19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 19. februára 2022

Nemôžete sprevádzať dieťa, ktoré beží, zatiaľ čo vy sedíte. V bode číslo 265 Amoris Laetitia Svätý Otec František hovorí: Pre konanie dobra nestačí „adekvátne posudzovať“ alebo jasne vedieť, čo treba robiť, i keď aj to je prioritné. Často však nekonáme v zhode s naším osobným presvedčením, dokonca ani vtedy, keď je naozaj pevné. I keď nám svedomie diktuje určitý morálny súd, niekedy majú väčšiu silu iné veci, ktoré nás priťahujú – ak sme ešte nedosiahli, aby sa dobro pochopené mysľou v nás zakorenilo aj vo forme citovej náklonnosti, záľuby pre dobro, ktorá zaváži viac než iné lákadlá a ktorá nám pomôže vnímať, že to, čo sme pochopili ako dobro, je dobrom aj „pre nás“, tu a teraz. Účinná mravná výchova znamená ukázať mladému človeku, do akej miery je konanie dobra vhodné preňho samého. Dnes je často neúčinné žiadať niečo, čo si vyžaduje úsilie a odriekanie – bez toho, aby sme jasne prezentovali dobro, ktoré sa tým môže dosiahnuť. Tu začína výchova k čnostiam, k dobrým návykom, ktoré sú v nej kľúčové.

Rodičia od malička vštepujú deťom hygienické návyky, aby si umývali ruky, tvár, zuby, aby jedli lyžicou a postupne príborom, aby nejedli neumyté ovocie a mnohé iné veci. Dieťa sa učí pozdraviť starých rodičov a príbuzných, ktorí prichádzajú na návštevu, neskôr všeobecne starších ľudí a tých, ktorých rodičia pozdravia a nadväzujú s nimi rozhovor. Všeobecne vo výchove je nevyhnutné vypestovať zvyky. Práve zvyklosti naučené v detstve majú pozitívnu funkciu; umožňujú, aby sa veľké zvnútornené hodnoty premietli do zdravých a stabilných vonkajších prejavov správania. Niekto môže mať zmysel pre družnosť a pozitívnu ústretovosť voči druhým, ale ak si dlhý čas pod vplyvom naliehania dospelých nezvykal hovoriť „prosím“, „dovolíš“, „ďakujem“, jeho dobrá vnútorná dispozícia sa len tak ľahko do týchto výrazov nepremietne. Posilňovanie vôle a opakovanie určitých činností buduje morálne správanie a bez vedomého, slobodného a pochopeného opakovania istých dobrých prejavov správania nemožno výchovu k takému správaniu doviesť do konca. Pohnútky alebo príťažlivosť, ktorú pociťujeme k určitej hodnote, sa nestanú čnosťami bez týchto adekvátne motivovaných skutkov.

Vo výchove je dôležité uvedomiť si, že sloboda je čosi veľkolepé, ale môžeme ju aj stratiť. Sloboda je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby človek mohol milovať, aby sa mohol darovať. Preto morálna výchova je pestovanie slobody prostredníctvom ponúk, motivácií, praktických aplikácií, stimulov, ocenení, príkladov, vzorov, symbolov, úvah, napomenutí, prehodnotení spôsobov správania a dialógov, ktoré pomáhajú ľuďom rozvíjať tie stabilné vnútorné princípy, ktoré môžu viesť k spontánnemu konaniu dobra. Čnosť je presvedčenie, ktoré sa premenilo na vnútorný a stabilný princíp konania. Čnostný život preto buduje slobodu, posilňuje ju a vychováva; vyhýba sa tomu, aby sa človek stal otrokom nutkavých, dehumanizujúcich a antisociálnych sklonov. Samotná ľudská dôstojnosť si vyžaduje, aby každý konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením. Správne rozvinutej slobode je samozrejmosťou konať dobro, lebo si osvojila čnosť, čo je vlastne strvácnený dobrý zvyk konať dobro, bez toho, aby pri každej príležitosti musel dlho uvažovať nad tým ako konať. Čnostné konanie napokon prináša človeku radosť.

Je rovnako dôležité dať deťom slobodu, ako ich vychovávať k osvojovaniu si hodnôt a tiež aj overovať, či si ich osvojili, ako sa naučili prakticky podľa nich aj konať. K tomu sú potrebné aj rodičovské usmernenia a niekedy i sankcie. Svätý Otec hovorí: Rovnako je nevyhnutné viesť dieťa a dospievajúceho k uvedomeniu si, že zlé skutky majú následky. Treba prebúdzať schopnosť predstaviť si seba samého na mieste druhého a oľutovať spôsobené utrpenie, keď sa druhému ublížilo. Niektoré tresty – za antisociálne a agresívne prejavy správania – môžu čiastočne naplniť tento účel. Je dôležité dieťa dôrazne usmerniť, aby požiadalo o prepáčenie a napravilo škodu spôsobenú druhým. Keď výchovný proces prinesie svoje plody v dozretí osobnej slobody, dieťa samotné v určitom momente začne s vďačnosťou chápať, že preň bolo dobré vyrastať v rodine a znášať aj nároky uložené celým výchovným procesom.

