Zádušnú svätú omšu a pohrebné obrady za zosnulého provinciála saleziánov Jozefa Ižolda dnes vykonal predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský vo farskom kostole v rodnej obci zosnulého v Rybníku nad Hronom v Levickom okrese. Don Jozef Ižold zomrel v stredu 20. mája 2020 v Bratislave vo veku 56 rokov. Pochovaný bude o 16:00 v saleziánskej hrobke na cintoríne v Bratislave vo Vrakuni.

Arcibiskup Zvolenský v úvodnom príhovore uviedol, že aj keď sa ukončí pozemský život, vzťah lásky a úcty pretrváva. "Pohrebné obrady a svätá omša nám umožňujú, aby sme počúvali modlitby a urobili ich vlastnými. Aby sme sa zjednotili v prosbe za nášho duchovného otca Jozefa. Je prirodzené, že máme žiaľ. Tak ako keď Ježiš plakal, keď mu zomrel priateľ Lazar. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať veľkonočná viera. Žiari nám vzkriesený Kristus, ktorý hovorí: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť aj keď zomrie," povedal bratislavský arcibiskup.

"Zomrel provinciál, zomrel veľký človek. Veľkosť Kristovho učeníka sa nemeria podľa funkcie, ktorú zastáva a ani podľa úspechov, či množstva a významnosti skutkov. Veľkosť Kristovho učeníka závisí od toho, nakoľko sa podobal Kristovi. Nakoľko bol jeho život bol oslavou Nebeského Otca," povedal v homílii magister saleziánskych novicov a budúci saleziánsky provinciál Peter Timko s tým, že človek môže osláviť Boha aj cez svoju chorobu. "Choroba a smrť môžu byť zjavením života," zdôraznil. Zároveň pripomenul úvodník Jozefa Ižolda, ktorý bol zverejnený v saleziánskom časopise dvakrát. Názov mal "Netreba lamentovať. Pán je s nami." "Dnes tieto slová zaznievajú ešte vo väčšej sile a stálo by za to ich uverejniť aj do tretice," uviedol Peter Timko.

Don Jozef si podľa Petra Timka prešiel v živote viacerými ťažkosťami a situáciami, v ktorých musel zomrieť. "Ani komplikovanejšia cesta za povolaním, ani náročná služba predstaveného, ktorú prijal s plačom, ani zákerná a vyčerpávajúca choroba, neboli na smrť, ale na Božiu slávu. K lepšiemu prilnutiu k prameňu života a ten pretvoril don Jožka na stelesnenie sedemnásteho článku saleziánskych stanov: Salezián sa nedá znechutiť ťažkosťami, lebo úplne dôveruje Otcovi," vyhlásil Peter Timko v homílii. Pri tom pripomenul slová don Bosca. "Ničím sa neznepokojuj".

Peter Timko si takto odovzdávanie služby provinciála nepredstavoval. "Ale netreba lamentovať. Pán je s nami. Beriem si toto Tvoje hlboké posolstvo ako štafetový kolík, ktorý chcem v službe bratom s Božou pomocou, niesť ďalej najlepšie ako budem vedieť. Pomáhaj nám všetkým z neba nelamentovať, ale veriť, že Pán je s nami," poprosil. Na záver homílie poďakoval Bohu za Jožka, za všetko, čo skrze neho daroval.

V mene rodiny poďakoval všetkým brat don Jozefa, ktorý je vikárom v Bratislavskej arcidiecéze, Daniel Ižold. Ďakoval kňazom a priateľom, že ho po celý čas sprevádzali zájmom, modlitbami a podporou. "Ďakujem saleziánom, že ho sprevádzali na každom kroku a stáli pri ňom, povzbudzovali ho," uviedol. Na svätej omši boli prítomní viacerí biskupi, mnoho saleziánskych i diecéznych kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier.

Životopis Jozefa Ižolda

Jozef Ižold sa narodil 30. januára 1964 v Rybníku nad Hronom, okres Levice, ako tretie z piatich detí. Najstarší Daniel je tiež kňazom. Rodičia Vincent a Júlia vytvárali pre svoje deti dobré kresťanské ovzdušie, v ktorom aj Jozef prežil krásne a šťastné detstvo. Duchovné povolanie u neho i u jeho staršieho brata Daniela sa rozvíjalo aj vďaka návštevám vincentínskeho pátra Ľudovíta Orješka, ktorý sa počas prenasledovania v 50-tych rokoch skrýval osem rokov u ich starých rodičov a navštevoval ich aj po návrate z väzenia. Počas gymnaziálnych štúdií dozrelo v Jozefovi rozhodnutie pre kňazské povolanie. Zmaturoval v roku 1982 na gymnáziu v Leviciach.

No kým Daniel bol prijatý do kňazského seminára v Bratislave na prvý raz, Jozefovu žiadosť ani na štvrtý pokus neprijali. Medzitým sa preto zamestnal, pracoval ako robotník a absolvoval tiež základnú vojenskú službu.

Po porade s ďalším vincentínskym pátrom Ondrejom Mihálom sa rozhodol kontaktovať tajných saleziánov, ktorých dovtedy nepoznal. Preto sa presťahoval do Bratislavy, kde začal tajnú formáciu a zároveň pracoval v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave ako technik. V roku 1988 začal študovať špeciálnu pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Život v malých tajných saleziánskych komunitách i práca s mládežou v malých skupinkách a vzájomné povzbudzovanie sa spolubratov ho veľmi oslovili.

