Vďačnosť je základná emócia, ktorá vyplýva z našej súťažnej prípravy na Vianoce. Tento týždeň ďakujeme za rodinu. Ak napíšete pútavý príbeh, vo finále môžete vyhrať pobyt v Bešešňovej.

Prinášame vám ďalší výber z príbehov, ktoré nám posielate do druhého kola adventnej súťaže Čas vďačnosti:

Láska bez nároku na odmenu – odmenou je šťastie detí

Ďakujem Pánu Bohu za mojich rodičov Annu a Jozefa. Poďakovať sa im chcem za lásku a starostlivosť, za pomoc vo výchove mojich štyroch detí.  Vďačná som im tiež za modlitby a pomoc počas mojej ročnej liečby. Myslím si, že takú istú vďačnosť cítia aj moji štyria súrodenci a všetkých štrnásť vnúčat. S láskou postrážili deti počas prázdnin, aj počas choroby.

Deti s radosťou spomínajú na chvíle prežité u babky a deda, hlavne na letné prázdniny: sušenie sena, vytrhávanie a čistenie repy, zbieranie zemiakov, výrobu vianočných čokoládok. Najviac sa tešili na zabíjačku, ktorá bola začiatkom decembra a po jej ukončení prišiel Mikuláš.

Tiež všetci ďakujú babke a dedkovi za modlitby počas maturít a skúšok na vysokých školách. 

Moji drahí rodičia ešte aj teraz, keď už majú po osemdesiatke, pomáhajú s opaterou pravnúčat. Majú ich desať. Najviac, skoro denne, pomáhajú najstaršej vnučke s dvojičkami, ktoré majú už 3 rôčky. 

Rodičom vyprosujem u Pána Boha hlavne veľa zdravia, šťastia a Božích milostí. Modlím sa za ukončenie pandémie, aby sme sa znovu mohli všetci spolu stretávať a tak, ako sa stále modlia moji rodičia: Ďakujem Svätej rodinke za celú našu rozvetvenú rodinku!

(poslucháčka Eva)

Vďačnosť za lásku s cudzou DNA

               Bolo to v mrazivý decembrový deň. Vraj husto snežilo a tvorila sa poľadovica. Áno, viem, nemôžem si to pamätať, pretože v tento deň som sa narodila. Nepamätám sa ani na tú ženu, ktorá ma porodila, nechala v pôrodnici a odišla preč, a ani na tú tetu, ktorá sa zrazu objavila, zobrala ma na ruky a povedala, že bude mojou mamou. A tu niekde sa začína môj príbeh vďačnosti...

               Za čo som teda vďačná svojej rodine? Predovšetkým za domov a lásku. Uvedomujem si, že nie každé opustené dieťa má v živote takéto šťastie. Mnohé končia v detských domovoch – nechcené, nemilované, dostanú sa do zlej partie a život si s nimi často zahrá krutú hru, ktorá má len porazených. V ten deň, keď si ma rodičia odviedli domov, sa začal písať môj príbeh, ktorý stále nemá koniec a každý deň doň pribúdajú nové kapitoly. Jeho hlavnou postavou som ja a vedľajšími láska, porozumenie, istota, bezpečie, odpustenie, podpora, povzbudenie a pomoc. A ešte mnoho ďalších...

Bez svojich rodičov by som dnes nebola tým, kým som. Som im vďačná predovšetkým za to, že zo mňa vychovali slušného, zodpovedného a citlivého človeka, ktorý nežije len pre seba, ale aj pre druhých. Viedli ma k viere a vďaka ich kresťanskej výchove som sa stala Božím dieťaťom a môžem každý deň rozvíjať svoj vzťah s Bohom. Umožnili mi študovať, podporovali ma v každom rozhodnutí, stáli pri mne v neúspechoch a radovali sa so mnou, keď sa mi darilo. Vďaka svojej rodine som mohla objavovať a rozvíjať svoje talenty, napredovať, zdolávať životné výzvy a robiť to, čo ma napĺňa.

               Často sa pýtam, kým by som bola a aká by som bola, keby som zostala so svojou pokrvnou matkou. Prednedávnom sa mi ju podarilo nájsť. A vtedy som si uvedomila, že Boh chcel pre mňa viac, preto ma z toho prostredia vytrhol a našiel mi rodinu, ktorá mi bola schopná a ochotná dať to, čo som potrebovala, aby som sa mohla stať tým, kým som dnes. Pán má pre nás dokonalé plány a vždy nám do života pošle ľudí, vďaka ktorým sa môžu aj naplniť. Zachránil ma pred zlým a ťažkým životom a dal mi život, ktorý stojí za to. Preto zo srdca ďakujem nielen svojej rodine, ale aj jemu, že môj životný príbeh takto pekne zrežíroval a napísal jeho epilóg ešte predtým, než som v ten mrazivý decembrový deň otvorila oči a prvýkrát sa nadýchla.

