19. marca 2021 sa začal rok reflexie nad odkazom synody o rodine, ktorý pápež František zhrnul v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia – Radosť lásky. Povzbuďte sa katechézami Ladislava Csontosa.

Rok rodiny „Amoris laetitia“ je iniciatívou pápeža Františka, ktorej cieľom je osloviť každú rodinu v celom svete prostredníctvom niekoľkých duchovných, pastoračných a kultúrnych návrhov, ktoré je možné realizovať v rámci farností, diecéz, univerzít, cirkevných hnutí a rodinných združení.

Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Rodina si zaslúži rok osláv, aby mohla byť umiestnená v centre angažovanosti a starostlivosti o ňu zo strany každej pastoračnej a cirkevnej skutočnosti.

Pri tejto príležitosti sme pre vás v spolupráci s jezuitom prof. Ladislavom Csontosom pripravili krátke úvahy o rodine a vzťahoch v jej vnútri. Ako budovať svoju rodinu? Ktoré kroky viery by sme v rodine mali robiť spoločne? Čo si myslí pápež a Cirkev o úlohe rodín v dnešnom svete? Dozviete sa to v našom vysielaní vždy v sobotu o 15:50, keď bude úvahy vo vysielaní Rádia LUMEN interpretovať Radovan Pavlík, riaditeľ PRE LUMEN, n.o. Krátke úvahy o rodine budú dostupné vždy v sobotu aj v textovej podobe na webe lumen.sk., pravidelne od 24. apríla 2021.

Katechéza 25. septembra 2021

Sociologické výskumy i na Slovensku ukazujú, že manželia majú málo času pre rozvoj vzájomných vzťahov. V ich vzájomnej komunikácii prevažujú praktické záležitosti, akými je starostlivosť o chod domácnosti, o to, či sú deti pripravené do školy. No času na rozvoj vzájomných vzťahov v citovej a osobnej rovine je niekedy až tak málo, že možno hovoriť o sirotách žijúcich otcov, ktorí vidia svoje deti keď ešte spia, alebo keď už spia. Obaja manželia sú natoľko unavení, že jednoducho nevládzu komunikovať o svojom vnútornom prežívaní, aby mohli rásť vo vzájomnej láske. Svätý Otec František hovorí, že dialóg je privilegovanou a nenahraditeľnou formou prežívania, vyjadrovania a dozrievania lásky v manželskom a rodinnom živote. Vyžaduje si však dlhú a náročnú prax. Muži a ženy, dospelí aj mladí, majú rozličné spôsoby komunikácie, používajú rôzne jazykové prostriedky, riadia sa odlišnými pravidlami. Spôsob kladenia otázok, štýl odpovedí, použitie tónu, daný okamih a mnoho ďalších okolností môžu ovplyvňovať komunikáciu. Okrem toho je vždy nutné rozvíjať určité postoje, ktoré sú prejavom lásky a umožňujú autentický dialóg.

Dialóg si však vyžaduje, aby mu tí dvaja venovali čas, čas ktorý darujú jeden druhému. Darovať si čas, znamená darovať si čas určitej kvality ktorá spočíva v trpezlivom a pozornom počúvaní, kým ten druhý nevypovie všetko, čo cíti a potrebuje vyjadriť. Treba si položiť otázku: chceme sa vzájomne prijať?  Alebo chceme dialóg rýchlo ukončiť? Ktovie, možno si v sebe sformulujeme odpoveď, ktorú dáme tým, ktorí sú predo mnou, hneď ako zavrú ústa, aby sa nadýchli. Svätý Otec František povzbudzuje manželov, aby si dopriali čas pre seba, a to čas kvalitný, ktorý spočíva v počúvaní s trpezlivosťou a pozornosťou, kým ten druhý nevyjadrí všetko, čo potrebuje na vyjadrenie. Je to cesta k prijatiu sa navzájom.  

Preto je potrebné pestovať postoj, že druhého berieme naozaj vážne. Treba oceniť hodnotu jeho osoby a priznať, že má právo, aby existovala, myslela autonómnym spôsobom a bola šťastná. Netreba nikdy podceňovať to, čo hovorí alebo na čo sa sťažuje, i keď musíme vyjadriť aj svoj vlastný uhol pohľadu. Vyplýva to z presvedčenia, že všetci majú čím prispieť, pretože majú svoju vlastnú životnú skúsenosť, na veci sa pozerajú zo svojej perspektívy, majú vlastné starosti, schopnosti a intuície. Je možné pochopiť pravdu druhého, dôležitosť jeho najhlbších starostí i pozadie toho, čo hovorí – aj cez agresívne slová. Na to je potrebné „vžiť sa do jeho kože“, interpretovať hĺbku jeho srdca, zistiť, čo ho nadchýna a použiť toto nadšenie ako východiskový bod na prehĺbenie dialógu.

