Lucia Pálešová s celou svojou rodinou

Je hudobne nadaná, miluje deti a jej prvá mediálna skúsenosť prišla s nástupom do Rádia LUMEN. V seriáli TO SME MY predstavujeme tento mesiac spravodajkyňu Luciu Pálešovú.

Lucka, v návale práce som si znenazdajky uvedomila, že teba som v tomto seriáli ešte nepredstavila, tak som rada, že sa tak deje teraz. Do tímu Rádia Lumen si nastúpila v roku 2016 ako mediálny nováčik, však?

Áno, ako úplný mediálny nováčik. Žurnalistiku som síce pôvodne študovať chcela, aj som bola v Nitre na Filozofickej fakulte na prijímačkách, ale život to nejako tak zariadil, že som nakoniec zostala tu v Banskej Bystrici. Na Pedagogickej fakulte UMB som vyštudovala Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v kombinácii Slovenský jazyk/Pedagogika. A učeniu som sa aj niekoľko rokov naozaj venovala. Keď som sa však chcela po materskej s najmladším synom opäť zamestnať, našla som na internete inzerát, že Rádio Lumen hľadá spravodajcu. Rozhodla som sa to skúsiť. Neverila som síce, že mám šancu dostať takúto prácu ako úplne niekto neskúsený, doslovne z ulice. Ale podarilo sa. Táto práca je prvá, pri ktorej nemám už vôbec chuť vrátiť sa naspäť do školy učiť. :) Veľmi ma baví a veľa mi dáva.

Dá sa povedať, tvoj manžel je momentálne tak trochu aj tvojím konkurentom. Ako prijal správu o tvojej ponuke pracovať v Rádiu Lumen? A ako to vyzerá vo vašej domácnosti?

Manžel Marcel pracuje v Rádiu Regina ako redaktor a moderátor publicistiky a paradoxne má na starosti oblasť Seniori a Cirkev. Keď som videla, aká zaujímavá je práca redaktora, veľmi som túžila robiť niečo podobné ako manžel. Často som s ním chodila na nahrávania, pozorovala som ho ako strihá príspevky, počúvala som jeho vysielania, najmä počas materskej. Prvotne mojím nápadom stať sa spravodajkyňou nebol nadšený. Mal strach, že mi bude táto práca ukrajovať veľa z času a popri troch deťoch a jeho pracovnom vyťažení je naozaj každá minúta drahá. Vychádzal totiž zo vzoru spravodajských kolegov u nich v RTVS. A myslím si, že ani veľmi neveril, že mám šancu uspieť v konkurencii ľudí, ktorí už nejakým spôsobom k práci v médiách pričuchli. O to väčšie prekvapenie to bolo pre nás obidvoch, keď mi pán Šajgalík asi týždeň po konkurze zatelefonoval, že si ma vybrali. Ja som mu najskôr ani neverila a manžel ma tiež zneistil tak, že po pár minútach som mu volala naspäť s otázkou, že či je to naozaj pravda alebo či som len postúpila do nejakého druhého kola. :-)

No a v našej domácnsti to niekedy vyzerá dosť komicky. Hlavne vtedy, keď máme obaja prácu, ktorú musíme urobiť doma, pripraviť nejaký príspevok a pod. Vtedy každý sedí pri svojom notebooku, so slúchadlami na ušiach a striháme zvuky. Samozrejme až večer, keď zaspia deti. Vlastne ani nemáme možnosť sa pohádať. No a priznám sa, že asi ani nie je príspevok, ktorý by som nedala pred odovzdaním manželovi vypočuť. Vždy ma zaujíma jeho názor a rada si dám ním poradiť.

Tak som rada, že u vás nelietajú taniere ako v Taliansku. Keď sme pri tom Taliansku, aký pohľad na súčasnú situáciu v súvislosti s talianskou mafiou rozpínajúcou sa na Slovensku máš ty ako spravodajca a ako sa na to díva tvoj manžel optikou publicistu. Rozprávate sa o tom?