               Je december. Vonku mrzne, husto sneží a tvorí sa poľadovica. Sedím v teple obývačky so ženou, ktorá ma pred rokmi vzala na ruky a povedala mi, že bude mojou mamou. Do ucha jej šepkám tri zázračné slová: „Mami, ďakujem ti.“

(poslucháčka Lenka)

Starenky, ktorých žitie viery nasmerovalo môj život

Vo svojom srdci som navždy vďačná Pánu Bohu za moje staré mamy – Helenu a Teréziu. Aj keď som ich vo svojom detstve nevidela modliť sa, odovzdali mi ten najkrajší a najsilnejší odkaz Pánovej lásky. Kňazi často hovoria: „A nezabudnite sa modliť a ďakovať za tých, ktorí vás priviedli k viere.“ Sú to práve moje starenky. Nikdy nezabudnem, keď som ako malé neposedné dieťa preberalo ruženček v dlani a „pokukovalo“, ako to mám vlastne robiť. Nezabudnem nikdy na kilometre, ktoré sme pešo prešli na svätú omšu či púť na Mariánsky vŕšok. Pamätám si aj na buchnát či štuchanec, keď som bola neposedná na svätej omši. Áno, aj za to som vďačná, pretože aj to ma formovalo k sústredenosti. Som v srdci vďačná. Svoje presvedčenie viery si nenechali len pre seba, ale ho odovzdali s najlepším úmyslom. Dodnes, keď si spomínam v úctivej spomienke nad ich hrobmi, posielam do neba odkaz: „Ďakujem starká, že si ma privádzala k Bohu a modlitbe.“

Pane, Ty si môj prvý nádych v každom dni, môj pokrm i nápoj na ceste životom. Ďakujem Ti, že si mi dal do života moje starké.

(poslucháčka Erika)

Matka, ktorej šľachetné srdce zachránilo môj život

       Čas beží ako nezastaviteľný merač a ja si postupne viac a viac uvedomujem radosť a vďačnosť za moju rodinu, v ktorej som vyrástla.

V prvom rade sa chcem poďakovať mojím, už teraz zomrelým, rodičom, ktorí ma prijali ako šieste dieťa. Najstaršia sestra Ľudmila zomrela ako malé dieťa a ja som sa narodila za zvláštnych okolností. Moja maminka pracovala ako robotníčka v Azbestocementových závodoch Nitra – Mlynárce. Keďže to bola ťažká a namáhavá práca, prišlo k úrazu. Dostala pupočný pruh. Brušná blana sa celá roztrhla. Ráno, po nočnej smene, išla k doktorovi a tam sa zistilo, čo sa stalo. Bola nutná operácia. Vyšetrenia zistili, že bola v druhom mesiaci tehotenstva so mnou. Ani to netušila, stavali sme dom a práce bolo nad hlavu.

Aby mohli vykonať operáciu, chceli najskôr interrupciu. Nemala som sa vôbec narodiť. Tu sa odzrkadlila šľachetnosť mojej maminky. Aj za cenu svojho života sa s mojím tatom rozhodli darovať mi život. Lekár ju napomínal, že nechá štyri deti siroty, ale ona bola pevne rozhodnutá vložiť všetko do Božích rúk. Už v prenatálnom období ma nosila na rukách, ušila si šnurovací pás a s pribúdajúcim dieťatkom, posúvala pás, aby si pomohla a mne neublížila.

Darovala mi život za cenu svojej obety. Donosila ma. A keď som sa narodila, všetci ma ľúbili, ako malú Aničku. Doteraz je to tak, hoci rodičia už nežijú. Súrodenci si založili vlastné rodiny a ja som vstúpila do Kongregácie Dcér Božskej Lásky. Prijala som meno S. Mária Xavéria, lebo moje povolanie sa zrodilo v Banskej Bystrici, kde som vyštudovala na Strednej priemyselnej škole Jozefa Murgaša.

Dnes som učiteľkou náboženskej výchovy v Prievidzi a učím žiakov a študentov vďačnosti za rodičov, za život, za dar viery, ktorý som aj ja od svojich rodičov dostala. Doteraz som pre mojich súrodencov tá malá Anička, ktorú s láskou prijala celá rodina.

Pánu Bohu som vďačná. Vďačná za svoju rodinu, ktorá aj v čase totality sa verne hlásila k viere, k Bohu a zastávala kresťanské hodnoty. Toto ma naučilo žiť život vernosti, ktorý som zasvätila Bohu, chudobným a našej Kongregácii.

(poslucháčka S. Mária Xavéria, FDC)

Rodičia, ktorí zasiali korene súrodeneckej lásky a rodinnej súdržnosti

Blížili sa vianočné sviatky, bolo to tuším v roku 1953-1954. Naša rodina bola veľká a šťastná a držali sme spolu v dobrom i zlom. Bolo nás trinásť súrodencov, dvanásť chlapcov a najstaršia sestra.

