„Samaritanus bonus (Dobrý Samaritán) – List o starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych fázach života“. To je nový dokument Kongregácie pre náuku viery, vydaný so schválením Svätého Otca Františka, ktorý dnes predstavili verejnosti v Tlačovom stredisku Svätej stolice.

Vieroučný a pastoračný dokument prehľadne predkladá už definované učenie Cirkvi v tejto oblasti, stále viac naberajúcej na význame vzhľadom na vývoj lekárskej vedy, technológií, systémov zdravotníctva a legislatívy. Robí to spôsobom prehľadným a pedagogickým. Ako prezrádza názov „Dobrý Samaritán“, hlavný dôraz sa kladie na celostný humánny a evanjeliový postoj, ktorým sa riadi sprevádzanie chorého človeka v kritických štádiách jeho života a v konfrontácii so smrťou. List je datovaný symbolicky v deň sv. Kamila de Lellis, patróna zdravotníkov, 14. júla 2020.

Na stretnutí s novinármi v utorok 22. septembra prezentovali jednotlivé aspekty dokumentu Samaritanus bonus štyri osobnosti: prefekt Kongregácie pre náuku viery kard. Luis Francisco Ladaria Ferrer SJ (obsah jeho príspevku budeme publikovať samostatne), sekretár kongregácie Mons. Giacomo Morandi, podsekretárka Dikastéria pre laikov, rodinu a život prof. Gabriella Gambinová a člen vedenia Pápežskej akadémie pre život prof. Adriano Pessina.

List Kongregácie pre náuku viery Samaritanus bonus je rozčlenený do piatich kapitol, okrem úvodu a záveru. I. Ujať sa starostlivosti o blížneho, II. Živá skúsenosť trpiaceho Krista a ohlasovanie nádeje, III. Samaritánovo „srdce, ktoré vidí“: ľudský život je posvätný a nedotknuteľný dar, IV. Kultúrne prekážky, ktoré zahmlievajú posvätnú hodnotu každého ľudského života, V. Učenie Magistéria.

Najrozsiahlejšia V. kapitola predstavuje prakticky dve tretiny dokumentu a člení sa do 12 podkapitol, v ktorých systematicky predkladá odpovede Učiteľského úradu Cirkvi pre jednotlivé oblasti problematiky. Prinášame ich zoznam:  

1. Zákaz eutanázie a asistovanej samovraždy
2. Morálna povinnosť vyhnúť sa tzv. úpornej terapii
3. Základná starostlivosť: povinnosť vyživovania a hydratácie
4. Paliatívna starostlivosť
5. Rola rodiny a hospice
6. Sprevádzanie a starostlivosť v prenatálnom a pediatrickom veku
7. Terapie tíšenia bolesti a utlmenie vedomia
8. Vegetatívny stav a stav minimálneho vedomia
9. Výhrada vo svedomí zo strany zdravotných pracovníkov a katolíckych zdravotných inštitúcií
10. Pastoračné sprevádzanie a posila sviatosťami
11. Pastoračné rozlišovanie pre toho, kto žiada o eutanáziu alebo o asistovanú samovraždu
12. Reforma systému výchovy a vzdelávania zdravotných pracovníkov

Ako ukážku z textu dokumentu Samaritanus bonus prinášame úryvky z 1. bodu V. kapitoly, kde sa súhrnne prezentuje platné učenie cirkevného Magistéria o zákaze eutanázie a asistovanej samovraždy, čo sa priamo týka aj zodpovednosti zákonodarcov:

„Eutanázia je preto samou podstatou zlým činom, pri akejkoľvek príležitosti či okolnostiach. Cirkev v minulosti už definitívnym spôsobom potvrdila, «že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium. V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakterizuje samovraždu alebo vraždu» (Ján Pavol II.: Evangelium vitae, 65).

Akákoľvek bezprostredná formálna či materiálna spolupráca na tomto čine je ťažkým hriechom proti ľudskému životu: «Nijaká autorita ho nemôže legitímne prikázať, ani povoliť. Ide tu v skutku o porušenie Božieho práva, o urážku dôstojnosti ľudskej osoby, o zločin proti životu, o atentát proti ľudskosti» (Prehlásenie Kongregácie pre náuku viery: Iura et bona).
Eutanázia je teda vražedným skutkom, ktorý nemôže ospravedlniť žiaden cieľ a ktorý netoleruje žiadnu formu aktívnej alebo pasívnej formy spoluúčasti alebo spolupráce. Tí, čo schvaľujú zákony o eutanázii a asistovanej samovražde, sa preto podieľajú na ťažkom hriechu, ktorí vykonajú iní. Sú tiež vinní z pohoršenia, pretože tieto zákony prispievajú k deformovaniu svedomia, a to aj u veriacich (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2286).“

„Rozhodnutie sa pre eutanáziu je vždy pochybením“, pokračuje Kongregácia pre náuku viery v tom istom bode listu, tentoraz so zreteľom na zdravotníckych pracovníkov:

„Lekársky personál a ďalší zdravotnícki pracovníci – verní úlohe „byť vždy v službe životu a starať sa oň až do konca“– sa nesmú prepožičať nijakej praktike eutanázie – ani na žiadosť chorého, a o to menej na žiadosť jeho príbuzných. Vskutku neexistuje právo svojvoľne disponovať s vlastným životom, preto nijaký zdravotnícky pracovník nesmie zo seba robiť výkonného ochrancu neexistujúceho práva“ (Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve: Nová charta zdravotníckych pracovníkov, 169).