Terezka je Slovenka, ktorá sa vydala na Ukrajinu. Za manžela má ukrajinského gréckokatolíckeho kňaza. Žijú na Zakarpatí v dedinke Dubriniči 10 kilometrov od hraničného prechodu v Ubli. Terezka sa rozhodla, že zostane na Ukrajine. Pre rádio LUMEN poskytla rozhovor o situácii na Zakarpatí.

Aká je situácia na Zakarpatí?

U nás v obci je mier. Prichádzajú sem ľudia z východu, kde bola streľba. Akoby sa nič nezmenilo, len je napätie. Vo mne, v každom z nás. Sú obavy. 

Aký je život u vás v obci?

Školy na celej Ukrajine sú zavreté. Sú dva týždne prázdniny a potom sa uvidí. Školy sú pripravené prijímať pomoc pre ľudí, ako sú napríklad potraviny. Je to teda miesto zbierok. Obchody sú otvorené. Produkty v obchodoch je normálne dostať kúpuť. Boli malé výpadky v prvý deň, pretože ľudia vykúpili čo sa dalo. Ale už doviezli tovar. Dá sa normálne platiť kartou, aj hotovosťou. V lekárni veľmi nedostať lieky. Lekárne nemajú zásoby. Inak je to v norme.

Museli muži z vašej dediny narukovať? 

Nejakí chlapci išli, ale neviem ani koľko a ani akí boli starí. Jedného už priviezli naspäť zraneného. Dlho nebol. Tri dni. Ale je živý. Vďaka Bohu.

Vy ste Slovenka, ale manžela máte ukrajinského gréckokatolíckeho kňaza. Nezvažovali ste, že pôjdete na Slovensko?

Áno, v prvý deň som bola v dosť veľkej panike, nevedela som si predstaviť, čo bude. Prosila som manžela, aby sme išli spolu. Ale on jednoznačne vedel, že jeho miesto je tu a bude musieť niečo robiť. Nechcela som od neho odísť. Jasné, že mám kam ísť, keby sa niečo dialo, ale zatiaľ to vidím tak, že by sme mali byť tu a spolu. Ak by som išla, chcela by som potom so sebou zobrať veľa ľudí. Toľko, že to by sa nedalo. Mám strach totiž o kamarátov, ktorých tu už mám, o ľudí z farnosti. Mám tu švagrinú, svokrovcov. Príde mi to zodpovedné byť tu s nimi.

Nebojíte sa, že vojna môže prísť aj na západnú Ukrajinu?

Bojím sa. Každý večer si líhame s tým, že sa modlíme, aby bol mier. Všetko je v rukách Božích. Všetko teraz treba dávať do rúk Božích. Aj ja sa musím teraz spoliehať na Pána Boha a nerozmýšľať veľmi dopredu. Je to náročné.

Aký je v súčasnosti život viery?

Mali sme celonočnú adoráciu. Striedali sme sa všetci. Bolo to pre miestnych nové, neboli na také niečo zvyknutí. Bolo to pekné. Bola to silná modlitba. 

Boli ste sa pozrieť, aká je situácia v Ubli na hraničnom prechode?

Ja som tam nebola, ale manžel je tam každý deň. Varia s farníkmi vývar, alebo guláš, podávajú teplý čaj. Sú tam hlavne ženy a deti. Pomáhajú tam im. Dávajú im jesť, spravili provizórne toalety, lebo ľudia tam čakali aj deň a pol. Pomáhajú aj Slováci. Priniesli stan s ohrevom, kde sa ľudia môžu zohriať. Dve dodávky zo Slovenska doniesli potraviny a plienky pre deti, ktoré sú na hranici, piškóty, detské výživy. Mamy boli veľmi vďačné. Ja som sa bola pozrieť na hranici v Užhorode. Tam je to masovejšie. Je tam mnoho stánkov. Pomáha naša gréckokatolícka cirkev. Kňazi tam spovedajú, podávajú teplé nápoje, chlieb. Ale pomáhajú aj iné organizácie. Včera prosili z armády, že potrebujú pre vojakov obväzy a termoprádlo, vysielačky. To vie na Slovensku každý zohnať.

Ako by najviac mohli teraz pomôcť Slováci?

Poskynúť aspoň dočasné bývanie. Nikto však nevie, ako dlho to bude trvať. Viem, že ľudia prispievajú finančne, oblečenie, jedlo. Ale hlavne pomôže modlitba. Pomohlo by, ak by sme sa teraz nepozerali len na Ukrajincov a Rusov, ale skrátka byť v mieri. To nie je len o tom, že sa bojuje v Kyjeve, ale aj ostatní máme minivojnu, v rodine, so susedmi. To by bol začiatok, aby bol mier všade.