Lepšie sa cíti, keď píše, ako keď rozpráva v rozhlase. V Rádiu LUMEN ho počujete hovoriť o politike, alebo o kráse. Spoznajte bližšie nášho spolupracovníka Jaroslava Danišku!

V Rádiu LUMEN máme viacero spolupracovníkov, ktorí majú inú prácu a ich život neplynie len v našej redakcii. Ty si skutočne pracovník aj inej redakcie, tak na úvod povedz nám, z akého prostredia si prišiel do Rádia LUMEN?

Píšem pre internetový denník Postoj, píšem najmä o politike, dianí v Cirkvi a kultúre, filmoch a knihách. S priateľmi tiež vydávame revue Impulz, ide o časopis venovaný katolíckej kultúre v širšom zmysle slova, ide najmä o dlhšie eseje a témy, ktorým sa až tak nedarí na internete, ale ktoré majú často väčší význam. V minulosti som pracoval pre politikov, ktorých si dodnes vážim, Vladimíra Palka, Pavla Minárika a Františka Mikloška. Naučili ma, že politika je odrazom kultúry, pozornosť treba venovať vysokej aj masovej kultúre, jedno aj druhé silne formuje spoločnosť a politiku.

Tvoj hlas počuť výhradne z relácie Zaostrené vždy dvakrát do mesiaca a z relácie O kráse v nedeľu predpoludním tiež v dvojtýždňovej periodicite. Ako došlo k tomu, že pripravuješ tieto relácie?

Moderovanie relácie Zaostrené prišlo ako ponuka zo strany pána riaditeľa Spuchľáka a pani Zuzany Szakácsovej, výkonnej riaditeľky Rádia LUMEN. Potešila ma a vážim si ju dodnes. Reláciu O kráse som ponúkol vedeniu rádia neskôr, súviselo to trochu s vnútornou potrebou, aby sme v dobe plnej konfliktov a rôznych záujmových a osobnostných sporov, nezabúdali aj na to, čo tomu všetkému odoláva a bez čoho sa nedá žiť, na krásu stvorenia, na pozitívny prístup k veciam okolo. Mám rád úvodnú scénu z Chestertonovej Ortodoxie, ktorá ukazuje krásu toho, čo dôverne poznáme, mal som rád starú televíznu reláciu Mojich sedem divov sveta, cítim taký ten príjemný šteklivý pocit na chrbte, keď ľudia, ktorí majú istú kompetentnosť a schopnosti dokážu o svojom povolaní alebo záujme hovoriť pokojne a krásne. Zažil som to veľakrát a mal som pocit, že by som sa s tým mohol podeliť aj s poslucháčmi, dúfam, že sa to občas podarí.

V ktorej polohe sa ty ako publicista a moderátor cítiš lepšie? Rádio LUMEN alebo písané slovo? Prípadne, aký je podľa teba v tomto zásadný rozdiel?

Istejšie sa cítim pri písaní, predsa len, napísané slovo možno zmeniť, upraviť a až potom zverejniť. Povedané, najmä keď vysielame naživo, už nie. Písaním sa mi aj lepšie formuluje, vyjadruje, čo chcem povedať.

Máš prehľad v politike, veď čítatelia konzervatívneho denníka Postoj sa o tom môžu presvedčiť pri čítaní tvojich článkov. Kedy u teba vznikol skutočný záujem o politiku?

V novembri 1989, bol som dieťa, šiestak na základnej škole a začal som cítiť, ako je politika synonymom zodpovednosti za spoločnosť, akú nezastupiteľnú rolu v nej zohrávajú kresťania, neskôr sa ukázalo, akým rizikom sú všetky druhy oportunistov, cynikov a karieristov. Neskôr som robil pre niektorých politikov a videl som politický konflikt zblízka, čo ma v tom ešte viac utužilo. Politik rozmýšľa o politike inak, ako volič, musí byť vždy vpredu, rozumieť dianiu, snažiť sa obhájiť záujmy ľudí a presvedčenia, ktoré reprezentuje. Strašným ohrozením politiky sú ľudia, ktorí sa prispôsobujú väčšine, nadbiehajú jej a pokojne si osvoja hocičo, pretože neveria ničomu, len sebe. Trochu novým ohrozením sú ľudia, ktorí si neuvedomujú zmeny, ku ktorým dochádza v posledných rokoch, čo im znemožňuje pochopiť trumpovskú Ameriku ale aj Katolícku cirkev.

