Od 24. februára, teda od vypuknutia vojny na Ukrajine, sa Domček Anny Kolesárobvej vo Vysokej nad Uhom premenil na miesto prijatia pre ukrajinské rodiny s deťmi, ale aj pre dobrovoľníkov, ktorí prichádzali na viacero dní pomáhať na hranice. O úlohe Domčeka, ale aj poslaní katolíka poskytol TK KBS a Rádiu Lumen rozhovor katolícky kňaz Tomáš Tupta, ktorý pôsobí v Domčeku Anny Kolesárovej.

Domček dnes nerobí to, na čo bol postavený. Je o tom cirkev a život viery? Vidieť potreby ľudí, ktorí to potrebujú a na to rýchlo zareagovať?

Domček, keď vznikal, reagoval na potrebu, ktorá bola. Keď Pavol Hudák prišiel do Vysokej nad Uhom, postupne objavoval živý prameň duchovnej čistoty, a to cez príbeh 16 ročného dievčaťa, ktorá nedovolila, aby ju ruský vojak počas druhej svetovej vojny znásilnil. Ochránila tým svoju čistotu. Tento silný príbeh z čias vojny je prameňom aj pre dnešnú mládež, ktorá prichádza a vyprosuje si milosť čistého života a čistých vzťahov. Toto miesto je hlavne o novom živote. Ten, kto sem prichádza, dostane pečať nového života, ak je preto otvorený.

Ako to je v súčasnosti?

V momentálnej situácii sme tiež hľadali a objavovali. Počas celého obdobia pandémie od marca 2020, kedy sa všetko zatvorilo, sme sa pýtali: „Pane Bože, čo vlastne od nás chceš v tejto situácii?“ Žiť s ľuďmi, ako sa dalo. Boli sme viac na sociálnych sieťach. Vysielali sme online prenosy. Ľudia mali veľa otázok. Snažili sme sa na ne odpovedať. Postupne sme hľadali a objavovali, čo robiť ďalej. V lete sme tu mali niekoľko ľudí. Začali sme robiť teda aspoň v obmedzených podmienkach. Postupne sme sa päť otvárali pre mladých. Byť im na blízku.

Do postupného uvoľnovania opatrení kvôli Covidu, prišla vojna na Ukrajine.

Keď 24. februára začala vojna, vzišla potreba z návalu utečencov, ktorí prechádzali cez hranice, postarať sa o nich. My máme vzdušnou čiarou na hranicu sedem kilometrov. Počítali sme s tým, že budeme medzi prvými, ktorí budú utekajúcich ľudí „zachytávať“. Automaticky sme sa teda otvorili. Pamätám si, ako v prvý deň prišiel gréckokatolícky kňaz Janko a hovorí, že vladyka Cyril ich už zvolal cez zoom, vysvetlil im, čo od nich očakáva, že bude nával a nebude mať kto utečencov „zachytávať“. Išli sme im spoločne pomôcť. Niekoľko dobrovoľníkov, kňazov, zasvätených, seminaristov sa stretlo na hraniciach a začal príbeh. Príbeh, ktorý je náročný na vypovedanie a vysvetlenie. Ale zároveň je veľmi potrebný. Začali sme týchto ľudí „zachytávať“. Umiestňovať v našich priestoroch, aj u nás v pastoračnom centre, v Domčeku, aby zažili teplo a prijatie, aby sa mohli vyspať, najesť, umyť sa. Aby mohli byť v teple. Tie prvé dni boli pre nich veľmi náročné. Čakacie doby len pre peších boli nenormálne. Čakali 700 metrové rady. Išlo to strašne pomaly. Ľudia tam mrzli. Keď prešli cez hranicu, rodičia im rozohrievali trením ruky, nohy. Deti boli úplne premrznuté. Tak sme hneď pohľadali teplý čaj. Začali sme na hranicu nosiť čaj. Doniesli sme naše várnice. Dievčatá ho v noci varili a my sme ho nosili na hranicu. Na druhý deň sme už robili ďalšie veci. Začali sme ľudí prijímať.

Čo to znamená?