Súčasná politická a spoločenská situácia na Slovensku je veľmi komplikovaná, povedala by som až smutná. A aj doma dosť intenzívne sledujeme všetko, čo sa okolo toho deje. Samozrejme ja z pozície spravodajcu to musím sledovať, snažím sa byť naozaj v obraze, sledovať všetky tie tlačovky a pod. No a nevyhneme sa ani spoločnej konfrontácii s manželom. Väčšinou sa ale v tejto téme zhodneme. Prípadne si len navzájom dopĺňame informácie, ktoré sme nazbierali počas dňa. Keďže manžel je publicista, nie je nútený to až tak dopodrobna sledovať a ani sa tomu toľko nevenuje, ako my na spravodajstve. Skôr sa napríklad predbiehame v tom, ktoré rádio malo ktorú informáciu v správach skôr. :-) Ale sú témy, pri ktorých sme nemali úplne rovnaký názor. Ja sa na niekoré veci aj pri príspevkoch pozerám tak pragmatickejšie, vecnejšie, lebo to sa v spravodajstve vyžaduje. Jasne, vecne informovať. Manžel by zas nechal v príspevkoch veci, ktoré sú skôr emotívnejšie, dotvárajú atmosféru a pod.

Vo vysielacom štúdiu tlačového centra Európskeho parlamentu diskutuje s kolegyňou z televízie

Luci, vďaka tebe som sa dozvedela zaujímavú pikošku o našom kolegovi Ivovi Novákovi. Súvisí to s tvojím aktívnym umelecky založeným detstvom. Aká je teda spojitosť s pani Novákovou a tvojimi mimoškolskými aktivitami v mladosti?

Už ako dieťa som bola aktívna a nebolo dňa v týždni, kedy by som nemala nejaký krúžok. Navštevovala som vtedy Ľudovú školu umenia, kde som sa počas celej ZŠ aj SŠ venovala hre na husle a baletu. A tu prichádza na scénu Ivova mama. Bola to moja pani učiteľka. Učila ma hrať na husle. Počas tých 13 rokov hudobného štúdia som mala asi tri učiteľky, ale pani Nováková bola tá najlepšia. A Iva si pamätám ako malého školáka, ktorý si chodil k mamine po škole, aj počas mojich hodín, písať domáce úlohy. Okrem toho som sa aj súťažne venovala spoločenskému tancu, až kým som neprerástla tanečného partnera. :) Spievala som aj v cirkevnom speváckom zbore v kostole v Radvani Na hôrke. Niekedy v ôsmom ročníku na základnej škole ma zlákali do detského folklórneho súboru. Začínala som teda ako huslistka v DFS Dratvárik v Slovenskej Ľupči. Neskôr som prešla do FS Bystrina v BB. No keďže tanečníčok bolo veľa a v muzike potrebovali druhého huslistu, opäť som sa vrátila k husliam. Takto som sa ako huslistka a sólová speváčka venovala folklóru asi 15 rokov.

Wau, tak to je sľubná umelecká kariéria. Zdá sa, že si mala dobre našľapnuté. Nechcela si byť profesionálnou umelkyňou?

Chcela a aj som absolvovala prijímacie skúšky na VŠMU v Bratislave, dokonca som sa zúčastnila konkurzu do SĽUKU. Rodičia mi umožnili vyskúšať prijímačky na rôznych školách, ale dohoda bola skúsiť aj školu v BB a ak sa podarí, tak zostať radšej tu. Síce mi pár dní po zápise na Pedagogickú fakultu prišiel list z Bratislavy, že som bola prijatá do speváckej zložky SĽUK-u, ale predsa vysoká škola bola väčšia istota. Ktovie akým smerom by sa môj život uberal, keby som sa vtedy rozhodla inak…ale všetko sa pre niečo deje tak ako sa deje a Pán mal so mnou asi iné plány...