Je potrebná duchovná šírka: aby sme sa chorobne neuzavreli len do niekoľkých myšlienok; otvorili sa na pozmenenie a doplnenie vlastných názorov. Je možné, že z mojich myšlienok a z myšlienok druhého vznikne nová syntéza, ktorá oboch obohatí. Jednota, o ktorú sa treba usilovať, nie je uniformitou, ale jednotou v rozmanitosti alebo zmierenou rozmanitosťou. V tomto obohacujúcom štýle bratského spoločenstva sa rozliční ľudia stretajú, rešpektujú a oceňujú, pri zachovaní rôznych odtieňov a akcentov, ktoré zveľaďujú spoločné dobro. Je potrebné oslobodiť sa od povinnosti byť rovnakí. Potrebná je tiež bystrosť, aby sme si včas všimli rušivé prvky, ktoré môžu nastať – a nedovolili im zničiť proces dialógu. Napríklad rozpoznať zlé pocity, ktoré sa môžu objaviť, a zabrániť tomu, aby ohrozili komunikáciu. Dôležitá je schopnosť vyjadriť, čo cítime – bez toho, aby sme druhého zranili; používať také jazykové prostriedky a taký spôsob reči, ktorý je pre druhého ľahšie prijateľný alebo tolerovateľný aj pri náročnom obsahu; vyjadriť kritiku, ale bez vylievania hnevu na spôsob pomsty; a vyhnúť sa moralizujúcemu jazyku, ktorý sa snaží len napádať, ironizovať, obviňovať, zraňovať. Mnohé hádky manželských párov nevznikajú pre vážne otázky. Niekedy sú to len malé, nedôležité veci – avšak to, čo mení nálady, je spôsob ich vyslovenia alebo postoj, ktorý sa v dialógu zaujme.

Aby bol dialóg možný a účinný, treba robiť gestá pozornosti voči druhému a prejavovať náklonnosť. Láska prekonáva aj tie najhoršie bariéry. Keď niekoho milujeme alebo keď sa cítime byť milovaní, lepšie pochopíme to, čo chce manželský partner vyjadriť, a aj skôr dosiahneme, aby nám porozumel. Treba premáhať krehkosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa druhého báli, akoby bol pre nás „konkurentom“. Je dôležité zakladať svoju istotu na dôkladných rozhodnutiach, na presvedčeniach a hodnotách, a nie na víťazstve v diskusii alebo na tom, že nám niekto dá za pravdu. Hlbokou pravdou manželstva je dobro toho druhého, nie moja pravda, môj názor.

Druhý vatikánsky koncil učí, že láska manželov zahrňuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Musí existovať nejaký dôvod na to, prečo láska bez pôžitku a vášne nestačí, aby mohla symbolizovať jednotu ľudského srdca s Bohom: „Všetci mystici potvrdili, že nadprirodzená láska a nebeská láska nachádzajú svoje symboly v manželskej láske skôr než v priateľstve, v synovských citoch alebo v oddanosti nejakej veci. A dôvodom toho je práve jej totalita.“ Prečo sa teda nezastaviť a neporozprávať o citoch a sexualite v manželstve?

Túžby, city, emócie, to, čo klasici nazývali „vášne“, zaujímajú v manželstve dôležité miesto. Vznikajú, keď sa niekto „druhý“ objaví a ukáže v našom živote. Každej živej bytosti je vlastné, že smeruje k druhej skutočnosti, a táto tendencia má vždy základné afektívne znaky: potešenie alebo bolesť, radosť alebo smútok, nežnosť alebo strach. Sú predpokladom najzákladnejšej psychologickej činnosti. Človek je živý tvor tejto zeme – a všetko, čo robí a o čo sa usiluje, je plné vášní. Svätý Otec pripomína: preto nijako nemôžeme chápať erotický rozmer lásky ako dovolené zlo alebo ako ťarchu, ktorú treba znášať pre dobro rodiny – ale ako Boží dar, ktorý skrášľuje stretnutie manželov. Keďže je to vášeň povznesená z lásky, ktorá obdivuje dôstojnosť druhého, stáva sa „plným a najčistejším potvrdením lásky“, ktorá nám ukazuje, akých zázrakov je schopné ľudské srdce, a tak na chvíľu cítime, že ľudská existencia je veľmi dobrá.

Zamyslime sa ako manželia nad tým, koľko času si vieme vyhradiť jeden pre druhého. Je to kvalitný čas, v ktorom necháme druhého celkom sa vyrozprávať, vyjadriť svoje pocity celé svoje vnútro. Ako vyzerajú naše vzájomné dialógy? Usilujeme o potvrdenie našej pravdy alebo o pochopenie toho druhého? Popremýšľajme nad rušivými momentami, ktoré zvyšujú vzájomné napätie. Porozprávajme sa o tom, čo by sme mohli a mali zlepšiť vo vzájomnej komunikácii, aby aj naše intímne stretnutia boli plné citu, vášne a vzájomnej radosti.  

PREČÍTAJTE SI AJ: