECHÉZY: Viesť snúbencov po ceste prípravy na manželstvo (32)

RODINNÉ KATECHÉZY: RODINNÉ KATECHÉZY: Príprava na slávenie (33)

RODINNÉ KATECHÉZY: Sprevádzanie mladých manželov (34)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krízy ako výzvy pre rast lásky v manželstve (35)

RODINNÉ KATECHÉZY: Kresťanskí rodičia a odovzdávanie viery (36)