Niekedy nám v živote pomôžu celkom neznámi ľudia. Vo vysielaní Rádia LUMEN sa im môžete poďakovať. V treťom kole adventnej súťaže môžete opäť vyhrať vecné ceny a postúpiť do vianočného finále.

Advent - čas vďačnosti cudziemu človeku

Počas tretieho adventného týždňa nám napíšte, za čo ste vďačný cudziemu človeku. Príbehy posielajte na sutaz@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Nezabudnite pripísať heslo: ADVENT - ČAS VĎAČNOSTI. Uzávierka súťažného týždňa je vo štvrtok 16. decembra večer. Dovtedy je potrebné vaše príbehy doručiť elektronicky alebo klasickou poštou. Vaše listové príbehy preto odporúčame odosielať najneskôr v utorok 14. decembra.

V piatkovej Lumenáde 17. decembra o 10:10  vyhlásime výhercu týždňového kola súťaže, ktorý získa vecné ceny: kniha Snúbenci zo Spolku svätého Vojtecha, multifunkčná šatka – bufka s logom Správne naladený, sklenená fľaša s logom Správne naladený, pero s logom Správne naladený, magnetka s logom Rádia LUMEN, káva z našej ponuky.

Súťažíme počas všetkých adventných týždňov a vždy s inou témou vďačnosti. Spomedzi štyroch týždňových výhercov jedného odmeníme dvojnásobne. Vo finále súťaže jednému z nich dáme darčekový poukaz na pobyt pre 4 osoby v apartmáne ELEMIR v Bešeňovej. Pobyt sa vzťahuje na 5 po sebe nasledujúcich nocí. Víťazný príbeh vyhlásime v Rannom spojení 24. decembra.

Vybrané príbehy budeme uverejňovať na lumen.sk a vo vysielaní. Zapojte sa a pomôžte nám dostať vďačnosť za rodinu do slovenského rozhlasového éteru.

Podrobnosti o fungovaní súťaže si môžete nájsť TU.

Aktuálny výber z vašich príbehov:

Vďačnosť naveky zapamätanému číslu

Vďačnosť je nádherná čnosť aj preto, lebo robí radosť aj adresátovi, aj odosielateľovi. Väčšinou ten, kto ju prejavuje, pozná adresáta. V našom prípade to tak nie je. Naša konkrétna vďačnosť sa týka čísla SK443777D, za ktorým sa skrýva šľachetný  anonymný darca kostnej drene s dátumom narodenia 22.7.1993. Minulý mesiac uplynuli 2 roky od transplantácie, ktorú podstúpil náš prostredný braček. Ani jeden z nás, jeho štyroch súrodencov, nebol vhodným darcom. Tešili sme sa spolu s doktorkami „ako malé deti“, keď nám oznámili, že transplantácia prebehla úspešne a krvinky sa začali tvoriť.

Nebolo možné ani len odovzdať pozdrav darcovi prostredníctvom transplantačného personálu, lebo vraj darovanie prebehlo dva týždne pred transplantáciou. Povedali nám len to, že o dva roky sa  budeme môcť skontaktovať s naším novým členom rodiny, ktorý nezištne podstúpil darovanie kostnej drene s tým, že máme šťastie. Nemusíme ďaleko chodiť, lebo darca je zo Slovenska.

Počas bratovej akútnej choroby sme veľa prosili dobrotivého Pána Boha o Božiu pomoc a zdravie nielen pre brata, ale keď sa neskôr našiel anonymný darca, tak aj pre neho. Počas remisie odslúžil náš braček za svojho darcu viaceré sväté omše.

Krátko po prepustení z nemocnice došlo ku komplikáciám v podobe zápalu pľúc a vedľajším účinkom transplantácie a náš drahý braček nás predišiel do večnosti v duchu svojho životného kréda „Ty, Pane, si moje jediné dobro“.

Tento jeho predčasný odchod v 56. roku života nám znemožnil plánované osobné stretnutie s jeho darcom a naším novým bratom, keďže to etické princípy nedovoľujú.  Chceme aspoň takto, prostredníctvom nášho milého Rádia LUMEN, prejaviť našu neskonalú vďačnosť anonymnému darcovi za jeho nesmiernu odvahu, nezištnosť a ľudskosť. Pán Boh odmeň svojím hojným požehnaním všetky jeho kroky a práce na tejto zemi!

