Ilustračná fotografia

Nebýva veľmi zvykom, aby kardináli samostatne alebo skupinovo oponovali najvyššiemu veľkňazovi cirkvi. O to viac prekvapuje najnovšia iniciatíva štyroch cirkevných kniežat, kardinálov Brandmüllera, Burkea, Caffarru a Meisnera. Pred časom totiž napísali a nedávno aj verejne publikovali pápežovi Františkovi list, v ktorom sa ho otvorene pýtajú na objasnenie aktuálnej cirkevnej náuky o rodinnom živote, zahŕňajúc do neho aj päť otázok, na ktoré očakávajú odpoveď v štýle „áno“ alebo „nie“.

List bol síce datovaný 19. septembra tohto roku, no na verejnosť sa dostal len teraz, pred niekoľkými dňami. Okrem Františka bol list daný na vedomie aj prefektovi Kongregácie pre náuku viery, kardinálovi Gerhardovi Ludwigovi Müllerovi. Autori v ňom rozoberajú najmä náuku Františkovej posynodálnej apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, ktorej text konfrontujú s vierouku sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI., teda predchodcov súčasnej hlavy cirkvi.

„Svätý otče, následne po publikovaní Vvašej apoštolskej exhortácie Amoris laetita teológovia a odborníci začali navrhovať interpretácie, ktoré nielenže sú rôznorodé, ale tiež konfliktné, predovšetkým vzhľadom na 8. kapitolu“, začínajú svoj list Františkovi spomínaní kardináli a pokračujú: „Navyše, médiá zdôrazňujú túto diskusiu, čím vyvolávajú neistotu, zmätok a dezorientáciu medzi mnohými veriacimi. Vzhľadom na uvedené, my dolu podpísaní, ale tiež mnohí biskupi a kňazi, sme dostali množstvo požiadaviek od veriacich rôznych sociálnych vrstiev ohľadom správnej interpetácie 8. kapitoly exhortácie. Teraz, hnaní vo svedomí vlastnou pastoračnou zodpovednosťou a túžiac implementovať ešte viac synodality, ku ktorej nás Vaša Svätosť vyzýva, s úctivým rešpektom si vás dovoľujeme opýtať, Svätý otče, ako najvyššieho učiteľa viery, ktorý bol povolaný samotným Vzkrieseným, aby nás utvrdzoval vo viere, aby ste rozptýlili tieto neistoty a priniesli jasnosť, zhovievavo dajúc odpoveď na pochybnosti, ktoré prikladáme k tomuto listu“, zakončujú kardináli Brandmüller, Burke, Caffarra a Meisner úvodnú časť svojho listu.

Pripomeňme, že sporná 8. kapitola exhortácie nesie nadpis „Sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť“ a týka sa tzv. iregulárnych situácií, teda predovšetkým rozvedených a znovuzosobášených katolíkov. Hoci František volá po citlivom pastoračnom prístupe, vychádzajú z princípu postupnosti/graduality, ktorý predkladal už sv. Ján Pavol II., nijako nespochybňuje, ba naopak potvrdzuje platnú náuku cirkvi o manželstve, keď píše, že „[k]resťanské manželstvo, odraz spojenia medzi Kristom a jeho Cirkvou, sa naplno uskutočňuje v spojení medzi jedným mužom a jednou ženou (...). Iné formy spojenia radikálne protirečia tomuto ideálu, zatiaľ čo niektoré ho uskutočňujú aspoň čiastočným a analogickým spôsobom“ (čl. 292).

