19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 20. novembra 2021

Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Stáva sa, že matky i otcovia sa celkom sústredia na starostlivosť o biologický život dieťaťa a zabudnú na to, že dieťa je od počatia a plnšie od narodenia nielen bytosťou telesnou, ale aj duchovnou. Potrebuje nielen výživu, ale aj obetavú lásku oboch rodičov a najmä atmosféru ich vzájomnej lásky. Ako pripomína Svätý Otec František, skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. Deti sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého – spoznáva ho a rešpektuje ho ako partnera v dialógu. A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej.  Každé dieťa má právo byť obdarené láskou matky aj otca: obaja sú nevyhnutní pre jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Obaja prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca. Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Svojim deťom sprítomňujú a ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať druhého. Ak pre nejaký nevyhnutný dôvod jeden z dvojice chýba, je dôležité hľadať spôsob, ako ho vynahradiť – pre dobro náležitého dozrievania dieťaťa. 

Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí v konzumnej spoločnosti, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet. Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Je cenné úsilie o rovnoprávnosť žien, o uznanie ich rovnakej dôstojnosti spolu s mužom, pokiaľ  nežiada uniformitu a negovanie materstva. Veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť. Jej špecificky ženské vlastnosti – predovšetkým materstvo – jej udeľujú aj povinnosti, pretože jej ženskosť znamená aj osobitné poslanie na tejto zemi, ktoré spoločnosť musí chrániť a uchovávať pre dobro všetkých.

Svätý Otec František pripomína, že matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu.  Práve ony svedčia o kráse života. Bezpochyby, spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí... Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla. Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma – a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou – ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť – je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera.

Existujú flexibilné roly a úlohy, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym okolnostiam každej rodiny, ale jasná a presne definovaná prítomnosť dvoch postáv, mužskej a ženskej, vytvára najvhodnejšie prostredie pre dozrievanie dieťaťa. Hovorí sa, že naša spoločnosť je spoločnosťou bez otcov, či sirôt žijúcich otcov. V súčasnej konzumistickej spoločnosti, keď sa rodina ženie za vysokým životným štandardom, mnohí otcovia majú nielen jedno zamestnanie, ale i dve, mimo rodiny trávia veľa času, ani si neuvedomujú, že silnejšie vzťahy si postupne budujú so svojimi kolegami a kolegyňami na pracovisku, s ktorými trávia oveľa viac času, ako so svojou manželkou a deťmi. S deťmi, najmä s tými menšími sa vidia až vtedy, keď už spia. Postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdá sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. V celom procese školskej výchovy prevažujú ženy. Tak nastal pochopiteľný zmätok, pretože najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých rodinách v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak. Toto oslobodenia sa však neraz prešlo z jedného extrému a ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, nezvestnosť. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu ospravedlňujúc sa, že robia všetko preto, aby sa rodina mala dobre. Avšak dobro zredukovali iba na materiálne dobro, na mať. Zabudli na potrebu byť otcom, milujúcim otcom, ktorý má čas pre svoju rodinu. Malé detí a mladých nechávajú často samých a neskôr s nimi už nedokážu nadviazať dialóg.  

Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábave. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia. Nie je zdravé, aby sa zamieňali úlohy rodičov a detí: to poškodzuje primeraný proces dozrievania, ktorý deti potrebujú absolvovať, a upiera im lásku, ktorá je schopná ich usmerniť a pomôcť, aby dozreli. Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali – radosti a bolesti, námahy a nádeje, aby jej bol oporou. Aby bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu, aby im bol otec prítomný otec, vždy za každých okolností. Byť prítomný, no nie ako kontrolór. Pretože otcovia – prílišní kontrolóri – potláčajú deti. Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov. Urobia všetko, aby si to nepripustili, aby to nedali na sebe znať, ale potrebujú to.  Drahí mužovia a otcovia prečítajte si podobenstvo o márnotratnom synovi z 15. kapitoly Evanjelia podľa svätého Lukáša a porozmýšľajte, či sa podobáte tomu milosrdnému otcovi,  ktorý vyčakáva svojho strateného syna. Či to vaše deti môžu zacítiť a potvrdiť.

PREČÍTAJTE SI AJ:

RODINNÉ KATECHÉZY: Hľadať plnosť (1)

RODINNÉ KATECHÉZY: Božie slovo, spoločník na ceste (2)

RODINNÉ KATECHÉZY: Dom postavený na skale (3)

RODINNÉ KATECHÉZY: Plodnosť života (4)

RODINNÉ KATECHÉZY: Deti budujú veľkú rodinu (5)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krok za krokom (6)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neustále počúvať (7)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ťažkosti môžu byť príležitosťou (8)

RODINNÉ KATECHÉZY: Príčiny krízy (9)

RODINNÉ KATECHÉZY: Zdravá sebakritika (10)

RODINNÉ KATECHÉZY: Smerom k novým výzvam (11)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo bez Boha? (12)

RODINNÉ KATECHÉZY: Spiritualita a každodenný život (13)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo ako povolanie (14)

RODINNÉ KATECHÉZY: Vzácny dar (15)

RODINNÉ KATECHÉZY: Znamenie Ježišovej prítomnosti (16)

RODINNÉ KATECHÉZY: Povolanie a odpoveď (17)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať všetko sebectvo (18)

RODINNÉ KATECHÉZY: Úplné sebadarovanie (19)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať možný zmätok (20)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rast v manželskej láske (21)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ustavičný rast lásky (22)

RODINNÉ KATECHÉZY: Doprajte si čas na dialóg (23)

RODINNÉ KATECHÉZY: Všetko dúfa, všetko vydrží (24)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je plodná (25)

RODINNÉ KATECHÉZY: Láska je základom plodnosti (26)

RODINNÉ KATECHÉZY: Rodičia sú nástrojmi Božej lásky (27)

RODINNÉ KATECHÉZY: Význam plodnosti (28)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neplánované tehotenstvo a adopcia (29)