Katolícky kňaz Jozef Šofranko SJ sa stal novým provinciálom jezuitov na Slovensku. Do funkcie ho vymenoval generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Arturo Sosa SJ dekrétom zo 6. januára 2020. Svojho úradu sa ujal v sobotu počas svätej omše v bratislavskom kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor Tlačovej kancelárii Konferencie biskupov Slovenska.

- Prečo ste sa stali jezuitom?

Jednoduchá odpoveď neexistuje. Moje povolanie sa zrodilo dávnejšie, keď som spoznal jezuitov na začiatku 90-tych rokov. Vtedy v Prešove, odkiaľ pochádzam, stavali exercičný dom. Moji rodičia pri tom pomáhali. Vtedy som si to tam obľúbil. Nepriťahovala ma iná duchovná cesta. Ani diecézne kňazstvo a ani iné rehole, ako saleziáni či františkáni, ktoré v Prešove vtedy pôsobili. Pritiahlo ma svedectvo života jezuitov a ich rozmanitosť v službe ľuďom. Boli to normálni ľudia, normálni chlapi, ktorí sa vedeli pohádať, ale zároveň si dokázali odpustiť. Dokázali si sadnúť, porozprávať sa, modliť sa spolu.

- Akú úlohu dnes v slovenskej cirkvi zohrávajú jezuiti?

Na túto otázku by lepšie odpovedali iní – nie jezuiti. Ja som šesť rokov pôsobil v zahraničí. Z tohto pohľadu môjho návratu na Slovensko, Spoločnosť Ježišova žije vlastnú identitu. Prežíva ignaciánsku charizmu, čo znamená byť na tom mieste, ktoré je potrebné v spoločnosti. V prvom rade je to hľadanie. Spoločné rozlišovanie – vychádzajúce z duchovných cvičení sv. Ignáca. Je potrebné sa naučiť rozlišovať. Hľadať, čo je Božia vôľa. Nemôžeme zostať iba v starom ponímaní viery, kresťanstva, či náboženstva. Musíme hľadať to, čo je potrebné práve v tejto chvíli.

Ignaciánska spiritualita a charizma je v Cirkvi prítomná už viac ako 500 rokov. Nie je konkurenciou iným charizmám v Cirkvi, či už diecéznemu kňazstvu v ich poslaní, alebo iným rehoľným charizmám. Poslaním jezuitov na Slovensku, tak ako všade inde je práve obohatiť miestnu cirkev o to, k čomu nás Boh povolal v Cirkvi. Učiť ľudí hľadať Boha vo všetkých veciach, formovať veriacich a neveriacich či už prostredníctvom duchovných cvičení, riadnou sviatostnou pastoráciou alebo v oblastiach, kde sa iní nedostanú. Aktuálne je to vyjadrené generálom a potvrdené pápežom Františkom, v štyroch preferenciách Spoločnosti Ježišovej. A rovnako napĺňať priame poverenie pápežov Benedikta XVI. a Františka - "ísť na hranice", teda do akejkoľvek oblasti, kde sa iní nedostanú, alebo sa neodvážia. k utečencom, marginalizovaným v každom slova zmysle, k neveriacim, v hľadaní a skúmaní teológie... 

- Aké to sú preferencie, o ktorých hovoríte?

Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Arturo Sosa ich promulgoval v roku 2019 po potvrdení pápežom Františkom. Ide o štyri kľúčové apoštolské preferencie jezuitov na roky 2019 až 2029. Sú to - ukázať cestu k Bohu skrze Duchovné cvičenia a rozlišovanie; v poslaní zmierenia a spravodlivosti kráčať s chudobnými, s ľuďmi odsunutými na kraj spoločnosti a s tými, ktorých dôstojnosť bola pošliapaná; sprevádzať mladých ľudí v stvárňovaní budúcnosti naplnenej nádejou a spolupracovať v starostlivosti o náš Spoločný domov.

- Ako sa uskutočňujú tieto preferencie na Slovensku?

V prvom rade musím spomenúť, že tieto preferencie sú pre nás jezuitov na Slovensku veľkou výzvou. Prostredníctvom modlitby a duchovných rozhovorov uvažujeme o tom, ako ich realizovať v našich podmienkach na Slovensku. Asi najzreteľnejšou realizáciou je dávanie ignaciánskych duchovných cvičení kňazom, seminaristom, rehoľníkom, laikom, učiteľom a iným skupinám v dvoch našich exercičných domoch na Slovensku, ale aj mimo nich. Prostredníctvom duchovných cvičení pomáhame ľuďom hľadať a nachádzať to, čo od nich žiada Boh, ale vždy v spojení s Cirkvou. Našim prínosom pre cirkev je teda naša ignaciánska charizma.

