19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 2. októbra 2021

Nikto nepochybuje o tom, že láska je stredom manželského a rodinného života. Svätý Otec František však zdôrazňuje, že táto dynamika sa uskutočňuje v sile Ducha Svätého. Podieľa sa na nekonečnej láske, ktorá spája Boha s ľudstvom a Ježiša s jeho Cirkvou. Preto kódex manželského a rodinného správania sa nevychádza výlučne z ľudského myslenia, ale čerpá svetlo a energiu od samotného Boha. Praktické pokyny môžu manželia nájsť v hymne na lásku, ktorý sa nachádza v trinástej kapitole Prvého listu sv. Pavla Apoštola Korinťanom.  Je to téma, ktorá sa týka všetkých pokrstených, ale manželov osobitným spôsobom, pretože dostali ako dar možnosť milovať tak, ako Kristus miloval svoju Cirkev.

Svätý Otec nám slovo za slovom pomáha v hymne odhaliť niekoľko kľúčových usmernení. Body 90 až 119 sú venované aplikácii tohto textu  na manželský a rodinný život. Postupne preberá témy ako trpezlivosť, dobrotivosť, liek od závisti, vypínania sa a vystatovania, vľúdnosť a veľkorysú úctu, bez vnútorného násilia, odpustenie, schopnosť tešiť sa s inými, všetko znášať, dôverovať, dúfať, všetko pretrpieť. Pre inšpiráciu si preberieme iba niektoré, napokon všetky je vhodné si v rodine, alebo v spoločenstve  rodín  podrobne prebrať a položiť si otázku: ako ich konkrétne žijeme v našej každodennosti.

Pápež František hovorí, že milovať znamená aj byť vľúdny. Biblický výraz byť vľúdny chce povedať, že láska sa nechová grobiansky, nekoná nezdvorilo, nie je hrubá v správaní. Jej spôsoby, slová a gestá sú príjemné, nie príkre či strohé. Prieči sa jej pôsobiť druhým utrpenie. Zdvorilosť je „škola citlivosti a nezaujatosti“, ktorá od človeka vyžaduje, aby „kultivoval svoju myseľ a svoje zmysly, aby sa naučil počúvať a hovoriť a v určitých okamihoch aj mlčať“. Byť vľúdny nie je štýl, ktorý si kresťan môže zvoliť alebo odmietnuť: je súčasťou neodňateľných nárokov lásky, a preto „každá ľudská bytosť má byť prívetivá voči tým, ktorí ju obklopujú“.  Každý deň si „vstupovanie do života druhého, aj keď je súčasťou nášho vlastného života, vyžaduje citlivý postoj, ktorý nie je invazívny, ale obnovuje dôveru a rešpekt. [...] A láska, o čo viac je intímna a hlboká, o to väčšmi si vyžaduje rešpektovať slobodu a schopnosť čakať, kým druhý otvorí dvere svojho srdca“.  Vyžaduje si vzájomnú úctu a trpezlivosť.  Vyžaduje si prívetivý pohľad. Prívetivý pohľad nám umožní nezastaviť sa iba pri ohraničeniach toho druhého: dokážeme ho tolerovať a spojiť sa s ním v spoločnom projekte, aj keď sme odlišní. Vľúdna láska tvorí vzťahy, pestuje spojenia.  

Tento hymnus na lásku tvrdí, že láska „nie je sebecká“ alebo že „nehľadá svoje vlastné záujmy“. Tento výraz používa sv. Pavol aj v inom liste: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2, 4). Toto jasné tvrdenie Písma nás vedie, aby sme sa vyhli tomu, že budeme pripisovať prioritnú dôležitosť láske k sebe samým – akoby bola vznešenejšia než sebadarovanie druhým. Určitú prioritu lásky k sebe samým je možné chápať, ale len ako psychologickú podmienku: keďže kto nedokáže milovať seba samého, má ťažkosť milovať druhých. „Kto nepraje sám sebe, ku komuže bude lepší? [...] Niet horšieho od toho, kto sám sebe závidí“ (Sir 14, 5 – 6). Je vôbec ešte možná táto štedrosť, ktorá dovoľuje nezištne darovať, a darovať až do konca? Určite je možná, pretože práve to žiada evanjelium: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8).

