Pápež František je známy svojou mariánskou úctou. Pred aktuálnymi Svetovými dňami mládeže, ktoré sa konajú v poľskom Krakove, navštívil – ako má od svojho zvolenia za rímskeho biskupa vo zvyku – Pápežskú baziliku Panny Márie Snežnej, v ktorej je uchovávaný starobylý obraz Panny Márie zvaný Salus populi Romani, teda Spása rímskeho ľudu. Pred touto mariánskou ikonou sa v utorok vo večerných hodinách pomodlil za úspešný priebeh tohto celosvetového stretnutia katolíckej mládeže s hlavou cirkvi.

Vrúcny vzťah Svätého otca k Božej Matke sa prejavil aj počas jeho poľskej návštevy. V slávnom pútnickom mieste Čenstochová sa na Jasnej Hore mlčky pomodlil pred milostivým obrazom tzv. čiernej Madony, ktorej autorom je podľa legendy evanjelista sv. Lukáš, ktorý ho mal namaľovať na cédrové drevo stola, pri ktorom údajne stolovala Svätá rodina. Pápež František na tomto pútnickom mieste zanechal aj výnimočný dar, ktorý je už stáročia znamením pápežskej priazne: zlatú ružu na mramorovom podstavci s pápežským erbom.

Tento dar chcel tejto svätyni v minulosti venovať aj blahoslavený Pavol VI., ktorý sa túžil zúčastniť na 1000. výročí krstu Poľska v roku 1966, čo mu vtedajší komunistický režim neumožnil. Zlatú ružu od Pavla VI. tak priniesol až v júni 1979 jeho nástupca sv. Ján Pavol II. Ten do Čenstochovej opäť zavítal v roku 1991, keď sa tam, podobne ako tento rok, konali Svetové dni mládeže. Benedikt XVI. navštívil čiernu Madonu v roku 2006 a svoju ružu tam tiež zanechal. Čenstochovská Panna Mária tak najnovšie dostala už svoju tretiu zlatú pápežskú ružu v poradí. Prezmenu druhou je táto ruža v prípade doterajšieho pontifikátu pápeža Františka. Prvýkrát tak učinil prostredníctvom kardinála Marca Ouelleta, ktorý v novembri 2013 doručil tento pápežský dar do Baziliky Panny Márie v mexickom Guadalupe.

Obdarovanie ružou z rýdzeho zlata už od stredoveku vyjadruje osobitnú náklonnosť pápežov ku konkrétnej osobe, v minulosti najmä k panovníkom, alebo k miestu. Hoci spočiatku sa tomuto daru tešili len šľachtici, dnes sú ňou oceňované svätyne po celom svete. Nateraz poslednou takto obdarovanou osobu bola luxemburská veľkovojvodkyňa Šarlota, ktorá ju dostala v roku 1956 od Pia XII.

Prax rozdávať zlaté ruže si obľúbil aj Františkov predchodca Benedikt XVI. Ten podľa verejných informácií venoval v priebehu svojho pontifikátu až devätnásť ruží. Naposledy tak učinil v marci 2012 počas svojej apoštolskej cesty na Kubu.

Samotné posvätenie a odovzdanie ruže sa v minulosti zvyklo konať počas 4. pôstnej nedele, zvanej Laetare, teda „Raduj sa“. V tento deň (a ešte počas 3. adventnej nedele, tzv. Gaudete) má kňaz možnosť obliecť si liturgické rúcho ružovej farby, na znamenie radosti z blížiacich sa sviatkov. Ružová farba zároveň symbolizuje aj typickú farbu, od ktorej dostala ruža svoje pomenovanie. V prípade, že sa nijaká vhodná urodzená osoba v tom čase v Ríme nenachádzala, poslal pontifik ružu prostredníctvom niektorého legáta. Koncom 19. storočia dokonca vznikol osobitný úrad na distribúciu týchto ruží. Osoby, ktoré ho zastávali, sa nazývali „roznášači zlatej ruže“ (lat. portantes rosam auream) a boli súčasťou tzv. pápežskej domácnosti. Presný počiatok praxe odovzdávania zlatej ruže nie je známy. Isté je však, že siaha do stredoveku, zrejme až do 11. storočia k pápežovi sv. Levovi IX. Symbol ruže sa pravdepodobne vyvinul zo staršieho zvyku, ktorým bolo odovzdávanie kľúčov od hrobu apoštola sv. Petra panovníkom tešiacim sa mimoriadnej pápežskej priazni.

V 20. storočí začal zvyk venovať zlatú ružu upadať. Po skončení pontifikátu Pia XII. sa z panovníkov stali cieľovou skupinou jej udeľovania miesta mimoriadneho náboženského významu po celom svete. Pavol VI. rozdal asi štyri ruže, pričom sv. Ján Pavol II. ich rôznym významným svätyniam a kostolom venoval asi desať. V roku 1985, prostredníctvom vtedajšieho štátneho sekretára Agostina Casaroliho, získalo jeden exemplár aj centrum cyrilo-metodskej úcty na moravskom Velehrade. Vzhľadom na rastúcu popularitu tohto zvyku u Benedikta XVI. a na už druhé doručenie zlatej ruže počas štvrtého roku Františkovho pontifikátu možno predpokladať, že poľská národná svätyňa nie je poslednou, ktorá sa teší tejto pocte.