Svätý Ján Damaský (cca. 650 – 740/50) uzatvára obdobie cirkevných otcov na kresťanskom Východe a je považovaný za spojovací článok medzi patristickou epochou a stredovekom, medzi gréckym Východom a latinským Západom, ako to vidno na hojnej prítomnosti citácií z jeho spisov napríklad u svätého Tomáša Akvinského (1225 – 1274) a ďalších stredovekých scholastických autorov. 

Najvýznamnejším dielom Jána Damaského je „Prameň poznania“, v ktorom tvrdí, že nechce pripojiť „nič vlastné“, ale vo všetkom nasledovať svätých Otcov. V časti s názvom „Výklad pravej viery“ Damaský vykladá syntetickým spôsobom vieru gréckej Cirkvi, pričom doslovne cituje mnohé pasáže zo spisov gréckych cirkevných otcov.

Keď v roku 1890 pápež Lev XIII. vyhlásil svätého Jána Damaského za cirkevného učiteľa, zaiste tým zamýšľal medziiným upriamiť pozornosť katolíckych veriacich na tvorbu najvýznamnejšieho kompilátora a systematika teologickej spisby gréckych cirkevných otcov.

V línii gréckych cirkevných otcov Ján Damaský obhajuje cirkevnú prax uctievania svätých a ich relikvií:

Ján Damaský: O pravej viere IV, 15

Svätých musíme uctievať ako Kristových priateľov a ako Božie deti a dedičov, ako hovorí evanjelista Ján Teológ: „Tým však, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). „A tak už nie sú otroci, ale synovia; a ak synovia, sú aj dedičia: Boží dedičia, Kristovi spoludedičia“ (Gal 4, 7; Rim 8, 17). Aj Pán vo svätých evanjeliách hovorí apoštolom: „Vy ste moji priatelia. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán“ (Jn 15, 14-15).

Ak sa Stvoriteľ a Pán všetkých vecí sa nazýva aj „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16) a „Boh bohov“ (Ž 49 (50), 1), tak zaiste aj svätí sú bohmi, pánmi, kráľmi – a ich Bohom, Pánom a Kráľom je a nazýva sa Boh. Lebo Mojžišovi hovorí: „Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba“ (Ex 3, 6). A Mojžiša Boh ustanovil za boha pre faraóna (porov. Ex 7, 1).

Čo sa týka svätých, nenazývam ich bohmi, kráľmi a pánmi na základe prirodzenosti, ale pretože kraľovali a vládli nad vášňami a uchovali bez zmeny podobnosť s božským obrazom, podľa ktorého boli splodení (mimochodom, „kráľom“ sa nazýva aj kráľov obraz), a pretože sa zo slobodného rozhodnutia zjednotili s Bohom, prijali ho za spolubývajúceho a účasťou na ňom sa stali na základe milosti tým, čím je Boh na základe prirodzenosti.“

A teda, ako by sme mohli neuctievať sluhov, ktorí sa stali aj priateľmi a synmi Boha? Úcta preukazovaná dobrým spolusluhom je v skutočnosti dôkazom lásky k spoločnému Pánovi.

Svätí sú Pánovou schránkou a jeho čistým príbytkom. Boh hovorí: „Budem bývať uprostred nich a budem s nimi chodiť a budem ich Bohom“ (2Kor 6, 16). A božské Písmo hovorí: „Duše spravodlivých sú v Božích rukách, smrť sa ich nedotkne“ (Múd 3, 1). Smrť svätých je v skutočnosti viac spánkom ako smrťou. „Natrápili sa na tomto svete a budú žiť bez konca“ (Ž 48 (49), 9-10), a „vzácna v Pánových očiach je smrť jeho verných“ (Ž 115 (116), 15). A tak, čo je vzácnejšie ako prebývanie v Božích rukách? Boh je život a svetlo a tí, ktorí sú v Božích rukách, sa nachádzajú v živote a vo svetle.

Apoštol hovorí, že prostredníctvom ich intelektu si Boh zriadil bydlisko v ich telách: „Neviete, že vaše telá sú chrámom Svätého Ducha, ktorý prebýva vo vás?“ (1 Kor 3, 16) „Pán je Duch“ (2Kor 3,17); a „ak niekto zničí Boží chrám, Boh zničí jeho“ (1Kor 3,17). A tak, ako by sme nemali uctievať chrámy oživené Bohom, svätostánky oživené Bohom? Svätí sa s dôverou približovali k Bohu počas svojho života.  