V prvé dni sme nevedeli, čo to bude, ako to bude. Ale vedeli sme, že tí ľudia to potrebujú. Núdza blížneho nás vždy formuje v kráčaní láske ďalej. Človek plánuje jedno a robí druhé. Lebo konkrétna núdza ukáže konkrétnu potrebu. Kresťanský postoj je práve tento postoj. Nie je to niečo, na čo sa človek pripravuje, chystá. Nie. Je to niečo, čo je súčasťou nášho bytia. To je to nádherné. Láska musí byť súčasťou toho všetkého. Takže prežili sme prvý ťažký týždeň, ale v službe. Postupne zisťujeme, kde sú naše limity, čo sa dá a čo sa nedá. Uvedomujeme si, že človek nemôže zachrániť všetkých. Musíme dbať na ľudské zdroje a na tých, ktorí nám pomáhajú. S rozumom nastaviť systém, čo by sa dalo a ako by sa dalo. Len za prvý náročný týždeň, prešlo cez Domček približne 240 utečencov. Najmä mamičky a deti. Bolo to veľmi silné. Vidieť na jednej strane bolesť a beznádej a na druhej strane po dni, dvoch, ako sa postupne menili. Ako sa otvárali. Boli vďační za každý jeden moment, za každý jeden prejav lásky. Pamätám si na príbeh, keď psychologička z Kyjeva utekala s dvomi deťmi, s babkou a dedkom, dostali na hranici adresu Vysoká nad Uhom. Hovorila nám: „Som psychologička, ale som teraz žena v núdzi.“ Potrebovala pomoc, postupne sa rozhovorila. S mnohými máme pekné kontakty. Dajú nám vedieť, keď docestujú. Ona sa nám ozvala z Paríža. Mnohí vedia kam idú, cez Slovensko len prechádzajú. Majú rodinu v Európe. U nás potrebujú základ. Prenocovanie, teplé jedlo, zohriať sa, suché a čisté šaty a idú ďalej. Otázka bude, čo sa stane, keď príde nával ľudí s Rusmi obliehaných miest z juhovýchodu Ukrajiny. To prídu nové výzvy.

V Domčeku Anny Kolesárovej však nenachádzajú ubytovanie len utečenci, ale aj dobrovoľníci.

Na krízovom štábe nás poprosili, aby sme si vzali na starosť podporu dobrovoľníkov. Ľudské zdroje sa rýchlo vyčerpávajú. Aby Vysoká nad Uhom aj skrze charizmu tohto miesta, sa stala miestom prijatia pre tých, ktorí sú unavení zo služby na hraniciach. Aby mohli sem prísť, oddýchnuť si, vyspať sa. Duchovná služba, vypočutie. Zároveň možnosť svätých omší. Postupne sme zaviedli fixný program. Aby dobrovoľníci sa mohli vyrozprávať z toho, čo zažili. Následne, aby sa mohli vrátiť na hranice. Teda dominuje u nás ľudskosť, prijatie ľudí. Zároveň chodíme na hranice povzbudiť dobrovoľníkov. Veľa to urobí v tej trme-vrme ľudí, príbehov, tráum, ktoré musia na hraniciach počúvať. Zrazu príde niekto a spýta sa, ako sa majú, čo prežívajú. Je to veľmi kľúčové pre ich prácu.

Jedna z foriem večera je zdieľanie. Je to dôležité, aby dobrovoľníci mohli povedať, čo zažili?

Je to najdôležitejšia súčasť dňa. Deň závisí od potrieb ľudí, ktorí sem prichádzajú. Niektorí sa pýtajú, či by mohli prísť na svätú omšu. Pre tých, ktorí odchádzajú na hranice do dennej smeny, býva skorá ranná svätá omša o 6:30. Okrem toho mávame sväté omše o 8:00 a 15:00. Pred nimi býva porada úzkeho tímu. O 9:00 sú raňajky a rozdelenie práce. Spoločný obed, potom ide každý opäť na svoje miesto, či už do skladu, pri mamičkách s deťmi, pri dobrovoľníkoch. Večer je uzavretie dňa veľmi dôležité. Aj ľudia, ktorí slúžia na hraniciach, prídu na toto zhodnotenie. Potrebujú sa vyrozprávať. Každý vtedy môže vyjadriť, čo zažil, čo ho ten deň naučil. Pre mňa ako kňaza je to veľmi silné. Je to konkrétne živé Evanjelium, ktoré z tých ľudí môžeme nasávať. Počúvať. To je veľmi silné. Keď evanjelisti chodili a zapisovali skúsenosť prvotnej cirkvi, pri tých večerných načúvaniach, akoby sme zakusovali skúsenosť terajšej cirkvi. To, čo tvorí cirkev živou. Vždy je to konkrétny človek, ktorý sa dotýka konkrétneho človeka. Láska je vždy konkrétna. Vždy je to jeden, ktorý prichádza k druhému. Neexistuje niečo imaginárne. Táto vyzdieľaná skúsenosť je preto veľmi silná. Po zdieľaní zvykneme vyložiť Oltárnu sviatosť a zostávame v tichu, modlitbe a piesni v adorácii, aby sme to mohli Ježišovi celé odovzdať. Zveriť. Potom niektorí odchádzajú na nočnú smenu, niektorí spať. Niektorí očakávajú príchod mamičiek s deťmi, pretože najviac ich chodí v noci.