Spomínaní štyria kardináli, autori listu, ku dňu jeho zverejnenia predstavovali 1,9 % z celkového počtu 211 členov kardinálskeho zboru. Posobotnom slávnostnom rozšírení kolégia o 17 nových členov pri príležitosti verejného konzistória sa podiel kardinálov pochybujúcich o niektorých aspektoch učenia spomínanej apoštolskej exhortácie ešte znižuje na 1,8 %. Navyše, traja z menovaných predstavujú už emeritovaných prelátov: 87-ročný kardinál Brandmüller je emeritný predseda Pápežskej komisie pre historické vedy (za kardinála ho v roku 2010 vymenoval Benedikt XVI.), 78-ročný kardinál Caffarra, ktorý dostal červený biret v roku 2006 taktiež od Benedikta XVI. je emeritným arcibiskupom talianskej Bologne, 82-ročný kardinál Meisner, ktorého za kardinála vymenoval ešte v roku 1983 Ján Pavol II. je emeritný arcibiskup Kolína nad Rýnom. Jedine 68-ročný kardinál Burke pôsobí aktívne vo funkcii, aj to však len symbolickej, keďže z rozhodnutia pápeža Františka je od roku 2014 patrónom Zvrchovaného vojenského hospitálskeho rádu sv. Jána z Jeruzalema, Rhodosu a Malty, známejšieho aj pod názvom „Maltézski rytieri“. Dodajme, že kardinálom sa stal z rozhodnutia Benedikta XVI. na konzistóriu v roku 2010. Z uvedených vekových informácií vyplýva, že dvaja z týchto štyroch kardinálov už nemajú právo voliť pápeža v prípadnom konkláve, keďže sú starší než 80 rokov.

Štvorica sa rozhodla svoj list mediálne zverejniť po tom, ako po viac než mesiaci nedostala odpoveď ani od pápeža, ani od kardinála Müllera. „Svätý otec sa rozhodol neodpovedať“, uviedli signatári listu podľa portálu National Catholic Reporter. „Vysvetľujeme si jeho suverénne rozhodnutie ako pozvanie pokračovať v reflexii a diskusii, pokojne a s rešpektom. A tak informujeme celý ľud Boží o našej iniciatíve, ponúkajúc všetku dokumentáciu“. Zaujímavosťou je, že podľa oficiálnych informácií prijal František jedného zo signatárov listu, kardinála Burkea, na súkromnej audiencii 10. novembra. Stalo sa tak teda iba štyri dni po tom, ako bol ich vieroučný apel zverejnený v médiách.

Ako už bolo spomenuté, kardináli priamo konfrontujú niektoré časti učenia exhortácie Amoris laetitia s predchádzajúcimi pápežskými dokumentmi, autormi ktorých sú sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI., predovšetým s encyklikou Veritatis splendor z roku 1993, exhortáciou Familiaris consortio z roku 1981, exhortáciou Reconciliatio et paenitentia z roku 1984 a exhortáciou Sacramentum caritatis z roku 2007.

V jednej z otázok, s poradovým číslom štyri, sa kardináli pýtajú či po publikovaní Amoris laetitia, konkrétne článku 302, ešte stále ostáva v platnosti učenie sv. Jána Pavla II., ktoré vyjadril v 81. článku encykliky Veritatis splendor. Vo svojom dokumente totiž František uvádza, že existujú „okolnosti, ktoré zmierňujú morálnu zodpovednosť“ človeka. Sv. Ján Pavol II. však, na druhej strane, vo svojej ecyklike píše, že podľa Písma a Tradície cirkvi „okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť kvôli jeho predmetu na skutok »subjektívne« bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť“.

Výhrady a pochybnosti kardinálov sa teda týkajú predovšetkým morálneho učenia cirkvi a niektorých nejasností, ktoré spájajú s touto náukou tak, ako ju aktuálne predkladá pápež František. Odpoveď v štýle mlčania, ktorou na ich iniciatívu reagoval pontifik i príslušné dikastérium Svätej stolice, je príznačná a veľavravná. Takéto verejné spochybnenie platnej náuky, ako ju prezentuje a vykladá najvyšší veľkňaz cirkvi, je zo strany kardinálov, ktorí sú samostatne i ako celok v jednom kolégiu považovaní za jeho najbližších spolupracovníkov, veľmi ojedinelá a signalizuje ani nie tak pluralitu názorov, ktorá je prirodzená, ale isté nezdravé ovzdušie, aké zjavne panuje v kardinálskom zbore.