Predovšetkým ťa však poznáme ako píšuceho novinára. A napríklad aj z prostredia katolíckeho štvrťročníka Impulz. Ten nesie podtitul revue pre modernú katolícku kultúru. Keď som videl niektoré z vydaní tohto periodika, bolo mi jasné, na koho je zacielené. V akom stave je podľa teba v súčasnosti katolícka inteligencia na Slovensku? Myslím na to, že do akej miery dokážu katolícki intelektuáli pozitívne ovplyvňovať dianie v krajine?

V zlom, myslím, že naša inteligencia je v zlom stave. Najväčším problémom slovenského katolicizmu je nevzdelanosť, často nízka vzdelanosť. Občas to kryjeme za ľudové kresťanstvo, za to, že u nás niektoré veci nie sú v tak vypuklom stave, ako inde na Západe či Východe Európy, ale ako alibi to neobstojí. Národy so silnejšou religiozitou nesmú myslieť iba na seba, sme povinní ponúknuť naše videnie sveta, argument a príklad aj okolitým národom, nemyslieť len na seba. A v tom sme skôr slabí.

Politicky je to takmer tragédia, kresťanom chýba rešpektovaná strana, má to nepríjemné a dlhodobé dôsledky.

Keď sme si vymenili zopár mailov o tom, čo by mohol obsahovať náš rozhovor, tak ma tam zaujala jedna veta, ktorú si mi napísal: "Za najdôležitejší rok v živote považujem rok 1989, som vďačný tým, čo k nemu prispeli, čo sa obetovali a cítim povinnosť im dlžobu postupne splácať." Ako to myslíš - splácať dlžobu?

Prekáža mi jeden mýtus, ktorý sa u nás ujal, hovorí sa o ľuďoch Novembra a myslia sa tí, ktorí sa po 17. novembri postavili na tribúnu. Trestuhodne sa zabúda na desiatky a stovky tých, ktorí prinášali obete dlho predtým, žili slobodne, či skôr stále nástojili na slobode, aj keď za to prinášali vysoké obete, vrátane väzenia. November by mal patriť najmä im. Ich zápasy, svedectvo a získaná autorita dávajú nášmu národu v 20. storočí sebavedomie. Komunizmus by padol tak či tak, ale bez nich by postkomunizmus vyzeral inak.

Tých príkladov je ale viac. Slovenský Žid Rudolf Vrba napríklad zviedol v slobodnom svete zápas s izraelskými Židmi, otváral tie najťažšie otázky a mohol si to dovoliť, pretože utiekol z tábora Auschwitz (nerád používam názov Osviečim, pretože to bol nacistický a nie poľský tábor) a mal na to právo. Celý život používal slovenské priezvisko Vrba, jeho príbeh je fascinujúci a mravne inšpirujúci, pritom mnohé z toho, čo robil po roku 1960 u nás nevieme. Alebo spisovateľ Thomas Bell, vlastným menom Vojtech Belejčák, jedna jeho kniha bola povinným čítaním na amerických školách, u nás je neznáma. Alebo biskup Hnilica, muž, ktorý viedol neúnavnú celoživotnú kampaň proti komunizmu, vďaka nemu sme mali na Slovensku tajného biskupa Korca, ktorý zohral nesmierne dôležitú rolu, ale Hnilica ešte viac dokázal v Ríme, v istom zmysle dláždil cestu Jánovi Pavlovi II. Podobných príkladov z cudziny je viac, stále nie je u nás docenené dielo Karola Strmeňa, veľkého teológa Jaroslava Pelikána, Tomislava Kolakoviča, ale máme aj domáce príklady, zápasy a príspevky profesorov Svätupluka Štúra, Milana Hamadu, Jozefa Jankoviča, Ladislava Kováča, rad ďalších. Tí všetci majú byť v živej pamäti, majú byť po nich pomenované ulice, ich dielo patrí do centier miest a do učebníc, pritom sa tak často nedeje. Tento dlh musíme splatiť.

Poďme aj na témy z tvojho súkromného života. Povedz nám viac o svojej rodine...

Som ženatý, máme troch synov, robia nám so ženou radosť. Najstarší, Matúš, sa venuje hre na husle a klavír, mladší Michal má radšej pohyb a ten najmenší, Pavol, sa ešte naplno neprejavil. Žijeme na dedine, čo má viacero výhod, od toho, že na dedine sa stále vedie komunitnejší život, deti z chudobnejších a bohatších rodín, šikovnejší aj menej šikovní, sa stretávajú a poznajú, vyrastajú spolu, čo je v mestách ťažšie a čo je škoda. A v neposlednom rade deti na dedine musia stále viac fyzicky pracovať, minimálne na záhrade a okolo domu, čo je tiež dobre. 