Tvoja otázka večer na zdieľaní neznela, ako ste sa mali, ale čo vás Boh naučil cez to, čo ste dnes prežili. Je to potrebné takto vnímať, že táto práca, je vlastne kontakt s Bohom?

Je to veľmi dôležité takto vnímať. Je to veľmi dôležitá skúsenosť, pretože neexistuje duchovný život, ktorý by bol oddelený od reálneho života. Môže to byť nejaká idea, ale väčšinou je to na míle vzdialené od toho, čo od nás Boh očakáva. My potrebujeme reflektovať to, čo Boh žije. On to žije v nás. On nás učí v tom, čo žijem, ako tomu odporujem, ako to prijímam. To je to najdôležitejšie. My sa vieme dostať do pozície, že si v nej žijeme duchovný život. „Ja aj môj Ježiš“. To je dnes najväčšia heréza. Dôjde k rozdeleniu, podľa ktorého ja si vystačím s Ježišom vo svojej predstave. Ale začne mi tam chýbať blížny. Ježiš nás jasne učí, čo neprechádza cez blížneho, sa nemôže dotknúť Boha. To nejde. Súčasť konkrétneho človeka, konkrétny ľudský príbeh, konkrétny skutok lásky. Nie moja myšlienka, ako budem milovať, ale  dôležité je zreflektovať konkrétny skutok lásky a tým sa tvorí pamäť. Viera vždy pozostáva z pamäte. Je neviem konkrétne pomenovať, aký je Boh. Ale môžem povedať, že je to Boh, v ktorého veril môj otec, dedo. A v mojom živote mám s Bohom takúto a takúto skúsenosť. Preto je dležité túto skúsenosť zdieľať. Tým sa formuje pamäť. Viera má vždy pamäť. Zlý keď pokúša ide tým smerom, aby som niečo urobil ja mne. Niečo pre seba. Boh, keď ponúka a Duch Svätý nás vedie, aby som urobil niečo ja pre teba, pre druhých. Preto rýchlo rozlíšime Božie od zlého. Zlý nám posúva, aby sme žili pre seba. Boh nám dáva žiť pre druhých. Keď človek žije pre druhých, žije pre Neho. Teda vyzdieľaná skúsenosť, ako mohli slúžiť mladí druhým a čo si cez to uvedomili, čo ich Boh cez to naučil, je živým Evanjeliom v praxi. To je sila svedectva, ktorá podporuje slovo.

Viackrát si nabádal ľudí, aby si oddýchli, najmä ak prišli na dlhšiu dobu slúžiť. Vypnite na jeden deň. Vyspite sa, prejdite sa. Je teda nevyhnutné striedať prácu s oddychom?

Je to kľúčové pre časový i krízový manažment. Sily sa vyčerpajú. Fungujeme deň, dva, tri, štyri… Zvládame. Ale choď teraz, pretože príde siedmy, ôsmy, deviaty deň a všetci kľaknú. Choď teraz. Si nahraditeľný. Nestojí to an tebe. Oddýchni si a vráť sa naspäť. Keď si nejdem oddýchnuť, keď si nezoberiem voľný čas, idem slúžiť, ale už s tým, že nevládzem. Už mám toho dosť. Chceš dávať výkon, ale už je zatiahnutá ručná brzda. To spôsobuje únava a vypätie. Preto povzbudzujem, aby si oddýchli. Keď sa človek oddýchnutý vráti, vráti sa s radosťou, so spracovanou situáciou a môže ďalej s radosťou slúžiť. Je to dôležité, lebo ak srdce tohto miesta nebude s radosťou slúžiť, prenesie sa to do všetkého.

Rovnako prízvukuješ sviatosti.

