Naša prirodzenosť bola premená v Kristovi... naša je premieňaná v Kristovi... naša prirodzenosť bude premenená v Kristovi.

Na prvý pohľad sa to môže javiť ako nejaké gramatické cvičenie o slovesách. V skutočnosti je to zhrnutie teológie: skúmanie veľkosti tajomstva, ktorým je Kristus v nás.

Kristov príchod nás premenil

Stred záujmu nášho slávenia Vianoce je najčastejšie založený na evanjeliových rozprávaniach Matúša a Lukáša. Hovoria o ceste do Betlehema, o anjeloch a pastieroch, o mágoch a hviezde.

Ale už od najranejších dní Cirkvi veriaci videli v Kristovom narodení semienko celého Kristovho života a smrti. Jeho prijatie našej ľudskej prirodzenosti nevyhnutne zahŕňalo jeho prijatie kríža a smrti a jeho obnovenie ľudstva svojím zmŕtvychvstaním.

Rovnako naše rozhodnutie mať deti musí zahŕňať rozhodnutie akceptovať hrozné dvojičky, traumatických tínedžerov a všetko, čo z toho vyplýva.

Mnohí nábožensky založení ľudia sú presvedčení, že keď niečo sväté príde do kontaktu s niečím profánnym, svätá vec sa stane znesvätenou. Tento princíp možno nájsť v judaizme a islame a vysvetľuje rituálne umývanie a podobné praktiky v týchto náboženstvách.

Evanjeliovým posolstvom je však to, že keď Svätý, Boží Syn, príde do kontaktu s niečím profánnym, to profánna vec premenená. Je posvätená kontaktom so svätým. Boh nie je znesvätený svojím padlým stvorením; jeho stvorenie je premenené, keď doň vstúpi Boh v Kristovi.

Ako to opisuje svätý Gregor z Nyssy: „Keď si Slovo vzalo telo, združilo sa s človečenstvom a vzalo do seba našu prirodzenosť, aby týmto združením s Bohom bola zbožštená ľudská prirodzenosť: hmota našej prirodzenosti bola úplne posvätená Kristom, prvotinou stvorenia“ (Proti Apolinárovi, 2).

Keď Božie Slovo vzalo na seba naše človečenstvo, prijalo všetko, čo sme my, s výnimkou hriechu, takže milosťou sa môžeme stať tým, čím je On od prirodzenosti, deťmi Otca. Naša prirodzenosť je premenená v ňom. Je zbožštená. Ako to odvážne vyjadril svätý Gregor Teológ: „Vzal si naše telo a naše telo sa stalo Bohom, keďže je zjednotené s Bohom a tvorí s ním jedinú bytosť“ (Tretia teologická reč).

Naša spoločnosť a súčasná kultúra vo všeobecnosti je oddaná hodnote a slobode jednotlivca. Uznávame, že každý človek má hodnotu sám osebe, a to je dobré. No dôraz na individualizmus nevyhnutne vedie k odluke ľudí od seba navzájom. V najhoršom prípade sa ľudia odcudzujú spoločnosti, Bohu a jeden druhému. Prinajmenšom ťažko vnímame komunitný rozmer Vtelenia: že celé ľudské pokolenie je nenávratne zmenené, pretože doň prišiel Boží Syn.

Kristova prítomnosť nás premieňa

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20). Tieto posledné Kristove slová učeníkom pred svojím nanebovstúpením potvrdzujú jeho trvalú prítomnosť s nami. Jeho fyzická prítomnosť bola časovo obmedzená; jeho duchovná prítomnosť bude trvať tak dlho, pokým bude trvať samotný čas. Stredobodom Kristovej duchovnej prítomnosti je jeho telo, Cirkev. Cirkev je tajomstvom alebo sviatosťou vzkrieseného Krista a – ako všetky sviatosti – zjavuje jeho prítomnosť za závojom. Cirkev je svet, ktorý je premieňaný v Kristovi; zároveň je to Kristus, kto premieňa svet. Veriaci, ktorí žijú životom pokánia a snažia sa svoj život utvárať podľa Kristovho vzoru, sú svetom, ktorý je premieňaný. Veriaci, ktorí slávia Kristovu prítomnosť vo Svätom písme, v krste, Eucharistii a iných tajomstvách – vrátane tajomstva lásky k druhým – sú Kristom, ktorý premieňa svet. Svätými sú tí, ktorí svojím životom svedčia o tom, že v Kristovi môžeme byť premieňaní a premieňať druhých.

