Aj neznámi ľudia sa môžu stať našimi bratmi a priateľmi. Svedčia o tom mnohé vaše svedectvá zo súťaže Advent - čas vďačnosti cudziemu človeku. Predposledné kolo sa uzavrie vo štvrtok.

Kto bude nakoniec víťazom vecných cien z týždňového kola a postúpi do finále o pobyt pre celú rodinu v Bešeňovej? Všetko sa dozvieme v piatkovom vysielaní o 10:10 a samozrejme aj na webe nášho rádia. 

Dovtedy odporúčame na adventné povzbudenie tieto vaše príbehy:

O človeku, ktorý naštartoval mňa i môj sen

Keď čítam tieto príbehy vďačnosti, slzy sa mi tisnú do očí, ako vám dokáže cudzí človek pomôcť veľakrát viac, ako rodina. Najprv som nechcela písať, ale potom som si povedala, že to skúsim. Som mamička troch dcér a mám 41 rokov. Vo svojom živote som si musela všetkým prejsť sama. Pomoc by aj bola, ale podpora minimálna. Chcela som si splniť životný sen - začať podnikať, ale nemala som peniaze ako vstupný kapitál. Pracovala som vo firme, ktorá klientom pomáhala so zdravím. Raz za mnou prišiel jeden pán, ktorý mi bez akýchkoľvek otázok ponúkol peniaze na podnikanie. Povedal, že ma je tam škoda a mám ísť za svojím snom. Začala som teda podnikať. Dodnes nechápem, akým zázrakom sa mi podarilo vrátiť mu do dvoch týždňov peniaze s tým, že má bezplatné vstupy. Stal sa mojím klientom, bratom, priateľom a ja viem, že mu môžem hocikedy zavolať a on mi pomôže. Niekedy stačí úsmev, aby bol deň hneď krajší.

(poslucháčka Lucia)

Štafeta vďačnosti má pokračovanie v jednoduchom geste

Mojím prejavom vďačnosti voči cudzím ľuďom zostala túžba pokračovať v celkom obyčajnej veci, ktorú dlhé roky robili oni mne. Často som bola nútená s malými deťmi nakupovať. A práve počas nákupov som zažívala chvíle, keď nás takmer vždy nakupujúci v radoch pred pokladňou pustili pred seba. Miestami ma to dojímalo. Robím to preto už 32 rokov aj ja zakaždým, keď za sebou vidím stáť maminky s detičkami.

(poslucháčka Erika)

Vďačnosť za päť slov, ktoré natrvalo zmenili môj život

Bol teplý prázdninový čas. Prišli Katolícke noviny a v nich oznam, že sa dá študovať Misijná práca s deťmi a mládežou na Žilinskej univerzite v spolupráci s Biblickou školou v Martine. Misie. Moja srdcovka. Prerušila som čítanie, vytočila telefónne číslo v ozname a čakala. Ozval sa príjemný hlas. Vysvetlila som, že mám záujem študovať tento odbor, ale už som po 50-tke. Hlas v telefóne ma upokojil: „Radi vás medzi sebou privítame!“ Viac som nepotrebovala počuť. Do školy ma prijali. Štúdium trvalo tri roky a boli to doteraz tri najkrajšie roky môjho života, ktoré veľmi ovplyvnili môj ďalší život. Získala som tak veľa: vedomosti a lásku k Božiemu Slovu, zručnosť so Slovom pracovať, krásne priateľstvá, ochotu, pomoc aj „kopčisko“ lásky, pravej lásky meniacej a obohacujúcej život.

A začalo sa to všetko vetou: „Radi vás medzi sebou privítame.“ Päť slov z úst vtedajšieho riaditeľa Biblickej školy. Päť krásnych slov. Ďakujem.

(poslucháčka Mária)

O človeku, ktorý už nie je cudzí, ale náš

V mojom živote som okúsila pomoc cudzích ľudí veľakrát a som im za to nesmierne vďačná. Jedna pomoc však bola mimoriadna – Božia - a odohrala sa pred troma rokmi.

Naša jediná dcéra sa venovala dobrovoľníctvu. Aj počas toho leta pomáhala spolu s mladými vo Work campe v Srbsku v komunite mentálne postihnutých ľudí. Mala sa už pomaly vrátiť. Zrazu mi telefonovali organizátori z Bratislavy a následne pani Gallovič zo srbského veľvyslanectva, že s Kikou nie je niečo v poriadku a je potrebné po ňu prísť. Okamžite som rozposlala sms-ky s prosbou o modlitby a pomoc. Do polhodiny sa nám cez mamu Gabiku zo spoločenstva MM ozval úplne cudzí muž – Tonko, ktorý nám bol okamžite ochotný pomôcť. Jeho pomoc sa počas dobrodružnej cesty preukázala naozaj ako vysoko profesionálna /jazdí na kamiónoch/ i ľudská. Po komplikovanej ceste, keď sa nám v noci pred Budapešťou pokazilo auto a nikto nám nechcel požičať ďalšie na cestu do Srbska, sa všetko s úžasnou pomocou nášho Pána a dobrých ľudí vyriešilo. Pred komunitným domčekom v malej srbskej dedinke sme odstavili auto v hodine dvanástej.