Okrem toho sa na našej Teologickej fakulte venujeme intelektuálnemu apoštolátu, ktorým pomáhame cirkvi otvárať teológiu a formovať budúcich rehoľných kňazov alebo laikov. Niekoľko rokov prevádzkujeme v Trnave Centrum pomoci pre rodinu. Je to jedno z najdôležitejších apoštolských diel jezuitov na Slovensku. Vďaka veľmi dobrej spolupráci s odborníkmi laikmi sa činnosť tohto centra rozširuje aj do iných miest na základe žiadostí štátnej alebo regionálnej správy.

Vo viacerých komunitách sa naša činnosť zameriava na formáciu rodín, mladých ľudí a vysokoškolských študentov. V aktuálnej situácii spojenej s Covid-19 sú jezuiti ako aj iné rehole zapojené do pomoci štátu. Naši dvaja kňazi ako dobrovoľníci pracujú v bratislavskom karanténnom centre pre repatriantov Družba. Robia tam skutočne výbornú prácu, ktorú priamo oceňujú štátne orgány. Zapisujú nových repatriantov, upratujú priestory. Podieľajú sa na každodennom zabezpečovaní stravy. Sú skutočnou súčasťou tímu, ktorý tvoria policajti, vojaci, civilná obrana a zdravotníckym personál.

- Aké sú vaše plány ako slovenského provinciála?

Istou výhodou je, že nie som nováčikom vo vedení provincie, pretože som pôsobil pri svojom predchodcovi ako sócius. Veľa som sa od neho naučil za šesť rokov po jeho boku. Chcem teda zachovať kontinuitu. Dôraz budem klásť na osobné vzťahy v provincii medzi jezuitmi a formáciu v ignaciánskej spiritualite. Ak by škrípali naše vzťahy, kríval by aj náš apoštolát. Našou úlohou je teda sledovať, uvažovať a rozlišovať nové výzvy, ktoré vyplývajú zo štyroch spomínaných preferencií. V tomto sa chcem snažiť o duchovnú obnovu nás jezuitov v provincii. Je dôležité sa pozerať na svet očami našej ignaciánskej spirituality, Svätého Otca a Cirkvi.

- Čo ľudia na Slovensku čakajú od Cirkvi a rehoľníkov v dnešnej dobe?

Dôveryhodnosť a dôveru. Dôveru – aby predstavitelia cirkvi, kňazi a rehoľníci dôverovali ľuďom. Ľudia nie sú hlúpi, ale očakávajú, že sa budú môcť na nás s dôverou obrátiť. Aby Cirkev mala dôveryhodnosť, musí aj dôveryhodne žiť a konať. Musíme rozlišovať, čo je dobré a čo zlé predovšetkým v súčasnej dobe, aby sme mali potom aj silu konať. Toto je úloha jezuitov na Slovensku. Vychádzať z duchovných cvičení a pomôcť ľuďom a cirkvi naučiť sa rozlišovať.

- Svätý Otec je jezuita. Cítiť to?

Samozrejme. Je jeden z nás. To, čo hovorí a ako koná vychádza z duchovných cvičení svätého Ignáca, teda z našej formácie.

-

Krátky životopis nového provinciála slovenských jezuitov.

P. Jozef Šofranko SJ sa narodil 25. mája 1977 v Prešove. Do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave vstúpil v roku 1996, ktorý ukončil jednoduchými doživotnými sľubmi v roku 1998. Teologické štúdiá absolvoval v rokoch 1998-2006 na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Po kňazskej vysviacke, ktorú prijal 24. júna 2006, pôsobil dva roky ako kaplán vo Farnosti Narodenia Panny Márie v Banskej Bystrici – Radvani, ktorú v tom čase spravovala jezuitská rehoľa. Tam od r. 2008 pôsobil v rámci komunity aj ako minister, ekonóm a rektor kostola.

V rokoch 2008 – 2011 pokračoval postgraduálnym štúdiom kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Po ukončení štúdií pôsobil v rokoch 2011 – 2013 ako vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu vo Vatikáne. Svoju rehoľnú formáciu zavŕšil tzv. treťou probáciou, ktorú absolvoval v rokoch 2013 – 2014 v Portlande – USA. V rámci nej istý čas pastoračne pôsobil medzi eskimáckym kmeňom Yupik na Aljaške.

V roku 2014 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Adolfo Nicolás SJ vymenoval za sócia provinciála Slovenskej provincie. Od roku 2017 zároveň prednáša kánonické právo na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave.