19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 4. septembra 2021

Sloboda je podmienkou skutočného daru, a skutočnej lásky. Dnes vidno, že priestor slobody je oveľa rozsiahlejší ako v minulosti. Každý si slobodne volí svoju školu, svoje náboženstvo, svoju politickú stranu; môže sa rozhodnúť, či spolužitie s inou osobou spečatí sobášom, alebo bude žiť v „divokom“ manželstve; matka sa môže dokonca rozhodnúť, či privedie na svet svoje dieťa, alebo ho zabije. Zatiaľ čo v minulosti boli garantom morálky inštitúcie ako Cirkev a štát, dnes sa morálka stáva čoraz viac výlučne súkromnou a osobnou záležitosťou. Každý je sudcom vo veciach vlastnej morálky a hodnôt. Ukázalo sa, že moderný človek, ktorého racionalistická a osvietenská literatúra považovala za zrelého, dospelého človeka a ktorý je podobný mnohým mladým ľuďom, čo sa dostanú spod ochrany rodičov a sú odkázaní na seba, nie je sám sebe dobrým zákonodarcom. Namiesto toho, aby si určil normy a kritériá realizácie autentického projektu svojej ľudskosti, využil svoju slobodu na to, aby mohol napĺňať svoje rozličné túžby, záujmy, aby žil podľa svojich pudov a dal sa viesť často výlučne pôžitkárstvom, túžbou po majetku a moci. A tak sa nestal skutočne slobodným, pánom seba samého, ale naopak, stal sa z neho otrok vlastných chúťok, vrtochov a chvíľkových dojmov, samoľúbych a pominuteľných módnych trendov.  Preto je dôležité ujasniť si o akej slobode a láske hovoríme, keď hovoríme o láske v manželstve.

Aj kresťania sú v nebezpečenstve, že v láske urobia zmätok: niekto sa zastaví na vonkajšej citovej dimenzii a vychutnávania lásky vo všetkých jej emocionálnych, sexuálnych dynamikách atď.; iní naopak veria, že láska je iba božská, a preto ju treba prijímať a žiť vnútorne, duchovne. Nie je to tak, pretože Božia láska sa chcela prejaviť v ľudskej bytosti stvorenej na jeho obraz a podobu. Boh od stvorenia až po vtelenie nerozdelil človeka na telo a dušu, ale skôr ho bral v  plnosti týchto dvoch prvkov. To je dôvod, prečo vo sviatosti manželstva dostávajú manželia Ducha Svätého, ktorý neustále pracuje, aby posilňoval krásu darovanú každému stvoreniu a osobitne mužovi aj žene.

Skutočná ľudská láska komunikuje aj božskú lásku a skutočná božská láska nevyhnutne prechádza cez mužské a ženské telo. Svätý Otec František píše v Amoris Laettitia v bode číslo 121: „Manželstvo je vzácne znamenie, pretože keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac ,zrkadlí‘; vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou lásky Boha k nám. Aj Boh je spoločenstvo: tri osoby – Otec, Syn a Duch Svätý – žijú spolu odjakživa a navždy v dokonalej jednote. A práve toto je mystérium manželstva: Boh z dvoch manželov robí jedno bytie. Z toho vyplývajú veľmi konkrétne a každodenné dôsledky, pretože manželia „v sile sviatosti dostávajú vlastné a osobitné poslanie, aby mohli zobrazovať – od najjednoduchších, obyčajných vecí – tú lásku, ktorou Kristus miluje svoju Cirkev a neustále darúva svoj život za ňu“.

Vo sviatosti manželstva rozkvitajú muž spolu so ženou ako strom, čo rodí a prináša ovocie. Ježiš sa v nej zjavuje v celej svojej nežnej láske k ľudstvu a k Cirkvi. Liturgia to uznáva a vyjadruje vo forme modlitby požehnania novomanželov. Kňaz sa modlí: „Nech vám udelí svoju radosť a na deťoch nech vás požehná všemohúci Boh Otec. Nech milostivo stojí pri vás v šťastí i v nešťastí jednorodený Syn Boží. Nech do vašich sŕdc ustavične vlieva svoju lásku Duch Svätý.“ Svätý Otec používa veľmi silný výraz, keď hovorí, že „Rodina je kristologickým znakom“.

Preto treba pamätať na veľkú krásu a dôstojnosť manželského páru napriek krehkosti osôb, ktoré v ňom žijú. Nesmieme byť sklamaní: zostávame mužom a ženou so všetkými svojimi ťažkosťami. V bode číslo 122 čítame: Predsa však nie je dobré miešať rozličné úrovne: na dve osoby nemožno hodiť nesmiernu záťaž toho, aby dokonalým spôsobom reprodukovali jednotu, ktorá existuje medzi Kristom a Cirkvou, pretože manželstvo ako znamenie vyjadruje „dynamický proces, ktorý pozvoľna napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov“.