Rádio LUMEN sa profiluje aj ako prorodinné rádio. Ty máš troch synov. Ako sa s manželkou usilujete vychovať z nich dobrých mužov?

Na to sa trochu bojím odpovedať, uvidíme, akí raz budú, dnes by som si radšej uchoval bázeň, skúšky môžu byť rôzne. Ale ak už mám niečo konkrétne povedať, myslím si, že najpodstatnejším slovom vo výchove je „nie“, to znamená budovanie disciplíny. Snáď sa nám to trochu darí.

Práca novinára sa vyžaduje značnou nepravidelnosťou pracovnej doby. Ak sa niečo dôležité deje, predpokladám, že píšeš články možno aj v noci a možno to trvá niekedy aj dlhšie, ako si to manželka predstavuje?

Je to premenlivé, v poslednej dobe si radšej privstanem skôr ráno. Výhodou je, že je to trochu vec povolania, nadšenia pre vec, to znamená, že keď  som v piatok večer písal nejakú krátku poznámku o americkom sudcovi Kavanaughovi, robil som to z radosti, nie ako povinnosť.

Ako sa relaxuje vo vašej rodine? 

Kultúrou, športom, výletmi, občas televíziou. Rád behám alebo plávam, žena k tomu pridáva ešte bicykel, deti vedieme k tomu istému. Ešte jeden klišéovitý príklad: dážď, kniha, gauč, pohár vína.

TRI naj Jaroslava Danišku:

NAJnáročnejšia relácia v Rádiu LUMEN, akú si odmoderoval

Keď sa nám raz kazila technika a viackrát sa prerušilo telefonické spojenie s dôležitým respondentom, rušilo to poslucháčov, nedalo sa sústrediť v štúdiu, ale nedalo sa inak.

NAJinšpiratívnejší človek z prostredia súčasnej katolíckej inteligencie

Rád sledujem diskusiu Trzeci punkt widzenia troch poľských filozofov Karlowicza, Cichockého a Gawina na TVP Kultura, rád čítam knihy a eseje Alaina Besancona, Remi Bragua, Ryszarda Legutka, Rogera Scrutona, Rossa Douthata, Grzegorza Górneho, televízne dokumenty Andrewa Grahama-Dixona, doma považujem za dôležité texty Vladimíra Palka, Martina Leidenfrosta, českú revue Kontexty, myslenie niektorých výtvarníkov ako je Milan Bočkay, potešilo ma, že som stretol mimoriadneho teológa Ľubomíra Žáka, je toho viac. Skoro som zabudol na texty Josepha Ratzingera/Benedikta XVI., čo nemožno. Najväčšie poklady a inšpirácie sú samozrejme diela už dávno zosnulých autorov a mysliteľov, v poslednom roku som systematicky čítal mnohých Rusov, kiežby bolo na to všetko viac času...

NAJkrajší spoločný zážitok / okamih s rodinou

Sú asi dva, prvý je pri práci, keď musia dlhšie pomáhať, najskôr sa deti búria a potom príde zblíženie, rozhovory. A potom večer, keď sa deti stíšia, pomodlíme sa, niečo si prečítame. Samozrejme, vyvrcholenie prichádza, keď zaspia.

Prečítajte si aj:

TO SME MY- Ján Kraus

TO SME MY- Júliana Pavuková

TO SME MY- Andrea Čelková

TO SME MY- Ján Heriban

TO SME MY- Ján Krupa 

TO SME MY- Jaroslav Fabian

TO SME MY- Zuzana Szakácsová

TO SME MY- Júlia Kavecká

TO SME MY- Andrej Baldovský

TO SME MY- Martin Ďurčo

TO SME MY- Lucia Pálešová

TO SME MY- o. Pavol Jurčaga

TO SME MY- Andrea Kundrová

TO SME MY- Kristína Hatarová

TO SME MY- Pavol Hudák

TO SME MY- Monika Strečková

TO SME MY - Martin Šajgalík

TO SME MY - Ivo Novák

TO SME MY - Diana Rauchová

TO SME MY - o. Ján Sabol

TO SME MY - Mária Trubínyová

TO SME MY- o. Juraj Spuchľák

TO SME MY- Ondrej Rosík

TO SME MY- Vladimíra Legíňová

TO SME MY- Monika Majerová

TO SME MY- Jana Kršňáková

TO SME MY - Jakub Akurátny