Do emailu si mi o sebe napísala, že si úplne obyčajná mama troch detí. Dovolím si nesúhlasiť. Žiadna mama nie je obyčajná. Mamy sú tie najvzácnejšie bytosti. Porozprávaj mi o svojich deťoch. V čom sa ti podobajú a naopak v čom nie.

Nuž život s tromi deťmi je pestrý. Každý jeden je iná osobnosť. Najstarší Kubko (11 rokov) a prostredná Natálka (9 rokov) sa venujú tiež folklóru. Tancujú obaja v DFS Matičiarik. A Natálka navštevuje aj ZUŠ, odbor balet. Vedela, že ja som tiež chodila na balet a tak sa sama rozhodla, že aj ona sa mu chce venovať. Doslovne povedala: “Maminka ja som chcela byť ako ty, preto som si vybrala balet.” A dokonca ju učí pani učiteľka, ktorá ešte učila mňa. Kubko sa okrem folklóru venuje aj športu, konkrétne florbalu. No a naše najmenšie slniečko Sebastiánko má tri roky, chodí do škôlky a máme pocit, že ho celkom baví hudba. Má už doma niekoľko druhov detských klavírov, hrá, spieva …tak uvidíme, či aspoň jedno z detí sa vydá aj tou hudobnou dráhou. Hlavne nech ich to čo robia naozaj baví a napĺňa a nech sú šťatné. A v čom sa mi nepodobajú? Možno v prístupe ku škole a povinnostiam. Ja som bola tzv. šprt, čistý jednotkár, taká poctivka. V tomto majú moje školopovinné deti trochu voľnejší prístup. Aj keď obaja sa učia veľmi dobre.

Lucii to veľmi svedčí aj v kroji. S folklórom je spätá od detstva.

K deťom máš veľmi vrúcny vzťah obecne, veď si vyštudovaná učiteľka. Dokonca si počas svojej pedagogickej praxe prišla do kontaktu s deťmi so špeciálnymi nárokmi kvôli rôznym poruchám a zdravotným komplikáciám. Práca s deťmi je vždy dvojsmerka. Čo ťa tieto deti naučili?

Určite to, že nemusí byť všetko dokonalé, aby to bolo krásne. Mojou prvou učiteľskou skúsenosťou hneď po škole bola práca v Materskej škole v Detskom integračnom centre, kde som pracovala s detičkami s narušenou komunikačnou schopnosťou. Boli tu napr. autistické detičky, ale aj detičky, ktoré nechceli rozprávať z rôznych príčin, či už subjektívnych, alebo objektívnych. Bola to práca náročná ale krásna. Dodnes si pamätám malého Kristiánka, ktorý sa na mňa tak naviazal, že som s ním musela chodiť aj na rehabilitačné cvičenia a takmer všade som ho musela nosiť na rukách. V tom čase som ešte nemala vlastné deti a tieto deti ma naučili viac načúvať, pokúsiť sa rozumieť aj bez slov a získala som tu obrovský rešpekt k rodičom, ktorí majú akýmkoľvek spôsobom hendikepované dieťa.

Sme v pôstnom období. Ľudia si mnohé odriekajú, prinášajú obety, viac sa modlia mysliac na Ježišovu skúsenosť na púšti. Ako prežívaš tohtoročné predveľkonočné obdobie ty?

Tohto roku je to o niečo hektickejšie obdobie v provnaní napr. s minulým rokom. Asi je to celou tou situáciou a tým, čo sa v súčasnosti okolo nás deje. Ale aj v súkromí prežívam trochu ťažšie chvíle a preto si pri tejto tvojej otázke začínam uvedomovať, že nech už veci dopadnú v ktorejkoľvek oblasti akokoľvek, Pán vie, prečo to tak zariadil. Uvedomila som si práve teraz, pri tej tvojej predchádzajúcej  otázke, že je načase byť viac vďačná za to, čo mám, že mám tri krásne zdravé deti a úžasnú rodinu. A toto pôstne obdobie je asi ten pravý čas za to intenzívnejšie ďakovať. Určite v najbližších dňoch tak aj urobím.