Po návrate nás s Kikou čakali hospitalizácie od Košíc po Prahu, veľa mojich sĺz, prosieb, modlitieb a odovzdávania Kiky s pomocou mamičiek v MM do Božích rúk.

Aj teraz, po troch rokoch plačem, ale už to nie sú slzy zúfalstva, ale VĎAČNOSTI, že Pán ma neopustil a nedopustil, aby sa „nalomená trstina dolomila a hasnúci knôtik dohasol...“

V nešťastí sme spoznali veľmi veľa dobrých ľudí a celú našu ľudskú biedu v plnej nahote, ale máme Tonka, nášho záchrancu, ktorý je nám aj s jeho celou rodinkou ako naša najbližšia rodina. Už nie je cudzí. Pán Boh nech mu jeho dobrotu stonásobne odplatí!

(poslucháčka Zuzana)

Vďačnosť za viac ako len kolegiálnu pomoc

V čase, keď nášmu švagrovi diagnostikovali vážnu chorobu - sarkón na nohe, ležal aj náš ocino v nemocnici po amputácii nohy. Veľkou oporou vtedy nielen mne, ale celej mojej rodine, bola moja kolegyňa Evka, ktorá nám veľmi pomohla. Vďaka nej sme sa totiž celá rodina zomkli a v rovnakom čase modlili spoločné modlitby za uzdravenie našich príbuzných. Odporučila mi mnohé modlitby, ktoré som dovtedy ani nepoznala.

O mnohých svätých mi posielala články. Začali sme sa modliť na príhovor svätého Šarbela. Odvtedy uplynuli tri roky. Každý rok navštevujeme Dóm svätej Alžbety v Košiciach, kde ďakujeme na svätej omši svätému Šarbelovi za jeho orodovanie v nebi.

Modlitby boli vytrvalé. Pán Boh vypočul  naše prosby. Švagrovi v nemocnici povedali, že je „zázrak z Oravy". Nášho ocina si však Pán povolal. Prijali sme to ako Božiu vôľu. Ďakujem Evke, že nás tak pekne duchovne viedla v ťažkých časoch a teším sa, že je stále mojou kolegyňou. Vyprosujem jej a celej jej rodinke veľa Božích milostí.

(poslucháčka Monika)

O nezištnej pomoci, ktorá zbližuje  

Presťahovala som sa do domu, v ktorom boli potrebné drobné opravy a aj záhrada si vyžadovala pozornosť. Pán Alojz bol pre mňa úplne cudzím človekom. Napriek tomu som mu po čase vďačná za ochotu vždy mi pomôcť.  Môžem sa na neho obrátiť. Pri poslednej oprave som už rezignovala. Presviedčala som ho, že keď sa to nedá opraviť, kúpime nové. A on vtedy rázne povedal: „Ešte sme neskončili!“ A naozaj, našiel riešenie. Som rada, že som tohto človeka spoznala, som vďačná za každú jeho radu a nezištnú  pomoc. Jeho blízkosť je darom od Pána Boha. Cudzí sa stal blízkym.

(poslucháčka Helena)                                                                                  

Keď zlyháva technika, spoľahni sa na človeka

Spomenula som si, ako mi v lete pomohla jedna neznáma osoba. Mala som mať víkendové stretnutie na mieste, kde som nikdy predtým nebola. Premyslela som si to tak, že pôjdem na aute s navigáciou, ktorá ma tam pekne zavedie. Navigácia vždy takmer dokonale fungovala. Iba raz zlyhala, a to mesiac predtým, keď som mala víkendové stretnutie v Banskej Bystrici. Tentokrát som si však zabezpečila aktualizáciu a verila som, že chyba bola v zastaranej verzii a preto teraz bude na 100% fungovať. Zbežne som si pozrela, kam mám ísť. Bolo to miesto medzi horami. Cesta po Hlohovec vychádzala v poriadku po diaľnici, ale potom bolo potrebné odbočiť a už nasledovala neznáma trasa. Ak mám pravdu povedať, vždy, keď idem do neznáma, radšej využívam navigáciu. Tá však opäť zlyhala z neznámeho dôvodu. Stále ukazovala, že som doma na adrese. Celou cestou po Hlohovec som išla spokojne po diaľnici, ale potom by sa už musel stať zázrak, aby som došla na miesto. Ešte som aj Pánu Bohu hovorila, že ak sa dostanem šťastlivo na miesto, bude to znamenať, že chce, aby som sa toho víkendového stretnutia zúčastnila. Hoci som nevedela trasu, vždy som správne odbočila. Posledný úsek cesty bol les, v ktorom som zbadala ženu so psom. Spýtala som sa jej na odbočku a ona ma správne navigovala. I keď som ešte trochu blúdila, Pán Boh to zariadil tak, že z jednej chatky akurát vychádzal kolega zo stretnutia a ja som sa tam šťastlivo dostavila. Vďaka Ti Bože. 

(poslucháčka Zuzana)

Ako bude súťaž ďalej fungovať?

Zapojiť sa môžete ešte do posledného kola, ktoré vyhlásime v nedeľu 19. decembra.