Pokarhanie pôsobí ako stimul, ak sa zároveň ocenia a uznajú snahy a ak dieťa zistí, že rodičia k nemu stále prechovávajú živú a trpezlivú dôveru. Dieťa pokarhané s láskou cíti, že ho berú do úvahy; vníma, že je niekto, pozoruje, že rodičia uznávajú jeho schopnosti. To si nevyžaduje, aby rodičia boli bezchybní, ale aby dokázali s pokorou uznať vlastné limity a preukázali svoje osobné úsilie byť lepšími. Deti potrebujú zažiť od svojich rodičov svedectvo, že sa nedajú ovládnuť hnevom. Dieťa, ktoré vykoná zlý skutok, musí byť pokarhané, ale nikdy nie ako nepriateľ alebo ako niekto, na koho sa vychrlí vlastná agresivita. Okrem toho dospelý musí uznať, že niektoré zlé skutky sú spojené s krehkosťou a obmedzeniami vlastnými veku. Bol by preto na škodu postoj neustáleho trestania, ktorý by nenapomáhal chápaniu rozličnej závažnosti skutkov a vyvolal by malomyseľnosť a podráždenie: „Otcovia, nedráždite svoje deti“ (Ef 6, 4; porov. Kol 3, 21). Môžu sa vyskytnúť aj veľmi vážne situácie, keď dieťa odíde z domu v roztržke s rodičmi. Možno si myslelo, alebo aj zažilo tvrdosť výchovy a chce sa ako dospelý človek stať skutočne slobodným, ktorý zobral svoj život a osud do vlastných rúk. Možno si pomýli slobodu so svojvoľnosťou, aby si mohlo robiť, čo sa mu zachce, ani vtedy by rodičia nemali stratiť cit lásky k nemu a dovoliť mu kedykoľvek sa vrátiť. Sám Ježiš nám dáva takýto príklad otca, ktorý vyčakáva, kedy sa mu vráti jeho stratený syn, alebo márnotratný syn. (porov. Lk 15, 11-32)

Osobne i spoločne ako manželia si spomeňme ako sme prijímali výchovu od svojich rodičov, boli sme spokojní s rastom priestoru slobody, ktorý nám poskytovali, cítili sme, že nám dôverujú a povzbudzujú nás k rastu dobrých návykov? Mali pre nás otvorené srdce, keď sme urobili niečo zlé, odpustili nám vždy, boli voči nám láskaví, alebo prehnane prísni? Čo sa nám nepáčilo na spôsobe ako nás rodičia vychovávali, a nerobíme my vo výchove svojich detí tie isté chyby? Spoločne ako manželia pouvažujme o tom, ako vychovávame svoje deti, čo by sme mali zmeniť, aby sme nemuseli mať niekedy výčitky svedomia.

PREČÍTAJTE SI AJ:

RODINNÉ KATECHÉZY: Hľadať plnosť (1)

RODINNÉ KATECHÉZY: Božie slovo, spoločník na ceste (2)

RODINNÉ KATECHÉZY: Dom postavený na skale (3)

RODINNÉ KATECHÉZY: Plodnosť života (4)

RODINNÉ KATECHÉZY: Deti budujú veľkú rodinu (5)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krok za krokom (6)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neustále počúvať (7)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ťažkosti môžu byť príležitosťou (8)

RODINNÉ KATECHÉZY: Príčiny krízy (9)

RODINNÉ KATECHÉZY: Zdravá sebakritika (10)

RODINNÉ KATECHÉZY: Smerom k novým výzvam (11)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo bez Boha? (12)

RODINNÉ KATECHÉZY: Spiritualita a každodenný život (13)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo ako povolanie (14)

RODINNÉ KATECHÉZY: Vzácny dar (15)

RODINNÉ KATECHÉZY: Znamenie Ježišovej prítomnosti (16)

RODINNÉ KATECHÉZY: Povolanie a odpoveď (17)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať všetko sebectvo (18)

RODINNÉ KATECHÉZY: Úplné sebadarovanie (19)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať možný zmätok (20)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rast v manželskej láske (21)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ustavičný rast lásky (22)

RODINNÉ KATECHÉZY: Doprajte si čas na dialóg (23)

RODINNÉ KATECHÉZY: Všetko dúfa, všetko vydrží (24)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je plodná (25)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je základom plodnosti (26)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rodičia sú nástrojmi Božej lásky (27)

RODINNÉ KATECHÉZY: Význam plodnosti (28)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neplánované tehotenstvo a adopcia (29)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska otca a matky (30)

RODINNÉ KATECHÉZY: Radostné svedectvo manželov a rodín (31)

RODINNÉ KATECHÉZY: Viesť snúbencov po ceste prípravy na manželstvo (32)

RODINNÉ KATECHÉZY: RODINNÉ KATECHÉZY: Príprava na slávenie (33)

RODINNÉ KATECHÉZY: Sprevádzanie mladých manželov (34)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krízy ako výzvy pre rast lásky v manželstve (35)

RODINNÉ KATECHÉZY: Kresťanskí rodičia a odovzdávanie viery (36)

RODINNÉ KATECHÉZY: Životný štýl rodičov je prvý a trvalý spôsob výchovy (37)

RODINNÉ KATECHÉZY: Vychovávať k zrelosti a samostatnosti (38)

RODINNÉ KATECHÉZY: Individuálny prístup vo výchove (39)