Tretia nedeľa Veľkého pôstu sa v byzantských cirkvách vyznačuje uctievaním svätého kríža. Zdobíme ho kvetmi, nesieme ho v procesii a klaniame sa tvárou k zemi pred ním. Veľkopôstne obdobie nás pripravuje na oslavu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. V polovici Veľkého pôstu sa uctieva kríž, aby nás povzbudil k vytrvalosti v našom úsilí v tomto období.

Uctievať kríž akýmkoľvek spôsobom by sa občanovi Rímskej ríše v prvom storočí zdalo smiešne. Ukrižovanie bolo ponižujúcou potupou a mimoriadne bolestivým spôsobom popravy, ktorý bol vyhradený pre otrokov a iných neobčanov – ľudí, ktorí v očiach Rimanov nič naznamenali. A predsa svätý Pavol považoval Kristov kríž za zdroj hrdosti: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Galaťanom 6, 14).

Kríž sa stal jediným zdrojom jeho chvály, poznanie Krista jeho jediným pokladom: „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ (Filipanom 3, 8).

Konečné znamenie

Pre apoštolov kríž predstavoval hĺbku Kristovho tajomstva. Jeho umučenie ukázalo rozsah jeho lásky k svojmu ľudu: „A pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti“ (Ján 13, 1). Kríž predstavuje úplnosť Kristovho vtelenia. Kristus sa stal človekom v každom ohľade, prijal utrpenie, opustenosť a bolestnú smrť, aby bol jedno zo svojimi stvoreniami, ktoré takéto veci znášajú každý deň. Nikdy nemôžeme nášho Spasiteľa vykresľovať ako „vzdialeného Boha“ – mal účasť na celej našej ľudskej prirodzenosti a zároveň zostával jedno s Otcom.

Hĺbka jeho sebazrieknutia, aby mal účasť na našej ľudskej prirodzenosti, je vyjadrená pojmom kenóza. Svätý Pavol ho používa v tom, čo sa stalo obľúbeným zhrnutím kresťanskej viery vo vtelenie a jeho významu pre nás:

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom, a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh na všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Filipanom 2, 5 – 11).

V tomto úryvku svätý Pavol opisuje blahosklonnosť Božieho Slova voči nám. Jednorodený Syn a Božie Slovo „sa zriekol seba samého“ tým, že prijal našu prirodzenosť a potom prijal ponižujúcu smrť odsúdenca – kríž.

Avšak táto kenóza či sebazrieknutie vyústili do vzkriesenia a slávneho povýšenia Krista, ktorého „každý jazyk“ vyznáva ako Pána.

Svätý Pavol videl moc kríža, ktorý zjednocuje všetky národy, dokonca aj Židov a pohanov, ktorých oddeľuje bariéra uložená Zákonom. Svojou smrťou Kristus vo svojom tele zrušil nepriateľstvo, t.j. „zbavil platnosti Zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch (židov a pohanov) vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj, aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom“ (Efezanom 2, 15. 16).

Kríž zasiahol nielen všetky národy, ale aj celé stvorenie: „Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kolosanom 1, 19. 20). Pomocou kríža Kristus prekonal všetky rozdelenia a odlúčenia vo stvorení a všetko priviedol k plnosti a jednote, ktorá bola zamýšľaná pri pôvodnom stvorení a potom sa stratila.

Odmietnuté znamenie

Nie každý mal taký pohľad na moc kríža ako svätý Pavol: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou... Židia žiadajú znamenie a Gréci hľadajú múdrosť, my však hlásame ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Korinťanom 1, 18. 22 – 24).

Myšlienka, že Boh sa zriekol seba samého a nechal sa ukrižovať, nie je v súlade s ľudskou logikou. Židia očakávali, že Mesiáš sa zjaví so znameniami božskej moci –   „slávnymi vecami, ktoré nikdy neboli“, ako sa píše v jednom starovekom texte vo zvitkoch od Mŕtveho mora. Medzi znameniami, ktoré Židia očakávali, bolo zhromaždenie všetkých Židov v krajine Izrael a éra svetového mieru, v ktorej nebude nenávisť, útlak, utrpenie ani choroby. Obraz trpiaceho sluhu u Izaiáša 53, 3 – 7 Židia vo všeobecnosti považovali za obraz izraelského ľudu, nie Mesiáša.

Filozoficky zmýšľajúci Gréci „hľadajú múdrosť“. Medzi Grékmi prvého storočia existovalo množstvo súperiacich filozofických škôl. Všetky tieto školy boli založené na rozume a logike: epikurejci, novoplatonici, sofisti, stoici a mnohé ďalšie. A tak keď svätý Pavol hovoril v Aténach o vzkriesení (porov. Skutky apoštolov 17, 16 – 34), niektorí sa mu posmievali, iní ho odstrkovali. Pán Ježiš nebol filozof. Je zaujímavé, že mnohí gnostici sa snažili urobiť z neho filozofa, a preto raná Cirkev odmietla mnohé ich spisy (apokryfné evanjeliá).

Napodobňovať Kríž

Židia dnes spravidla odmietajú predstavu, že Pán Ježiš je prisľúbený Mesiáš. Moslimovia učia, že Ježiš len zdanlivo zomrel na kríži a že Boh „ho vzal“. V oboch spomenutých skupinách sú príslušníci, ktorí slabo maskovaným spôsobom opovrhujú naším zobrazovaním kríža. Keď izraelský prezident v roku 2015 navštívil pápeža Františka, jeho ultraortodoxnná asistentka odmietla podať ruku pápežovi (je to muž) a pozdraviť ho poklonou (mal na sebe kríž). Pápež zareagoval tak, že si zakryl kríž a on sa poklonil jej.

Niektorí ultraortodoxní Židia to označovali za triumf, zatiaľ čo niektorí tradicionalistickí rímskokatolíci sa za pápeža hanbili. Iní videli v jeho konaní napodobnenie sebazrieknutia Krista, ktorý sa pokoril. Pápež si cctil kríž nie tým, že ho vystavoval, ale tým, že ho žil.

Svätý Pavol nás pri opise Kristovej kenózy vyzýva: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Filipanom 2, 5). Pavla by nepochybne potešilo, keby nás videl, ako si dnes uctievame kríž. Ale zaiste ešte viac by ho potešilo, keby nás videl, ako napodobňujeme sebazrieknutie, ktoré priviedla Krista na tento kríž.

Program pre zvyšok veľkopôstneho obdobia

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pre sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na sebe kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu“ (Hebrejom 12, 1 – 2).

Zdroj: https://melkite.org/faith/veneration-of-the-cross   Preložil o. Ján Krupa