Kristus Pán nám dal relikvie svätých ako pramene prinášajúce spásu, ktoré mnohými spôsobmi vydávajú dobrodenia a voňavý olej: nech nikto nepochybuje! Ak vytryskla voda z tvrdej skaly na púšti, pretože to chcel Boh, a takisto z čeľuste somára pre vysmädnutého Samsona, prečo by bolo neuveriteľným, že z relikvií mučeníkov vyjde voňavý olej? V žiadnom prípade to nie je neuveriteľné aspoň pre tých, ktorí poznajú Božiu moc a slávu, na ktorej Boh dáva podiel svätým.

V mojžišovskom zákone čítame, že ktokoľvek sa dotkol mŕtveho, stal sa nečistým, ale svätí nie sú mŕtvi. Veď odkedy bol započítaný medzi mŕtvych vtelený Boží Syn, ktorý má život sám v sebe a je príčinou života, odvtedy nenazývame mŕtvymi tých, ktorí usnuli v nádeji vzkriesenia a vo viere v neho. Veď ako by mŕtve telo mohlo konať zázraky? Ako sú prostredníctvom nich vyháňaní démoni, uzdravovaní chorí, slepí  získavajú späť zrak, malomocní sú očisťovaní, pokušenia a trápenia sú odvracané? A ako prostredníctvom nich zostupuje každý dobrý dar od Otca svetiel pre tých, ktorí sa modlia s pevnou vierou?

Koľké námahy by si podstúpil, aby si našiel patróna, ktorý by ťa predstavil tvojmu smrteľnému kráľovi a prihovoril by sa za teba? A naproti tomu by sme nemali uctievať obhajcov celého ľudského rodu, ktorí apelujú na Boha v náš prospech? Áno, zaiste ich treba uctievať tým, že budujeme chrámy Bohu v ich mene, že prinášame obety, slávime ich spomienky a v nich sa duchovne obveseľujeme takým spôsobom, že naša radosť je vhodná pre nich, ktorí nás pozývajú, a neprivádzame ich do hnevu, keď sa usilujeme ich uctievať.

Vskutku z vecí, ktorými sa uctieva Boh, sa radujú aj jeho služobníci; a z vecí, pre ktoré sa Boh rozhnevá, pre ne sa rozhnevajú aj jeho bojovníci. Plní viery uctievajme svätých „žalmami, hymnami a duchovnými piesňami“ (Ef 5,19), s kajúcnym srdcom a so súcitom voči núdznym, všetkými týmito vecami sa vrcholne uctieva aj Boh! Stavajme im sochy a viditeľné obrazy, a napodobňovaním ich cností sa sami stávajme ich sochami a oživenými obrazmi. 

Uctievame Bohorodičku ako Božiu Matku vo vlastnom a pravom zmysle slova.

Uctievame proroka Jána ako Predchodcu a Krstiteľa, ako  apoštola a mučeníka, lebo „medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11,11), ako povedal Pán, a Ján sa stal prvým zvestovateľom Kráľovstva.

Uctievame apoštolov ako Pánových bratov, očitých svedkov a služobníkov jeho utrpení. Apoštolov Boh Otec „vopred poznal a aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29), „najprv ako apoštoli, po druhé ako proroci, po tretie ako pastieri a učitelia“ (1Kor 12, 28).

Uctievame Pánových mučeníkov, vyvolených z každého stavu, ako Kristových vojakov a spoločníkov na jeho utrpeniach a jeho sláve, pretože pili z jeho kalicha a boli pokrstení krstom jeho oživujúcej smrti (medzi mučeníkmi je na prvom mieste prvý Kristov diakon Štefan, apoštol a prvý mučeník). 

Uctievame našich svätých Otcov, Bohom naplnených askétov, ktorí až do konca podstupovali najdlhšie a najnamáhavejšie mučeníctvo svojho svedomia, ktorí „chodili v ovčích a kozích kožiach, trpeli núdzu, útlak a príkorie, blúdili po púšťach a horách, po jaskyniach a zemských roklinách - a svet ich nebol hoden“ (Hebr 11,37-38).

Uctievame aj starozákonných prorokov, patriarchov, spravodlivých ohlasovateľov Kristovho príchodu.

A zatiaľ čo pozorne uvažujeme o správaní týchto všetkých, napodobňujeme ich vieru, lásku, nádej, život, znášanie utrpení, vytrvalosť až do krvi, aby sme mali s nimi účasť aj na korunách slávy.