Na vlnách Rádia LUMEN vám každú sobotu prinášame úvahy pre manželov od jezuitu Ladislava Csontosa. Prijmite aj vy pozvanie nájsť si 10 minút týždenne pre svoju rodinu.

V novom cykle slovenského katolíckeho rádia dostanú priestor krátke úvahy o manželstve, rodine a vzťahoch. Ich autorom je jezuita Ladislav Csontos. „Miloš Lichner, spolubrat jezuita a prorektor pre vonkajšie vzťahy Trnavskej univerzity v Trnave, ma nahovoril urobiť krátke zamyslenie na tému manželstva a rodiny, ako určitý popularizačný výstup z nášho projektu pre rodiny,“ vysvetľuje páter Csontos.  Pri tvorbe zamyslení myslel najmä na rodiny v čase koronavírusu, ktoré potrebujú duchovnú podporu. „Verím, že tieto úvahy budú určitou ponukou duchovnej obnovy pre katolícke rodiny. Okrem načrtnutých tém sa venujem aj vzťahu k starým rodičom a vnútornému životu rodiny,“ dodáva jezuita Ladislav Csontos, ktorý pôsobí aj na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.  

Na úvod je pripravených 31 zamyslení, v ktorých sa rozoberajú témy z každodenného rodinného života. Poslucháči sa okrem iného dozvedia viac o kresťanskom manželstve, ktoré nie je súkromnou záležitosťou. Viaceré vydania sa dotknú citlivej témy vzájomného odpúšťania si. Autor krátkych povzbudení pre rodiny sa nebráni ani konfrontácii s modernými trendmi a chúlostivými záležitosťami v rodine. Reč bude aj o obývačke a sledovaní televízie, neželanom tehotenstve, zdravotne postihnutom dieťati v rodine alebo o rozvedených katolíkoch, ktorí žijú v novom nesviatostnom manželstve...

Katechéza 6. júna 2020

6. Spoločenstvo stola

Súčasné rodiny trávia veľa času mimo domu. V práci, v škole a na rozličných iných miestach a tam sa aj stravujú. Často jedia rýchlo, lebo ešte musia to a ono vybaviť a zasa pokračovať v práci. Často ani spolu neraňajkujú. Vymenia si iba najnutnejšie informácie, čo bude potrebné cez deň urobiť, vybaviť, nakúpiť a podobne. Na spoločné stolovanie zostáva zväčša čas iba večer a vo sviatky. No aj toto stolovanie býva poznačené chvatom, rýchlo sa najesť a pozerať televíziu, lebo je dôležitý športový zápas, film, spravodajstvo či seriál. Rodinné spoločenstvo sa primárne nevytvára spoločným pozeraním televízie, ale odpradávna spoločným stolovaním. Jeho charakteristikou je už spoločná príprava jedla, príprava stola a následne samotné stolovanie a upratanie po stolovaní. Vyvolený národ mal osobitné rituály sobotnej večere a výnimočný rituál veľkonočnej večere. Všetky tieto stolovania spájali rodinné spoločenstvo s Bohom. Boli popretkávané modlitbou a rozhovorom o dejinách spásy. Ježiš Kristus nielen že vyrástol v tejto tradícii, ale ju aj využíval na ohlasovanie Božieho Kráľovstva a napokon do veľkonočnej večere vložil to najväčšie tajomstvo Eucharistie. Často vyučoval v domoch, keď bol pozvaný na hostinu. Už sme spomínali hostinu v dome farizeja, ktorej priebeh narušila žena, známa v meste ako hriešnica. (porov. Lk 7,36-50). Spečatenie obrátenia mýtnika Zacheja sa uskutoční v jeho dome pri hostine, ktorú usporiadal pre Ježiša a svojich priateľov. Ježiš pri hostine povedal: Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo. (porov. Lk 19,1-10) V závere svätý evanjelista Lukáš hovorí, že tým dvom učeníkom na ceste do Emauz bolo s Ježišom dobre, ba aj srdce im horelo, nuž ho pozvali na večeru a práve pri nej sa im dal spoznať. Spoločné stolovanie ich zbavilo depresie a s radosťou sa vrátili do spoločenstva veriacich v Jeruzaleme. (porov. Lk 24,13-34). Prvotné kresťanské spoločenstvá sa schádzali po domoch na lámanie chleba. Táto tradícia bola aj neskôr v kresťanských rodinách, keď najmä vo sviatky spoločne jedli a modlili sa okolo jedného stola.