V rozhodovaní mu pomohlo aj uvedomenie si, že don Bosco bol dávno prítomný v jeho živote.
"Stretnutie s donom Boscom sa udialo v mojom ranom detstve, keď nám mama čítala jeho životopis. Potom, keď ako stredoškolák som počúval mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, ktoré mali na starosti saleziáni a čítal som knihy, ktoré vydávali v Ríme. To mi veľmi pomohlo v čase, keď som sa už serióznejšie zamýšľal nad svojim povolaním. Nanovo som si prečítal životopis dona Bosca a dosť som sa v ňom našiel. Podobne ako on, dostal som dobrú kresťanskú výchovu, bavili ma hry a šport, a tiež som chcel odovzdávať vieru sympatickým spôsobom ďalej. Ako šli roky, nachádzal som ďalšie podobnosti: ako jeho cesta za povolaním nebola jednoduchá, tak ani tá moja – neprijatie do kňazského seminára, práca vo fabrike, vojenčina. Človek sa však na tej ceste všeličo naučí a v skúškach dozrieva. Vnímal som, že toto je cesta, ktorú mi pripravil Pán a utvrdil som sa v presvedčení, že to bolo Božia prozreteľnosť, ktorá ma viedla do saleziánskej spoločnosti."

Roky saleziánskej formácie – ako si spomínal v ostatných dňoch života – boli pre neho veľmi obohacujúce, spoznal mnohých saleziánov svätého života, mal možnosť prehlbovať sa vo viere štúdiom a najmä konkrétnym prežívaním duchovného života v komunite a v práci medzi mladými. Po páde totality nastúpil do novootvoreného saleziánskeho noviciátu v Poprade.

"Rok noviciátu bol plný rozličných zážitkov. Modlitba, štúdium Stanov rehole, šport, stavba, nácvik divadiel."
V Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade zložil ako 27-ročný svoje prvé rehoľné sľuby 10. augusta 1991. Nasledovali roky filozofických štúdií, na ktoré ho predstavení poslali do Talianska. Naučil sa tak nový jazyk no tiež sa musel konfrontovať s odlišnou kultúrou a s iným štýlom práce saleziánov. Dvojročnú saleziánsku pedagogickú prax, tirocínium, absolvoval v Žiline, s prerušením, pretože v roku 1994 ho poslali študovať licenciát z filozofie na Pápežskú saleziánsku univerzitu do Ríma. S perspektívou, aby potom vyučoval spolubratov. Záverečnú licenciátsku prácu písal na tému "Jacques Maritain: Výchova k slobode". V rokoch 1996-97 opäť pôsobil ako tirocinant medzi spolubratmi ponovicmi v Žiline a zároveň vyučoval na gymnáziu sv. Františka Assiského. Štúdium teológie absolvoval od roku 1997 v Turíne a po diakonskej vysviacke 10. júna 2000 v tamojšej Bazilike Márie Pomocnice, ktorú postavil don Bosco, sa vrátil do Žiliny, kde – opäť medzi ponovicmi – pôsobil už ako člen formačného tímu. V Žiline bol aj vysvätený za kňaza 20. januára 2001. Jeho svätiteľom bol vtedajší nitriansky pomocný biskup Mons. František Rábek.

"Primície v mojej rodnej dedine boli o týždeň neskôr. Pre dedinu to bola veľká udalosť a mnohí sa veľkodušne zapojili do príprav. Dodnes som im za to veľmi vďačný."

Aj po kňazskej vysviacke pokračoval v službe vo formačnom tíme medzi mladými saleziánmi v Žiline a pastoračne pomáhal aj na sídlisku Žilina-Solinky v novej rozbiehajúcej sa farnosti.

V rokoch 2005-2008 bol v Žiline predstaveným formačnej komunity spolubratov ponovicov a zároveň bol v tom čase aj členom provinciálnej rady saleziánov. V roku 2005 prekonal onkologické ochorenie.
Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez vymenoval 13. júna 2008 Jozefa Ižolda za provinciálneho vikára a v tejto úlohe pôsobil dve trojročné obdobia. Zároveň plnil úlohu provinciálneho delegáta pre formáciu.
"Nakoniec som sa ocitol v úlohách vo vedení provincie. To som od dona Bosca nečakal, ale tiež ma to učilo spoznávať jeho otcovské srdce a bezvýhradne dôverovať Božej Prozreteľnosti. Teraz ma zasa don Bosco učí, aby som vedel trochu aj trpieť pre Božie Kráľovstvo. Som zvedavý na ďalšie prekvapenia, ale cieľ je jasný: nebo," – spomínal na svoju životnú cestu niekoľko dní pred smrťou.

Po šiestich rokoch v úlohe provinciálneho vikára hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez ho 7. januára 2014 menoval do úlohy provinciála. Don Jozef Ižold prevzal svoj službu vedenia provincie 2. júna 2014 a stal sa prvým provinciálom slovenských saleziánov, ktorý vstúpil k saleziánom až po novembri 1989. Ako predstavený slovenských saleziánov sa v roku 2017 tešil z blahorečenia saleziána mučeníka Titusa Zemana.
V roku 2019 ho zasiahlo nové onkologické ochorenie, s ktorým bojoval desať mesiacov. Posledné dni prežil v opatere v komunite v sídle saleziánskej provincie v Bratislave na Miletičovej, kde zaopatrený sviatosťami s vierou a radostnou nádejou odovzdal svoj život Bohu. Zomrel v prítomnosti spolubratov i rodného brata kňaza v stredu 20. mája 2020 vo večerných hodinách, v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána.