Na úvod do tajomstva Vianoc predstavme jedného svedka z ranej Cirkvi. Svätý Otec Benedikt XVI. mu v rámci svojho predstavovania cirkevných otcov venoval osobitný prejav: svätý biskup Ignác Antiochijský.

Na začiatku druhého storočia prenasledovatelia Cirkvi priviedli svätého Ignáca do Ríma a tam Ignác prišiel o život ako mučeník.

Ignác patrí k „apoštolským otcom“, teda k najskoršej generácii cirkevných otcov, ktorí nasledujú bezprostredne po apoštolskej dobe a sú najbližšie k počiatku Cirkvi.

Počas cesty zo Sýrie do Ríma tento biskup napísal sériu listov. Tie svedčia o veľkom nadšení pre Krista a pre spoločenstvo Cirkvi. Nachádzame v nich bohaté vyznanie základných právd viery a jasné odmietnutie nebezpečných heréz vtedajšej doby.

Ignác sa sporí predovšetkým s dokétmi, ktorí vykresľujú Ježišovo ľudské bytie, narodenie a utrpenie ako zdanie – ako klam. Proti tomu Ignác zdôrazňuje Ježišovo skutočné ľudské bytie, narodenie z Panny Márie, utrpenie na kríži a telesné zmŕtvychvstanie.

V tejto súvislosti nachádzame aj pozoruhodné vyjadrenie o Ježišovom narodení: 

„Kniežaťu tohto sveta zostalo skryté Máriino panenstvo a pôrod a takisto Pánova smrť – sú to tri hlasno volajúce tajomstvá, ktoré boli uskutočnené v Božom tichu... Hviezda zažiarila na nebi, svetlejšia ako všetky hviezdy, a jej svetlo bolo neopísateľné a jej novosť vzbudzovala údiv; všetky ostatné hviezdy so Slnkom i Mesiacom v zástupe obklopovali túto hviezdu, táto hviezda prekonávala svojím svetlom všetky... Následkom toho bola likvidácia akéhokoľvek čarodejníctva a vymiznutie všetkých pút zla; bola odstránená nevedomosť a vykorenená stará vláda, keď sa Boh zjavil v ľudskej podobe k novému, večnému životu... Odvtedy bolo všetko zrazu v pohybe, pretože sa odohrávalo ničenie smrti.“ 

Ježišovo narodenie z Panny Márie a jeho utrpenie na kríži sa v tu zjavujú ako tajomstvá, v ktorých sa ukrýva Božia moc pod závojom nenápadných udalostí, no v ktorých sa zároveň zjavuje Božia sláva. Toto platí predovšetkým o narodení Spasiteľa, ktorého sláva zažiari v betlehemskej hviezde. 

Ignác adresuje citovaný list Efezskej cirkvi, ktorú založil svätý apoštol Pavol a v ktorej bude o tri storočia neskôr, v roku 431, slávnostne vyhlásená dogma o Márii ako „Theotokos“, ako „Bohorodičke“. Máriu nazývame Božou Matkou, lebo porodila Božieho Syna podľa jeho ľudstva. Pretože večný Boží Syn prijal z Márie ľudskú prirodzenosť, navždy je mu vlastné ľudské bytie.

Ide o pravdu viery o „hypostatickej únii“: v hypostáze alebo osobe večného Božieho Syna je zjednotená božská prirodzenosť s ľudskou prirodzenosťou na základe toho, že Boží Syn sa stal človekom z Márie Panny. Božstvo a ľudstvo sú v Ježišovi Kristovi odlíšené, nie sú zmiešané, ale nie sú ani oddelené.

Božie materstvo Márie je preto poukazom na tajomstvo Ježiša Krista, v ktorom je v jedinosti božskej osoby Syna spojená božská prirodzenosť s ľudskou prirodzenosťou.

Pravda viery, že v jedinej osobe je božská prirodzenosť zjednotená s ľudskou prirodzenosťou nezmiešane a neoddelene, bola slávnostne definovaná na Chalcedónskom koncile v roku 451.

Túto pravdu nachádzame už v Novom zákone, najmä v jánovskej teológii: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Jánovská perspektíva je ešte jasnejšie rozvinutá v listoch svätého Ignáca, pričom sa v nich v podstate anticipuje chalcedónska dogma:

„Jeden je lekár, zároveň z tela i z Ducha, splodený i nesplodený, Boh zjavený v tele, v smrti skutočný Život, z Márie i z Boha, najskôr schopný trpieť a potom neschopný trpieť, Ježiš Kristus, náš Pán“.