Katarína Olíková, jeden z našich hostí v relácii Rozhovor týždňa, maľuje obrazy vyjadrujúce jej vnútro. Na svoj život sa pozerá celkom inak po prijatí sviatostí a po diagnostikovaní rakovinového ochorenia. Pozývame vás modliť sa za ňu!

Reláciu Rozhovor týždňa s Katarínou Olíkovou o ceste k Bohu, chorobe, maľovaní a písaní knihy sme odvysielali v premiére ešte v novembri 2021. Archívny záznam si môžete nájsť TU. 

Katka v relácii hovorila o svojej ceste k Bohu, ktorá bola najprv veľmi pomalá. Všetko nabralo iný smer v uplynulých rokoch, keď svoje duchovné obrátenie prežil aj jej manžel Peter. Obidvaja si doplnili sviatosti prípravou u Radovana Pavlíka, riaditeľa PRE LUMEN, n.o. Život Katky vážne poznačilo rakovinové ochorenie, kvôli ktorému musí podstúpiť v stredu 8. júna náročnú operáciu. Pozývame vás modliť sa za ňu.

Katka napísala svedectvo, ktoré vás môže v týchto dňoch povzbudiť.

SVEDECTVO:

Volám sa Katarína Olíková, mám 44 rokov, 10-ročného syna Miška a manžela Petra. Patríme k Saleziánskej rodine na Trnávke. Vďaka stretnutiu s Radovanom Pavlíkom, ktorý nás spolu s manželom pripravoval 18 mesiacov na prijatie sviatostí. Nedávno som bola aj hosťom v Rádiu LUMEN. Vďaka Pánu Bohu za ľudí, ktorých nám dáva do cesty.
     Ak dovolíte, trošku priblížim našu cestu k Bohu. Bola som krstená ako mesačná, ale vo viere som nebola vychovávaná, ani vedená, vždy som však vnímala prítomnosť niečoho oveľa väčšieho ako som ja. Nevenovala som tomu však pozornosť. V roku 2015 počas materskej dovolenky, keď mal náš Miško 2 roky, mi diagnostikovali zhubný karcinóm prsníka. Dobrotivý Pán Boh mi už vtedy posielal do cesty viditeľné a citeľné dotyky. Počas liečby mi náhle zomrela mama a vtedy sa mi otvorilo Nebo prvýkrát. Začali sme sa stretávať so Saleziánmi na bratislavskej Trnávke . Náš Nebeský Otec si nás pomaličky viedol pevnými láskavými dlaňami. V januári 2020 sa mi choroba vrátila v podobe metastáz na viacerých orgánoch a dávali mi pár mesiacov života. Vtedy som zatiahla na hlbinu. Vtedy som do Neba vykročila. Vtedy som ucítila dotyky, objatia a nekonečnú silu tej naozajstnej skutočnosti. Pravdy. Cesty. Života. Boha. Lásky.
     Keď som už nejaký ten piatok "nadsluhovala", môj manžel Peťo, dovtedy človek bez viery, mi raz večer ledabolo povedal: „Láska, chcem sa dať pokrstiť." A tak sme sa začali pripravovať na túto sviatosť. Bolo leto 2020. Sviatosti sme mali prijať na Veľkú noc 2022. Išla som do toho s tým, že budem sprevádzať Peťa aspoň chvíľu, alebo teda dovtedy, kým Pán Boh dovolí. Raz týždenne sme mali stretká, ktoré nás do tej hlbiny vtiahli ešte viac. Spoločenstvo ľudí v našom saleziánskom okolí, hĺbka, objatia, záujem, nepredstieranie, n, radosť, smiech, slzy, zdieľanie, nová rodina, korene, sila, spojenie, tajomstvo, chvenie, pokora, vďačnosť, pokoj, Láska, skutočnosť. 
áno, na Veľkú noc sme sviatosti spoločne prijali a bolo to veľké, silné a dokonalé. Božie objatie a posila pre mňa už aj vo svätej spovedi a eucharistii, ktoré boli tou poslednou a jedinou, a bezpochyby najdôležitejšou časťou vloženou do celistvosti našich životov.
Odovzdávam sa, nech sa deje, čo sa deje. Je mi dobre.
Čokoľvek sa nám stane v živote, aj to, čo vnímame možno „na prvú“ ako tragédiu, tak nie je. Nič nie je tragédia. Nič nie je problém. Zlomíš sa, aby si sa znova poskladal. A neboj sa času. Ten nemá dosah na plnosť bytia. Veď aj motýľ počíta nie mesiace, ale okamihy a má času dosť. 
Zaspávam a neviem, či sa zobudím a hoc veľmi chcem, viem, že to nie je to, na čom až tak záleží. Som malou vo veľkých rukách. Milovanou a milujúcou. Keď v každom dnešku namaľujem obraz, ktorý objíme druhého človeka, keď poviem, či napíšem slovo, ktoré zladí struny v duši, keď odovzdám pokoj, ktorý zacelí ranku, keď rozosmejem oči zastreté smútkom, keď otvorím náruč... svet sa mení. Byť tu jeden pre druhého.
Keď príde zajtrajšok a tento deň bude navždy preč, nahradí ho niečo, čo sme nechali za sebou. Nech je to niečo dobré.