Prišiel sviatok svätého Mikuláša. Napriek ťažkým životným situáciám, rodičia vždy pripravili každému darček do vyčistených topánok. Večer sme ich poukladali na schodisko, ktoré viedlo na poschodie. Všetci sme vedeli, že darčeky nám dávajú rodičia, starší poučili mladších.

V tom roku sme sa tešili najmä na sladkosti. Brat Ďuro bol neposlušný, dostal aj zlé známky v škole a „mamuka“ mu večer hovorí: „No neviem, či tebe niečo svätý Mikuláš donesie.“ Všetci sme spozorneli.  V noci sme vôbec nespali, ale nedali sme to na sebe poznať. Mama rozdala darčeky, naplnila topánky, a skutočne Ďurovi dala len zemiak a uhlie. Keď mama zaspala, bez toho, aby sme sa dohodli, sme šli  a bratovi Ďurovi sme každý dali niečo zo svojho. A zrazu mal viac, ako ostatní.

Ráno sme sa všetci vzájomne tešili a aj Ďuro. Mamuka čakala na jeho reakciu, jedným očkom som ju pozoroval a keď videla, čo sa stalo, veru jej tiekli slzy šťastia. Po chvíli povedala: „Vidíte, deti moje, že darčeky skutočne nosí svätý Mikuláš. Aj ja som dostala od neho a aj od vás. Ďakujme pánu Bohu,  veď je za čo.“

A to je koniec jedného skutočného príbehu, ktorý v mojom srdci ostal dodnes. Postupne z tohto sveta odišli rodičia, ale už aj bratia. Ostali sme piati: 90-ročná sestra, sedemdesiatnici - bratia Janko, Lacko, Emil a ja, 80-ročný starec. Súdržnosť v rodine ostala a dáva nám silu v tejto ťažkej dobe.

(poslucháč Štefan)

Rodina, v ktorej prejavy lásky a úcty nepoznajú hranice generácií

Pociťujem veľkú vďaku Bohu za to, že som sa mohla narodiť do rodiny, ktorú mám. Mám milujúcu matku, otca i súrodencov. Ja sama mám už rodinu a deti. Keďže bývame spolu s rodičmi a do istého času s nami bývala ešte aj babka, ktorú sme doopatrovali, ja i moja dcéra sme často pociťovali lásku, pomoc a vďaku preukazovanú bez rozdielu generácií - starším a aj mladším. Veľmi ďakujem babke za vieru, ktorú nám prinášala. Vďaka nej spoznali Boha moji rodičia a vďaka nim aj my, deti. Viera je dar, ktorý keď prinášajú rodičia svojim deťom, tak je to ten najväčší a najvzácnejší dar. Moji rodičia nám celý život preukazujú lásku, úctu a vieru. Mojej mamine i otcovi chcem veľmi poďakovať, že sa o mňa starali v chorobe počas môjho prvého tehotenstva a s rovnakou láskou sa starali i o moje deti, keď ma opustil manžel a ja som znovu ochorela. Veľmi ďakujem, že som mala a mám možnosť spoznávať, čo je to láska a ochotné, obetavé srdcia, ktoré ľúbia a pomáhajú. Dobrý Ocko, odmeň mojím rodičom všetky ich námahy a obety, ktoré museli a musia pre nás prinášať. Ešte raz vďaka ti, mami a vďaka otec!

(poslucháčka Beata)

Advent - čas vďačnosti rodine

Počas druhého adventného týždňa nám napíšte, za čo ste vďačný svojej rodine. Príbehy posielajte na sutaz@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Nezabudnite pripísať heslo: ADVENT - ČAS VĎAČNOSTI. Uzávierka súťažného týždňa je vo štvrtok 9. decembra večer. Dovtedy je potrebné vaše príbehy doručiť elektronicky alebo klasickou poštou. Vaše listové príbehy preto odporúčame odosielať najneskôr v utorok 7. decembra.

V piatkovej Lumenáde 10. decembra o 10:10  vyhlásime výhercu týždňového kola súťaže, ktorý získa vecné ceny: kniha Snúbenci zo Spolku svätého Vojtecha, multifunkčná šatka – bufka s logom Správne naladený, sklenená fľaša s logom Správne naladený, pero s logom Správne naladený, magnetka s logom Rádia LUMEN, káva z našej ponuky.

Súťažíme počas všetkých adventných týždňov a vždy s inou témou vďačnosti. Spomedzi štyroch týždňových výhercov jedného odmeníme dvojnásobne. Vo finále súťaže jednému z nich dáme darčekový poukaz na pobyt pre 4 osoby v apartmáne ELEMIR v Bešeňovej. Pobyt sa vzťahuje na 5 po sebe nasledujúcich nocí. Víťazný príbeh vyhlásime v Rannom spojení 24. decembra.

Vybrané príbehy budeme uverejňovať na lumen.sk a vo vysielaní. Zapojte sa a pomôžte nám dostať vďačnosť za rodinu do slovenského rozhlasového éteru.

Podrobnosti o fungovaní súťaže si môžete nájsť TU.