Bez sviatostí to nepôjde. Musí to byť Božie dielo v nás. Nesmie to byť náš projekt. K tomu potrebujem vedieť rozlišovať. Neviem rozlišovať, keď nie som v milosti posväcujúcej. Akonáhle ma stiahne hriech, nedokážem správne rozlišovať a začnem pozerať na seba. Keď končí sebadarovanie, začína sebaodmeňovanie. Či to dáme do vzťahov medzi mladými, alebo do služby. Som vtedy ako učeníci, keď sa Ježiša pýtali: „Pane, čo z toho budeme mať“. Ak sa človek nie je schopný sebadarovať, nech si ide oddýchnuť, aby sme sa mohli sebadarovať navzájom a tým ľuďom, ktorým slúžime. Oni nepotrebujú nás, ale Boha v nás. Na to musí byť človek oddýchnutý. Musí Bohu dovoliť, aby v nás mohol konať. Potom sa to stane nádherným dielom.

Ak by chceli ľudia pomôcť Domčeku, ako to môžu urobiť?

Konflikt sa vyvíja. Ľudia na Ukrajine majú strach a utekajú. Približne 300 000 ľudí čaká pri Užhorode. Chcú zostať na Ukrajine, nikto odtiaľ nechce ujsť. Majú radi svoju krajinu. Keď vojna bude pokračovať ďalej, prejdú cez hranice. Ide o obrovské počty ľudí. Možno táto situácia bude trvať niekoľko mesiacov a možno aj viac. Treba dať veľký pozor na ľudské zdroje a nevyčerpať to všetko. My sa takto na to pripravujeme. My sme vďační za každú pomocnú ruku. Za prvý týždeň sme vydali všetky potraviny a prišli ľudia, doniesli potraviny, oblečenie. Bol som z toho dojatý, aká bola súdržnosť našich ľudí. Volali, pýtali sa, ako môžu pomôcť. Kto chce pomôcť, môže zavolať a vieme ich pomoc naplánovať. Najlepšia pomoc pre Ukrajincov je dnes zobrať auto, prísť na ukrajinskú hranicu a odviesť ich, kam potrebujú. Ponúknuť ubytovanie, pomôcť im začleniť sa. Teda rovno prísť a zobrať ich z hranice. Pomôcť im s ubytovaním, stravou, zamestnaním, školou. To sú vždy najdôležitejšie formy pomoci. U nás stále potrebujeme dobrovoľníkov, či už ženy v kuchyni, mladých, ktorí robia v skladoch a triedia humanitárnu pomoc, alebo sa starajú o dobrovoľníkov. My si značíme kontakty ľudí, ktorí nám volajú a potom ich kontaktujeme s prosbou o konkrétnu pomoc. Ježiš nás pozýva, aby sme boli soľou. Dôležitý je dar viery, ktorý však nemá nič spoločné s náboženstvom. My by sme to chceli často prepojiť. Je v tom potrebné veľmi rozlišovať. Niekedy vieru veľmi stotožníme s náboženstvom. Častokrát je to chyba, ktorá sa opakovala v histórii. Ježiš neprišiel založiť nábpženstvo, to robili iné svetové náboženstvá. Ježiš nám prišiel odovzdať dar viery. Náboženstvo je o tom, že musím niečo urobiť, aby som si nejako naklonil božstvo. Ak to neurobím, očakávam trest. Ak som to urobil si poviem, že som dobrý. Viera je o niečom úplne inom. Viera je o konkrétnej osobe. To je nie jeden vedľa druhého, ale jeden v druhom. To nás prišiel Ježiš naučiť. Ježiš prišiel, aby nám ukázal ako nás miluje Otec. Teda je jedno, kde sa kresťan nachádza, ale vždy zjavuje ako miluje Boh. Toto dnešný svet potrebuje. Dnešný svet nie je o slovách, ideológiách, je o konkrétnej láske. Ako je v evanjeliu napísané: „Videl i uveril.“ Teda skutočných veriacich môžeme spoznať podľa toho, že vieru žijú. Dnes je doba, kedy víťazí život. Keď nezvíťazí tento život, budeme mať nové pohanstvo. Ježiš nás pozýva a prišiel, aby sme mali život a mali ho v plnosti, my len zdieľame jeho život. Toto je dar viery. „Ako si Ty Otče vo mne a ja v Tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že Ty si ma poslal.“ Ak sa rozumieme ako náboženstvo, či riešime, či sú alebo nie sú ľudia v kostoloch, je to úplne mimo. Ide o konkrétny život, konkrétneho človeka, konkrétnu lásku, konkrétny skutok lásky. To je Evanjelium v praxi, ktorým sa buduje pamäť.

Rozšírenú verziu rozhovor zo slovensko-ukrajinskej hranice sme odvysielali v relácii Zaostrené v pondelok 21. marca. Záznam nájdete TU.