V plnom znení prinášame homíliu pri slávení Prvých vešpier a ďakovného Te Deum s eucharistickou poklonou vo Vatikánskej bazilike 31. decembra 2020. Za účasti členov kardinálskeho zboru a niekoľkých desiatok veriacich slávnosti predsedal kardinál Giovanni Battista Re.

Svätý Otec sa kvôli zdravotným problémom s bolestivým ischiasom nemohol na slávení osobne zúčastniť.
Ním pripravenú homíliu predniesol dekan Kardinálskeho kolégia kardinál Re, ktorý sa prihovoril týmito slovami:

„Prečítam text, ktorý Svätý Otec, pápež František pripravil na túto príležitosť.

Najdrahší bratia a sestry! Toto slávenie vešpier má vždy dvojaký aspekt – liturgiou vstupujeme do slávnosti Panny Márie Bohorodičky a zároveň uzatvárame kalendárny (solárny) rok oslavným chválospevom.
O prvom aspekte sa bude hovoriť v homílii zajtra ráno. Dnes večer dajme priestor poďakovaniu za rok, ktorý sa chýli ku koncu.

Te Deum laudamus, „Teba, Bože, chválime, teba, Pane, velebíme...“ Mohlo by sa to zdať sileným ďakovať Bohu na konci takého roka, ako je tento, poznačený pandémiou. Myšlienky smerujú k rodinám, ktoré stratili jedného či viacerých členov, myslíme na tých, ktorí boli chorí, na tých, ktorí trpeli osamelosťou, na tých, ktorí prišli o prácu...

Občas sa niekto pýta: aký je zmysel takejto drámy?

Netreba sa nám unáhliť pri odpovedi na túto otázku. Na naše najúzkostlivejšie otázky typu „prečo“ ani Boh neodpovedá odvolávaním sa na „vyššie dôvody“. Božia odpoveď prechádza cestou vtelenia, ako budeme o malú chvíľu spievať v antifóne na Magnifikat: „Boh nás vo svojej veľkej láske miluje; preto poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu“.

Taký Boh, ktorý by obetoval ľudské bytosti nejakému veľkému plánu, hoc aj tomu najlepšiemu možnému, isto nie je tým Bohom, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus. Boh je otec, „večný Otec“, a ak sa jeho Syn stal človekom, je to pre nesmierny súcit jeho otcovského srdca. Boh je Otec a je pastier, a ktorý pastier by považoval za stratenú čo i len jednu ovečku uvažujúc tak, že mu ich ostáva ešte mnoho? Nie, takýto bezcitný a neľútostný boh neexistuje. Toto nie je ten Boh, ktorého my „chválime“, a ako „Pána velebíme“.

Keď dobrý Samaritán stretol na okraji cesty toho polomŕtveho chudáka, nevysvetľoval mu zmysel toho, čo sa mu prihodilo a nepresviedčal ho, že to bolo napokon preňho dobré. Samaritán, pohnutý súcitom, sa sklonil k tomuto cudzincovi, zachoval sa k nemu ako k bratovi, postaral sa oňho a urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach (porov. Lk 10,25-37).

Áno, tu môžeme azda nájsť „zmysel“ tejto drámy, ktorou je pandémia, ako aj iných bičov, ktoré šľahajú ľudstvo; vzbudiť v nás spolucítenie s postojmi a gestami blízkosti, starostlivosti, solidarity, lásky.

To sa udialo a deje v týchto mesiacoch aj v Ríme a najmä za toto dnes večer vzdávame vďaky Bohu. Ďakujeme Bohu za dobré veci, ktoré sa stali v našom meste počas lockdownu a všeobecne v čase pandémie, ktorá sa, žiaľ, ešte neskončila. Je mnoho ľudí, ktorí bez veľkého hluku vyvinuli úsilie, aby ťarcha tejto skúšky bola znesiteľnejšou. Svojím každodenným nasadením z lásky k blížnemu uskutočňovali slová hymnu Te Deum: „Po všetky dni dobrorečíme tebe. A chválime tvoje meno naveky“. Pretože dobrorečením a chválou, ktorú Boh najviac miluje, je bratská láska.

Zdravotnícki pracovníci - lekári, sestry, ošetrovatelia, dobrovoľníci - sa nachádzajú v prvej línii, a preto sú osobitným spôsobom v našich modlitbách a zasluhujú si naše uznanie. Ako aj mnohí kňazi, rehoľníčky a rehoľníci, ktorí sa nasadili s veľkodušnosťou. No dnes večer sa naša vďaka rozširuje na všetkých tých, ktorí sa deň čo deň usilujú tým najlepším spôsobom viesť svoje rodiny a na tých, ktorí sa usilovne venujú svojej službe pre spoločné dobro.

Myslíme na vedenie škôl a na učiteľov, ktorí zastávajú podstatnú úlohu v spoločenskom živote a musia čeliť veľmi zložitej situácii. S vďakou myslíme aj na verejných úradníkov, ktorí vedia zhodnocovať všetky pozitívne zdroje v meste a na danom území, ktorí nelipnú na súkromných záujmoch ani na záujmoch svojej politickej strany. Prečo? Pretože naozaj hľadajú dobro všetkých, spoločné dobro, počnúc dobrom tých najviac znevýhodnených.

Všetko toto nie je možné bez Božej milosti a milosrdenstva. Zo skúseností dobre vieme, že v ťažkých chvíľach máme tendenciu sebaobrany - je to prirodzené – máme tendenciu chrániť seba samých i svojich drahých, hájiť svoje záujmy... Ako je teda možné, že mnoho ľudí, bez inej odmeny než to, že konajú dobro, nachádza silu starať sa o druhých? Čo ich pohýna zriekať sa niečoho zo seba, svojho pohodlia, času, vlastného majetku pre iných?

Hoci si to do hĺbky možno ani oni sami neuvedomujú, pohýna ich Božia sila, ktorá je mocnejšia než naše sebectvo. Preto v tento večer vzdajme chválu jemu, pretože veríme a vieme, že každé dobro, ktoré sa deň čo deň koná na zemi, napokon pochádza od neho, pochádza od Boha. A pri pohľade na budúcnosť, ktorá nás čaká, opätovne prosíme: „Tvoje milosrdenstvo nech je nad nami, ako dúfame v teba“. V tebe je naša dôvera a naša nádej.“