Láska má byť bez vnútorného násilia, čo znamená vyhýbať sa prudkej reakcii voči slabostiam alebo chybám druhých, vzťahuje sa na vnútornú reakciu rozhorčenia, vyvolaného niečím zvonka. Je to vnútorné násilie, neprejavené podráždenie, ktoré nás dostáva do defenzívy pred druhými, akoby boli nepríjemnými nepriateľmi, ktorým sa treba vyhnúť. Živiť takú vnútornú agresivitu je nanič. Len z nej ochorieme a bude nás izolovať. Rozhorčenie je zdravé, keď nás vedie k reakcii na vážnu nespravodlivosť, ale je škodlivé, keď má tendenciu poznačiť všetky naše postoje k druhým.  Evanjelium nás pozýva skôr hľadieť na brvno vo vlastnom oku (porov. Mt 7, 5); a ako kresťania nesmieme ignorovať trvalé pozvanie Božieho slova na to, aby sme v sebe neživili hnev: „Nedaj sa premôcť zlu“ (Rim 12, 21). „Neúnavne konajme dobro“ (Gal 6, 9). Jedna vec je cítiť silu agresivity, ktorá dokáže prepuknúť, a druhá vec je s ňou súhlasiť a dovoliť, aby sa stala permanentným postojom: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). Svätý Otec zdôrazňuje: nikdy netreba skončiť deň bez toho, aby sme sa v rodine zmierili. „A ako sa mám zmieriť? Mám si kľaknúť? Nie! Len malé gesto, maličká vec, a harmónia sa vráti. Stačí jedno pohladenie, hoc aj bez slov. Ale nikdy neskončime deň v rodine bez toho, aby sme sa zmierili!“ Vnútornou reakciou na súženie, ktoré mi spôsobili druhí, by malo byť predovšetkým to, že ich v srdci požehnám: chcem dobro druhého a prosím Boha, aby ho oslobodil a uzdravil: „Žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1 Pt 3, 9). Ak musíme bojovať proti zlu, spravme to, ale vždy povedzme „nie“ vnútornému násiliu.  

Odpustenie je založené na pozitívnom prístupe, ktorý sa pokúša pochopiť slabosť a hľadá pre druhého ospravedlnenia – tak ako Ježiš, ktorý povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Avšak častá tendencia je skôr hľadať viac chýb, predstavovať si viac skazeností, predpokladať všetky druhy zlých úmyslov – a tak neodpustenie rastie a zapúšťa korene. Každá chyba alebo pád manželského partnera potom môže poškodiť zväzok lásky a rodinnú stabilitu. Problémom je, že niekedy sa všetkým veciam prikladá rovnaká vážnosť a hrozí, že budeme krutí voči akejkoľvek chybe druhého. Spravodlivé nárokovanie si svojich práv sa premení na vytrvalý a neustály smäd po pomste, skôr než na zdravú obranu vlastnej dôstojnosti.  

Svätý Otec pozýva manželov, aby prekonali negatívne pocity, ktoré sa môžu usadiť v hĺbke ľudského srdca, ktoré sa prejavujú tým, že sa teší, keď vidí, že sa voči niekomu druhému pácha neprávosť. Svätý Pavol pozýva k láske, ktorá teší sa z dobra druhého, keď uznáva jeho dôstojnosť; keď sa ocenili jeho schopnosti a dobré skutky. Keď človek, ktorý miluje, dokáže druhému urobiť dobre alebo keď vidí, že druhému sa darí a prežíva to s radosťou, vtedy Bohu vzdáva chválu, pretože „veselého darcu miluje Boh“ (2 Kor 9, 7); náš Pán si osobitným spôsobom cení toho, kto sa teší z radosti druhého. Ak nebudeme živiť našu schopnosť tešiť sa z prospechu druhého a budeme sa koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti, pretože – ako povedal Ježiš – „blaženejšie je dávať ako prijímať!“ (Sk 20, 35). Rodina vždy musí byť aj miestom, o ktorom každý, komu sa v živote podarí spraviť niečo dobré vie, že to tam s ním oslávia. To je už určitá predchuť nebeskej radosti.

Prečítajme si osobne i spoločne v rodine Hymnus na lásku z trinástej kapitoly Prvého listu sv. Pavla Apoštola Korinťanom a v priebehu nasledujúcich dní body číslo 99 až 119 z apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia. Skúsme si úprimne zodpovedať na otázku nakoľko naša vzájomná manželská láska zodpovedá týmto textom. Ak nájdeme nejaké nedostatky, pokúsme sa hľadať spôsob, ako ich prekonať ako zlešiť vzájomnú komunikáciu a ako si pre ňu nájsť viac času, aby všetko uniesla a vytrvala až do konca.

PREČÍTAJTE SI AJ: