Narodenie Ježiša Krista je naplnením ľudskej túžby po spoločenstve s Bohom, ale zároveň aj udalosťou, ktorá prekonáva tie najodvážnejšie očakávania ľudstva.

Človek túži po večnom šťastí a naťahuje sa po Bohu, ktorý ako jediný mu môže darovať plnosť blaženosti, ktorá prekoná smrť a hriech.

Človek ponechaný sám na sebe trpí následkami pádu do hriechu, ktorý ho už na začiatku ľudských dejín pripravil o účasť na božskom živote.

V nástupníctve po prarodičov sa človek rodí v stave dedičného hriechu, teda bez priateľstva s Bohom a bez účasti na božskom živote, ktorý nekonečne presahuje prirodzené schopnosti človeka.

Cirkevní otcovia na Východe i Západe často opisujú situáciu Adamových detí ako „duchovnú smrť“, ako existenciu olúpenú o božský život a „odcudzenosť“ od božského otcovského domu.

Napríklad svätý Bazil Veľký vo svojom slávnom diele O Svätom Duchu píše:

„Spásny plán nášho Boha a Spasiteľa pre človeka spočíva v zodvihnutí z pádu a v návrate k dôvernému vzťahu s Bohom, preč od odcudzenosti, ktorá vznikla Adamovou neposlušnosťou. Preto ten príchod Krista v tele.“

Stratu božského života cirkevní otcovia nazývajú aj „smrťou duše“. Cirkevní otcovia tak robia v nadväznosti na jednu formuláciu proroka Ezechiela (Ez 18,4.20: „Duša, ktorá zhreší, zomrie“).

Gregor z Nyssy zdôrazňuje, že inkarnácia spája Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou, ktorá pozostáva z tela a duše. „Pretože telo a duša skrze Adamovu neposlušnosť prepadli smrti (lebo smrť duše spočívala v odcudzenosti od skutočného života, smrť tela v rozklade), preto skrze prímes života z tela a duše musela byť smrť vyhodená von.“

Svätý Augustín stotožňuje „smrť duše“ s dedičným hriechom. Toto označenie prevezme okrem iného aj Tridentský koncil, ktorý hovorí o „hriechu“, ktorý je „smrťou duše“ (DS 1512).

Podľa toho dedičný hriech nie je osobným hriechom, ale Bohu protivným stavom, ktorý sa nachádza už v novonarodených deťoch a ktorý sa ničí krstom vlievajúcim božský život, posväcujúcu milosť.

Dedičný hriech a jeho následky brzdia výstup človeka do spoločenstva s Bohom a k svojmu večnému šťastiu. Ale aj keby nedošlo k pádu do hriechu, človek by nebol schopný sám zo seba, so svojimi obmedzenými silami stvorenej bytosti, zúčastňovať sa na nekonečnom živote trojjediného Boha.

Božia milosť uschopňuje človeka pripraviť sa na dar božského života a na vtelenie Boha.

Bohom poslaní proroci izraelského ľudu poukazujú na prichádzajúceho Mesiáša, na „Emanuela“, na „Boha s nami“, ktorý na konci vekov ustanoví svoje večné kráľovstvo pokoja (napr. Iz 7, 14; 9, 5-6).

Mesiáš je Dávidovým potomkom (porov. 2 Sam 7, 12-16 a ďalší). V tomto zmysle existuje príprava na Ježišov príchod „zdola“, prostredníctvom dejinných udalostí riadených Božou prozreteľnosťou.

K tejto príprave patrí už postava Adama, ktorého vyzdvihuje rodokmeň podľa Lukáša ako súčasť preddejín Ježiša Krista (Lk 3, 38). Ako Adam ako praotec ľudstva zástupne za celé ľudstvo zakladá svojou neposlušnosťou nešťastie, tak Kristova zástupná poslušnosť prináša späť rajské šťastie a privádza ho k dokonalosti. Preto Pavol stavia Adama a Krista v ich účinnosti vedľa seba (porov. Rim 5, 12-21; 1 Kor 15, 21-22. 45-49).

Zatiaľ čo Ježišov rodokmeň u Lukáša siaha až k Adamovi, Matúš zdôrazňuje Ježišov pôvod od Abraháma a Dávida (Mt 1, 1-17). Abrahámova viera prijíma Boží prísľub, že v ňom budú požehnané všetky pokolenia zeme (Gn 12, 3).

Oznámenie proroka Nátana Dávidovi, že jeden z jeho potomkov bude vládnuť naveky, sa naplní v Ježišovi Kristovi cez svätého Jozefa, ktorý patrí do Dávidovho rodu. Toto zdôrazňujú takisto evanjelisti Matúš a Lukáš (Mt 1, 16.20; Lk 1, 27). Jozef síce nebol biologickým otcom Ježiša, ale podľa židovských zákonov vykonával úlohu otca. Vo výchove Ježiša zastupuje Jozef v určitej miere na ľudskej úrovni božského Otca.