Kristova prítomnosť vo Svätom písme bola spočiatku prakticky obmedzená na verejné čítanie Svätého písma v bohoslužobnom zhromaždení. Ľudia pozorne počúvali, aby si zapamätali, čo počuli. Len bohatí si mohli dovoliť ručne kopírované Sväté písmo pre svoju osobnú potrebu. A okrem toho sa knihy Svätého písma, najmä evanjeliá, bohato zdobili, nosili v procesii a ponúkali na uctenie, čím sa veriacim pripomínalo, že skutočne je v nich Kristus. Od vynájdenia kníhtlače sa Sväté písmo stalo čoraz dostupnejším a v dôsledku toho už možno nerozpoznáme Božiu prítomnosť v papierovej Biblii tak rýchlo ako v evanjeliári na oltári. Čo nám uschopňuje prežívať Kristovu prítomnosť, keď čítame Sväté písmo – alebo, keď asistujeme pri liturgii či iných tajomstvách? Svätý Izák Sýrsky ponúka nasledujúcu radu: „Nikdy nepristupuj k slovám tajomstiev, ktoré sú vo Svätom písme, bez modlitby a prosby o Božiu pomoc. Povedz: ‚Pane, daj mi pocítiť silu, ktorá je v nich obsiahnutá.‘ Modlitbu považuj za kľúč, ktorý otvára pravý význam Svätého písma“ (Asketické traktáty, 73).

Ešte skrytejšia pre nás je prítomnosť Krista v druhých ľudoch. Táto prítomnosť na nás potichu volá, aby sme Ho uznali, ale my sme často príliš hluchí na to, aby sme začuli toto volanie. Niektorí, ako Matka Tereza a jej podobní, toto volanie začuli a stali sa svetlom a soľou z evanjeliových výrokov. Prítomnosť týchto svätých s ich ostrým sluchom pre Kristov hlas je jedným zo znamení, že Kristus premieňa svet aj teraz.

Kristov návrat nás premení

„Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“ (2 Tim 4, 8). Svätý Pavol tu vyjadruje svoju nádej v konečnú premenu „všetkých, ktorí si zamilovali jeho príchod“. Podobne ako svätý Pavol aj my očakávame svoju konečnú premenu pri Kristovom návrate. Keď Cirkev oslavuje Kristov príchod v tele (Narodenie Pána) a jeho príchod v moci pri Jordáne (Bohozjavenie), pripomína sa nám, že Kristov prvý príchod nájde svoje konečné naplnenie až v jeho druhom príchode.

„Pri svojom prvom príchode bol zavinutý do plienok v jasliach. Pri svojom druhom príchode je odetý do svetla ako do rúcha. Pri svojom prvom príchode niesol kríž a pohŕdol jeho hanbou; druhý raz príde v sláve sprevádzaný zástupmi anjelov. Nestačí nám teda, aby sme sa uspokojili s jeho prvým príchodom; musíme s nádejou očakávať jeho druhý príchod. To, čo sme povedali pri jeho prvom príchode: ‚Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom‘, zopakujeme pri jeho poslednom príchode...“ (Z katechéz svätého Cyrila Jeruzalemského).

Svätý Atanáz o Vtelení

„Čo mal teda Boh urobiť? Čo iné mohol urobiť, keď je Bohom, než obnoviť svoj Obraz v človeku, aby sme Ho prostredníctvom neho opäť spoznali? A ako sa to dalo urobiť inak než príchodom samotného Obrazu, nášho Spasiteľa Ježiša Krista? My by sme to nedokázali, pretože sme stvorení len podľa Obrazu; ani anjeli by to nedokázali, pretože oni nie sú Božími obrazmi. Božie Slovo prišlo vo svojej vlastnej osobe, pretože to bol jedine On, Obraz Otca, kto mohol obnoviť človeka stvoreného podľa Obrazu.

„... Prirodzene, aj vďaka tomuto zjednoteniu nesmrteľného Božieho Syna s našou ľudskou prirodzenosťou boli všetci ľudia v prísľube vzkriesenia odetí do neporušiteľnosti. Solidarita ľudstva je totiž taká, že prebývaním Slova v jedinom ľudskom tele, rozvrat, ktorý kráča ruka v ruke so smrťou, stratil svoju moc nad všetkými“ (O vtelení 34, 35).

Zdroj: https://melkite.org/faith/feast-of-the-nativity-december-25 Z angličtiny preložil o. Ján Krupa