Spoločná večera a spoločný nedeľný obed sú príležitosťou, aby sa v rodine utvorila atmosféra lásky a vzájomného prijatia. Každý niečím prispeje k jej príprave, už spoločná príprava jedla umožňuje osobné zblíženie. Spoločné jedlo je tiež príležitosťou vyjadriť vďačnosť jeden druhému, pochváliť ho a povzbudiť. Je príležitosťou hovoriť o všetkom, čo členom rodiny leží na srdci, o túžbach i sklamaniach, podobne ako sa vyrozprávali učeníci na ceste do Emauz Ježišovi. Je tiež príležitosťou priložiť náplasť Božieho slova na utrpené zranenia a rany. Je možnosťou počuť Božie slovo celkom osobne a existenčne, ako slovo života. Napokon je možné pokračovať v rozhovore, zdieľať si radosť a prehĺbiť vzájomné vzťahy. O učeníkoch na spiatočnej ceste svätý Lukáš už nepíše, o čom sa zhovárali, iba hovorí, že s radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Sami vieme, že radosť býva tak veľká, že si ju nemôžeme nechať pre seba, že sa o ňu musíme podeliť, čo napokon aj v Jeruzaleme urobili. A musíme ju neraz aj vyspievať. To všetko a ešte veľa iného patrí k spoločnému stolovaniu. Tu sa celkom hmatateľne prežíva láska. Milovať totiž znamená dávať pozornosť a náklonnosť, a nielen ju dostávať. Dávať náklonnosť je dôležitejšie a významnejšie, ako ju dostávať. Pretože iba dávanie bez podmienok je pravou schopnosťou milovať. Láska je nezávislá od opätovania. Láska je dávanie –bezpodmienečné dávanie. V tom je autenticita a veľkosť pravej hodnoty lásky. Prvým krokom smerujúcim k zvládnutiu umenia lásky je naučiť sa dávať, darovať náklonnosť. Milujúci človek dáva bez toho, aby sa pýtal, čo za to dostane. Ak sa darujúcemu náklonnosti aj dostáva, tým je to lepšie, ale nesmie to byť podmienkou lásky. To robí ten, kto pripravuje jedlo pre druhých, ten čo počúva druhého, ten, ktorý sa s ním teší i smúti. To všetko sa prežíva pri spoločnom stolovaní a je základným výchovným prostriedkom a prostriedkom odovzdávania viery. Tak ako je každodennou potrebou nasýtiť sa telesným pokrmom, tak je potrebné nasýtiť sa aj duchovným, ktorým je nielen náboženská dimenzia spoločného stolovania v modlitbe, pred a po jedle, ale aj obsah rozhovoru a vďačnosť za prijaté dary.

Dieťa je celkom odkázané na matkinu lásku, na jej rezonancii a presne cíti, či je milované, alebo nie. Od matkinej lásky závisí existencia a celý ďalší rozvoj osobnosti dieťaťa. Matka predstavuje zrkadlo, do ktorého sa dieťa senzitívne díva s otázkou: „Keď urobím to alebo ono, budeš ma potom milovať?“ Láska je pre dieťa existenčnou nutnosťou, bez nej hrozí iba strach, obava zo straty alebo z očakávania trestu. Dieťa sa snaží nájsť samo seba tým, že sa potvrdzuje v rodičovskej láske. Rozvíja tie vlastnosti a spôsoby správania, ktoré sa rodičom páčia, a potláča v sebe tie, ktoré sa im nepáčia. Miluje rodičov, lebo nemá inú voľbu, usiluje sa iba o to, aby jeho láska bola opätovaná. Rozvoj osobnosti dieťaťa je riadený tými, ktorí ho vychovávajú. Dieťa dovoľuje rodičom, aby ním manipulovali, a aj samo sebou manipuluje, t. j. usmerňuje svoje správanie a rozvoj svojho „ja“ len tak a do tej miery, aby bolo milované. Aj od partnera totiž očakávame, že „v jeho zrkadle“ môžeme pozorovať svoje „ja“, že bude rezonovať, či nás má rád, alebo nie. Druhý človek (partner) je teda pre nás zrkadlom. Sme spokojní, keď pozorujeme súhlas a chválu a keď nám toto „zrkadlo“ hovorí, že sme takí, akí máme byť a že si zaslúžime byť milovaní. Objekt lásky má teda veľký vplyv na náš vnútorný úsudok o vlastnom „ja“ a na jeho prežívaní. Partnerom sa cítime byť „definovaný“ a chceme vedieť, akí sme v jeho očiach, aký pocit z nás má a čo si o nás myslí. Chceme byť milovaní, ako je milované dieťa svojou matkou. V partnerovi nachádzame svoje „ja“ a „pracujeme na ňom“ podľa skúsenosti, presne ako to malé dieťa. Ale takto ním vlastne nikdy neprestávame manipulovať. Od partnera sme závislí, pretože u neho hľadáme sex, ochranu, zázemie a uznanie svojej osoby.

Zamyslite sa osobne nad tým, aký význam pripisujete spoločnému stolovaniu počas týždňa a na sviatky.

Spoločne v rodine sa podeľte o to, čo vám pomáha vytvárať uvoľnenú a otvorenú atmosféru pri spoločnom jedle, či ho prežívate aj ako stretnutie s Ježišom Kristom.

PREČÍTAJTE SI AJ:

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Katolícke manželstvo (1)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Otvoriť sa a zotrvať v láske (2)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Nežime len v súkromí (3)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Keď nemáme čas na modlitbu (4)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Jedno srdce a jedna duša (5)