V úlohe svätého Jozefa sa veľmi zreteľne ukazuje vzťah medzi ľudskou prípravou inkarnácie a božskou milosťou: k počatiu Ježiša Krista nedochádza prostredníctvom ľudského otca, ale v moci Svätého Ducha, ktorý pôsobí v Panne Márii podobne ako pri stvorení sveta (porov. Lk 1, 38). V inkarnácii sa začína nové stvorenie, ktoré nemožno odvodiť zo síl samotného človeka.

Vzťah medzi ľudskou túžbou a božskou milosťou sa ukazuje aj v Márii, ale iným spôsobom ako v Jozefovi. Mária je „milosti plná“ (Lk 1, 28) a ako matka Mesiáša je radikálne postavená proti diabolským silám zla, ako je to rozpoznateľné už v „prvej dobrej správe“ v protoevanjeliu starozákonnej knihy Genezis: potomok ženy, ktorý pošliape hadovi hlavu, je neoddeliteľný od „ženy“, ktorá sa zjavuje ako nepriateľka zlého (Gn 3, 15).

Mária ako „nová Eva“ nikdy nebola pod vplyvom hriechu. Je počatá bez dedičného hriechu a preto je praobrazom Cirkvi v jej nezničiteľnej svätosti.

Vykúpenie ľudstva by nebolo dokonalé, keby neexistovala aspoň jedna osoba, ktorá prijala spásu čistým spôsobom a nikdy ju nestratila: Mária. V nej sa spája verná oddanosť izraelského ľudu, „dcéry Siona“, s počiatkom ľudstva vykúpeného Kristom: v Márii nachádzame zdravý pôvod Cirkvi, ktorá sa v manželskej oddanosti Božiemu Synovi, „Ženíchovi“ (Mk 2, 19), otvára svojím “áno“ pri anjelovom zvestovaní.

Podľa Tomáša Akvinského bolo anjelovo zvestovanie Márii potrebné kvôli tomu, „aby sa ukázala existencia akéhosi duchovného manželstva medzi Božím Synom a ľudským rodom: a preto sa očakával skrze Zvestovanie súhlas Panny zástupne za celý ľudský rod“ ( STh III q. 30 a. 1).

Bohom podporovaná príprava ľudského rodu na vtelenie má svoj vrchol v Márii. Avšak ani blažená Panna Mária nebola schopná takpovediac prekročiť samu seba a v aktívnom sebaprekonaní vykonať Božie vtelenie. Pre inkarnáciu Boha je potrebný „zhora“ prichádzajúci dar božskej milosti: sám Boh, Otec a Syn a Svätý Duch spoločne, zázračným spôsobom spôsobí splodenie Ježišovej ľudskej prirodzenosti z Panny Márie a prijatie Ježišovej ľudskej prirodzenosti osobou večného Syna.

Texty Nového zákona zdôrazňujú spoločné pôsobenie božských osôb tým, že niekedy vtelenie pripisujú pôsobeniu božského Otca, inokedy pôsobeniu Syna a inokedy pôsobeniu Svätého Ducha.

Pôsobenie Svätého Ducha vyzdvihuje Matúš a Lukáš (Mt 1, 18.20; Lk 1, 35). Pavol a Ján zdôrazňujú poslanie Syna Bohom Otcom (Gal 4, 4; Jn 8, 26 atď.).

V Hymne o Kristovi v liste apoštola Pavla Filipanom sa hovorí, že Boží Syn sa „ponížil“, t.j. prijal ľudskú prirodzenosť (Flp 2, 6-11). Inkarnácia je teda založená na zvrchovanom pôsobení trojjediného Boha, ktorý pritom skrze Máriu spolupracuje s človekom.

Milostiplná udalosť vtelenia sa zdôrazňuje aj skrze počuteľné posolstvo zvonka, ktoré anjel prináša Panne Márii a svätému Jozefovi. Skutočnú inkarnáciu Boha si nedokáže vymyslieť ľudská predstavivosť, ktorá by v najlepšom prípade mohla sformulovať teoretickú realitu inkarnácie. Inkarnáciu nemožno odvodiť ani z prísľubov Starého zákona, ktoré až spätne, vo svetle Nového zákona, úplne odhalia svoje posolstvo.

V opísanom vzťahu medzi ľudskou prípravou a božskou milosťou pri inkarnácii sa ukazuje realita, ktorá porovnateľným spôsobom platí o vzťahu každého človeka voči Bohu: aby sme boli Božími priateľmi, aby sme mali účasť na nekonečnom večnom trojjedinom bohatstve života, na to nestačí naša zbožná príprava, akokoľvek je dôležitá; rozhodujúcim faktorom je vždy suverénne pôsobenie Boha, ktorý sa z milosti skláňa k svojmu stvoreniu a z lásky ho obdarúva nevymysliteľným spôsobom.