(poslucháčka Eva)

Ruženec – univerzálny jazyk lásky

Chcela by som sa s vami podeliť o príhodu, ktorú som prežila v roku 2009 počas púte vo francúzskych Lurdoch, keď som mala 11 rokov. Práve dnes, 2. decembra, oslavujem už 24. narodeniny a hoci od tej udalosti prešlo už tak veľa času, spomienka na ňu je v mojom srdci stále veľmi živá a silná - rovnako, ako v tom momente, keď sa stala. Bol to zážitok, ktorý ma do dnešných dní hreje na duši.
Keď sme sa s mojou maminkou v jeden deň pobytu vracali späť na ubytovňu, po moste vedľa lurdskej baziliky práve prechádzal zahraničný slávnostný zástup. Všetci sme sa vtedy zastavili a sledovali ho. Dobre si pamätám, že vtedy krásne svietilo septembrové slnko a bol to veľmi pekný pohľad. Ako sme tak čakali, kým tá procesia prejde, stál pri mne nejaký mladý muž v rehoľnom rúchu - zrejme kňaz, misionár. Navzájom sme si venovali úprimný úsmev a on si potom zrazu prikľakol pred môj vozík - ku mne -, vystrel ruky a na otvorených dlaniach mi podával svoj drevený ruženec. Bola to tak nesmierne nádherná chvíľa - jeho tvár žiarila úsmevom rovnako ako to slnko nad nami. Nepovedal mi nič, nemusel, pretože jeho srdečné gesto hovorilo za všetko. Prejav lásky a dobra je univerzálny jazyk, ktorým sa vieme dorozumieť medzi sebou všetci blížni na celom svete. Ja som mu, ohromená šťastím a dojatím, povedala aspoň anglické „Thank you!”, zatiaľ čo som v rukách vrúcne stískala zrnká jeho, môjho, nášho spoločného ruženca.
Myslím, že sme sa v tej chvíli obdarovali a obohatili vzájomne. Človek, s ktorým sme sa nikdy predtým a nikdy potom už viac nestretli, boli sme si úplne neznámi, dokonca sme ani nehovorili rovnakou rečou... a predsa sa tento láskavý človek počas krátkeho stretnutia navždy zapísal do môjho života, srdca ako výnimočná osoba, na ktorú nikdy nezabudnem. Stačilo k tomu len tak máličko - len to, že nás oboch Pán Boh na moste „zdržal“ procesiou :) a zastavil vedľa seba. Často spomínam na tohto môjho lurdského priateľa a rozmýšľam, či by si aj on pamätal na puto, ktoré nás spojilo na celý život. Dúfam, že sa má tam niekde vo svete dobre... Boh mu žehnaj a ochraňuj ho.

(poslucháčka Alena)
 

Vďačnosť „ide cez žalúdok“

Som ťažko zdravotne postihnutá, nemohúca, samostatne žijúca stará pani. Podobne, ako každý dôchodca v našej obci som aj ja kedysi chodievala na obedy do Reštaurácie u Marienky. Lenže môj zdravotný stav sa zhoršoval, a tak som konateľku, pani Marienku, raz poprosila, či by mi donášali obed. A odvtedy; akoby som mala svojho anjela strážneho. Vždy o desiatej si pozriem menu na internete, vyberiem z dvanástich jedál, zavolám a donesú. Ak sa so zavolaním omeškám, už mi konateľka volá: „Stalo sa niečo?!“ Ďakujem vám, pani Marienka! Ste vynikajúci človek.

(poslucháčka Katarína)

Nemusíme byť rodina, aby sme si boli vzácni

Poznáte pocit, keď niekto o vás prejaví záujem, daruje vám čas, hoci sám ho nemá veľa a pritom vás ani osobnejšie nepoznal? Jedna rodinka z Bardejova nám s manželom takúto otvorenosť preukázala. Záujem o nás, naše deti, náš duchovný život, otázky o živote... Ich dom dýcha prijatím nielen pre nás, ale okrem nás ešte pre ďalšie tri rodiny. Ak človek neotvorí srdce, tak je ťažko pochopiť tento prejav. Je to oblažujúci pocit. Ďakujeme, milá rodina Peťa a Renátky, za vaše obety. Teraz, keď sa nachádzate s detičkami v karanténe, povzbudzujeme týmto príbehom vďačnosti my vás.

(poslucháčka Ivka s manželom Lukášom a deťmi Hugom a Lukáškom)