Od Prvej adventnej nedele do sviatku sv. Hieronyma slávime Rok Božieho Slova. Pri tejto príležitosti vám v relácii Duchovný obzor 15. septembra priblížime život a dielo svätého Hieronyma: 

Narodil sa okolo roku 347 v Stridone (Dalmácia). Študoval literatúru v Ríme, kde bol aj pokrstený. Počas pôsobenia na cisárskom dvore v Trevíre spoznal mníšske hnutie, ku ktorému sa potom s nadšením pripojil s niekoľkými priateľmi, medzi nimi s Rufínom a Chromatiom, pričom tvorili Akvilejský krúžok. Táto skupina sa však po nejakom čase rozpadla.

Hieronym zamieril do Antiochie, kde nadobudol „púštnu“ skúsenosť, ktorú využil na štúdium gréčtiny a hebrejčiny. Antiochijský biskup Paulínus ho vysvätil za kňaza. V roku 381 nachádzame Hieronyma v Konštantínopole a potom v Ríme, kde pápež Damazus z neho urobil svojho sekretára. Hieronymova asketická spiritualita origenovského razenia vzbudila horlivosť u urodzených pobožných dám, z ktorých niektoré potom nasledovali Hieronyma do Betlehema.

Keď v roku 384 zomrel Damazus, Hieronym odišiel z Ríma do Betlehema. V tom čase vypukla origenovská kontroverzia, ktorá videla na jednej strane Jána Jeruzalemského a Rufína, ktorí sa postavili za Origena, a na druhej strane Hieronyma, ktorý bol najskôr obdivovateľom, ale teraz úhlavným odporcom Origena, podporovaný Teofilom Alexandrijským a Epifániom Salamiským.

Hieronym zomrel v roku 419 alebo 420. V západnej Cirkvi ho vyhlásili za cirkevného učiteľa. Hieronymova liturgická spomienka sa slávi 30. septembra.  

Hieronymova hlavná práca spočívala v revízii latinskej Biblie, vykonanej na podklade hebrejského originálu (pre Starý zákon). Už nejakú dobu sa pociťovala „tvrdosť“ starobylých latinských verzií, vyhotovených výlučne z gréckeho textu Septuaginty a veľmi doslovných. Pápež Damazus dal zásadný súhlas k tejto práci, ktorá narážala na nemalú opozíciu, predovšetkým v súvislosti s najpoužívanejšími textami v Cirkvi, totiž s evanjeliami a žaltárom. Hieronymove dielo, ktoré potom vyústilo do Vulgaty, nemohlo vždy sledovať rovnaké kritériá: bolo ľahké držať sa pôvodného biblického jazyka pri menej známych biblických knihách (historické knihy a proroci); ťažšie to však bolo pri najpoužívanejších knihách v liturgii. A tak sa do Vulgaty dostal starý žaltár, ktorý Hieronym len zrevidoval, a nie nová verzia žaltára, ktorú Hieronym preložil z hebrejčiny.

Toto prekladateľské dielo sprevádzali práce na slovníku biblických mien a ich etymológii, na dejepisných knihách, na prvej patrológii (O slávnych mužoch), na biblických komentároch, pre ktoré Hieronym veľmi čerpal z Origena, aj keď proti nemu bojoval na dogmatickom poli.

Spomeňme Hieronymo mníšske diela: predovšetkým Životy svätých mníchov (Pavla, Hilariona a Malcha), spísané podľa  príkladu Života Antona Pustovníka z pera Atanáza Alexandrijského.

Hieronym je autorom aj polemických traktátov, hlavne proti nactiutŕhačom mníšskeho života (Trvalé panenstvo Márie) a proti obhajcom Origena.

Zachovala sa dôležitá Hieronymova korešpondencia (150 listov).

Je nespochybniteľná Hieronymova rola prekladateľa Biblie a vykladača - exegétu Písma. Jeho linguistická a filologická kompetentnosť mu dovolila prekladať a vykladať pôvodné texty. Hieronym obhajoval, hoci bol vybavený klasickou kultúrou, prednosť biblickej kultúry pred profánnou kultúrou.

Hieronymova exegetická metóda závisí z veľkej časti od jeho formácie, keďže bol žiakom rétorov, ďalej od jeho osobného príbehu a temperamentu, ako aj od jeho filologickej a teologickej kompetencie. „Hieronym je menej než Augustín fascinovaný veľkými súhrnnými ideami, viac je človekom partikulárnych analýz, často podrobnej erudície, načerpanej z rôznych prameňov: židovských, antiochijských, alexandrijských“ (B. de Margerie).

Hieronymova exegéza sa zakladá predovšetkým na historicko-literárnom zmysle, ktorý sa stáva základom duchovného zmyslu. Hieronym vychádza zo znenia textu, z hebrejského originálu, pričom pamätá na iné znenia rôznych gréckych verzií, spolu s divergentnými alebo konvergentnými biblickými textami. Táto prax mu ponúka možnosť spoznať pravý význam biblických pojmov a vyjadrení. No Hieronym nezostáva stáť len pri znení, ktoré samo o sebe zabíja, pretože Hieronym si dobre uvedomuje vilitas litterae v protiklade k znamenitosti duchovného zmyslu.

„Teoreticky Hieronym od Origena preberá alebo skôr prijíma predstavu o trojakom zmysle Písma: v praxi sa však uspokojuje s rozlišovaním medzi literárnym a duchovným zmyslom“ (B. de Margerie), ktorý označuje aj inými pojmami: „alegorický“, „morálny“, „anagogický“, „mystický“. Písmo sa Hieronymovi javí ako „veľmi hlboké more, preplnené záhadnými priepasťami aj v častiach, ktoré sa zdajú byť ľahšie. Preto Hieronym nepripúšťa, že povrchnou interpretáciou možno dospieť k bohatstvu základu Písma“ (B. de Margerie).

Hieronym dokáže udržiavať primeranú vyváženosť medzi literárnym a duchovným zmyslom a „reprezentoval skutočnú novosť vo vtedajšej pestrej exegetickej panoráme“ (M. Simonetti).

Veľká úcta a veľká láska, ktoré Hieronym prechovával k Písmam, ho priviedli k vymysleniu aforizmu: „Neznalosť Písiem je neznalosťou Krista“ (lat. Ignoratio Scripturarum ignoratio Christi est).