Pomáhaš aj u nás v rádiu. Dá sa povedať, že si sa stala dvornou jazykovou korektorkou. Korigovala si už dve čísla časopisu Lumen klub, ktorý sme začali vydávať vlani. Dokonalá znalosť slovenčiny je určite veľká výhoda, no mňa by zaujímalo, ktorá gramatická chyba- nedokonalosť ťa najviac irituje, keď vidíš, že ju ľudia robia? Vieš, aby som si pri najbližšom vydaní časopisu dávala na to pozor. :-)

Priznám sa, že nezvyknem ľudí v mojom okolí opravovať, keď povedia niečo nespisovne. Sama svoj rečový prejav nemám 100% spisovný a môj manžel ma na to zvykne pravidelne upozorňovať. Čo vôbec nemám rada a to ma napr. irituje. Aj on je totiž vyštudovaný slovenčinár a robí mu veľkú radosť ma opravovať. :-) No už sa mi to od neho dostalo tak pod kožu, že nemám rada keď používa niekto výrazy ako kľud (správne má byť pokoj), alebo vadí mi (spisovne je prekáža mi)… no a v tom písomnom prejave ma zarazia hrubice, najmä v  množnom čísle prídavných mien – dobrí rodičia (ak to niekto napíše s –y-).

Rádio Lumen oslavuje 25. rokov. Prečo si myslíš, že jeho existencia má zmysel a čo by si mu zaželala do ďalších dní?

Rádio Lumen nemá v spektre slovenských rozhlasových staníc obdobu a preto si myslím, že má veľký význam, keď je tu rádio s takým veľkým srdcom. Ja si občas zvyknem prečítať sms-ky našich poslucháčov a veľmi príjemne sa číta, že sme pre mnohých celodenným a každodenným spoločníkom.  Samozrejme o to väčšiu zodpovednosť človek potom cíti, aby v éteri počuli to, čo im naozaj prináša radosť, povzbudenie, potešenie, ale aj nové informácie, rady…niektorým poslucháčom doslovne nahrádzame rodinu. Preto by som nášmu 25- ročnému Lumenku (ako ho niektorí oslovujú) zaželala stále viac a viac spokojných poslucháčov a nech prináša do ich príbytkov to ozajstné Svetlo-Lumen a pokoj.

TRI NAJ LUCIE PÁLEŠOVEJ

Najobľúbenejší tanec

Ťažký výber – zo spoločenských tancov Valčík, z ľudoviek Horehronský dupák a milujem klasické baletné predstavenia.

Najväčší splnený sen

Moja práca, či už tá pedagogická, alebo teraz v rádiu. Skrátka, že sa mi podarilo robiť to, čo ma naozaj baví a napĺňa.

Najkrajší darček od Boha

Jednoznačne deti, manžel, rodina.

Prečítajte si aj:

TO SME MY - Martin Šajgalík

TO SME MY - Ivo Novák

TO SME MY - Diana Rauchová

TO SME MY - o. Ján Sabol

TO SME MY - Mária Trubínyová

TO SME MY- o. Juraj Spuchľák

TO SME MY- Ondrej Rosík

TO SME MY- Vladimíra Legíňová

TO SME MY- Monika Majerová

TO SME MY- Jana Kršňáková

TO SME MY- Ján Kraus

TO SME MY- Júliana Pavuková

TO SME MY- Andrea Čelková

TO SME MY- Ján Heriban

TO SME MY- Ján Krupa

TO SME MY- Jaroslav Fabian

TO SME MY- Zuzana Szakácsová

TO SME MY- Júlia Kavecká

TO SME MY- Andrej Baldovský

TO SME MY- Martin Ďurčo