To znamená, že nie je potrebné žiť s ilúziami, ale skôr poznať ideál, poznať vrchol, vedieť, že existuje taká sila, ktorá umožňuje prijať postupnú cestu rastu a zdokonalenia. Zdá sa to ľahké, ale nie je to tak, pretože v mentalite našej doby sú veci už hotové a nie je potrebné ich vytvárať. Je namáhavé pochopiť, že spoločná cesta manželov sa uskutočňuje čiastočne a postupne, krok za krokom.

Ďalej v bode číslo 124 čítame:  Slabá a chorá láska – neschopná prijať manželstvo ako výzvu, ktorá si žiada bojovať, opätovne sa rodiť, nanovo sa objavovať a začínať stále znova, až do smrti – taká láska nie je schopná čeliť náročnej úrovni záväzku. Ustúpi kultúre provizórnosti, ktorá bráni neustálemu procesu rastu. Avšak „sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, [plán] ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť“. Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne. Ako hovorieval svätý Róbert Belarmín, „to, že jeden muž a jedna žena sa zjednocujú vo výlučnom a nerozlučnom zväzku, takže sa nemôžu od seba oddeliť, ani keď sa dostanú do ťažkostí, ba ani keď celkom stratili nádej na spoločné potomstvo – to sa nemôže uskutočniť bez veľkého tajomstva“. To znamená, že človek nemôže bez milosti dosiahnuť určitý silný typ duchovného rozvoja, v ktorom by prekonal svoje obmedzenia a svoj fyzický, psychický a ľudský odpor, v ktorom by dokázal nadobudnúť trpezlivosť k vzájomnej vernosti a rastu v láske. Už skôr sme hovorili o tom, že povolanie do manželstva je osobitným Božím darom, a to dnes mnohí zakusujú, že ich manželstvá nemajú potrebnej trvanlivosti vo vzájomnej vernosti.

Manželská láska nie je iba plnením manželskej povinnosti v zmysle staršieho chápania, že v manželstve si manželia vymieňajú právo na telo toho druhého, v ktorej je ten druhý chápaný ako nejaká vec, ktorá sa stala vlastníctvom.  Nie je ani prostriedkom na uspokojenie sexuálnej túžby muža, či ženy, ako sa to neraz stáva pri súčasnom chápaní slobody, ktorá myslí predovšetkým na seba a zabúda na to, že opravdivý projekt ľudskej slobody musí byť v zhode s Bohom, so svetom, s blížnym a napokon so sebou samým. Musí rešpektovať dôstojnosť manželského partnera, nesmie byť voči nemu násilnícka, ale úctivá a nežná. Takou je iba vtedy, keď je a zostáva slobodným darom rešpektujúcim slobodu toho druhého. Tak je to vyjadrené aj v manželskom súhlase, beriem si teba, ... , za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Často sa však stáva, že manželia zabúdajú na to, že si sľúbili úctu, teda, že budú rešpektovať slobodu a dôstojnosť svojho manželského partnera.

Zamyslime sa ako manželia nad tým, aké miesto má v našom manželskom vzťahu vzájomná úcta, ohľaduplnosť a nežnosť najmä však pri intímnom stretnutí. Prežívame ho vzájomný dar a spoločnú radosť? Alebo je iba požadovaním manželskej povinnosti a jej chladné splnenie? Pouvažujme nad tým, čo by sme mohli a mali zlepšiť, aby bolo vždy vzájomným darom, prejavom úcty a zážitkom spoločnej radosti.

PREČÍTAJTE SI AJ:

RODINNÉ KATECHÉZY: Hľadať plnosť (1)

RODINNÉ KATECHÉZY: Božie slovo, spoločník na ceste (2)

RODINNÉ KATECHÉZY: Dom postavený na skale (3)

RODINNÉ KATECHÉZY: Plodnosť života (4)

RODINNÉ KATECHÉZY: Deti budujú veľkú rodinu (5)

RODINNÉ KATECHÉZY: Krok za krokom (6)

RODINNÉ KATECHÉZY: Neustále počúvať (7)

RODINNÉ KATECHÉZY: Ťažkosti môžu byť príležitosťou (8)

RODINNÉ KATECHÉZY: Príčiny krízy (9)

RODINNÉ KATECHÉZY: Zdravá sebakritika (10)

RODINNÉ KATECHÉZY: Smerom k novým výzvam (11)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo bez Boha? (12)

RODINNÉ KATECHÉZY: Spiritualita a každodenný život (13)

RODINNÉ KATECHÉZY: Manželstvo ako povolanie (14)

RODINNÉ KATECHÉZY: Vzácny dar (15)

RODINNÉ KATECHÉZY: Znamenie Ježišovej prítomnosti (16)

RODINNÉ KATECHÉZY: Povolanie a odpoveď (17)

RODINNÉ KATECHÉZY: Prekonať všetko sebectvo (18)

RODINNÉ KATECHÉZY: Úplné sebadarovanie (19)