V liturgickom kalendári cirkví byzantského obradu, totiž gréckokatolíkov a pravoslávnych, je 15. júl venovaný odporúčanému sviatku „svätého apoštolom rovného a veľkého kniežaťa Vladimíra, pri svätom krste nazvaného Bazil“.

Ide o kyjevské veľkoknieža Vladimíra I., panovníka Kyjevskej Rusi, ktorý prijal od Byzancie krst a na rozdiel od svojej starej mamy Oľgy ho potom nanútil celej krajine.

Kresťania pritom na území Kyjevskej Rusi žili už dávno: nová viera sem mohla prenikať z čiernomorského pobrežia a z Krymu, kde sa prvé kresťanské obce objavili už v 1. storočí. Traduje sa, že do Chersonésu na Kryme bol na konci 1. storočia vypovedaný rímsky biskup Klement, ktorý odtiaľ vykonával intenzívnu misijnú činnosť. Ostatky sv. Klementa našli a priniesli do Byzancie a potom na Moravu a do Ríma sv. Cyril a Metod. Askold, ktorý bol spoluzakladateľom Kyjeva, takisto prijal kresťanstvo a šíril ho, podobne ako neskôr kňažná Oľga, pri svätom krste nazvaná Helena, ktorá sa dokonca obrátila v roku 959 na rímskokatolíckeho kráľa Otca I. so žiadosťou, aby poslal na Rus kňaza.

Počet kresťanov teda postupne rástol, ale Kyjevská Rus ako celok bola stále vnímaná ako pohanská krajina. Kresťanstvo sa tu ešte nestalo štátnym náboženstvom ako v iných európskych krajinách, pretože ho nevyznávalo veľkoknieža. Prežíval tradičný polyteizmus východných Slovanov, ktorý sa prejavoval uctievaním radu rôzne významných božstiev. Najdôležitejší bol hromovládny Perun a v poradí, uvedenom Nestorovým letopisom, nasledoval Chors (boh úrody), Dažboh (boh dažďa), Stryboh (boh vetra), Simargl a Mokoš. Vladimír sústredil ich sochy na vyvýšenine v blízkosti svojho dvora, aby tak vzniklo ústredné posvätné miesto a akási hlavná modlitebňa. Tento priestor s drevenými, ale zato pozlátenými sochami božstiev sa však nemohol rovnať chrámu Božej Múdrosti (Hagia Sofia) v Konštantínopole a pohanský žrec (obetník) bol len tieňom konštantínopolského patriarchu, ktorý stál na čele rozsiahlej cirkevnej hierarchie a správy.

Vladimírov krst a následne pokrstenie celej Rusi opísal letopisec Nestor, ktorý podrobne rozpráva, ako sa Vladimír nechal informovať o rôznych náboženstvách a ich vierouke. Odmietol moslimskú vieru, keď sa dozvedel, že toto náboženstvo nepripúšťa konzumáciu bravčového mäsa a pitie alkoholu. „Obyvateľom Rusi je pitie zábavou, nemôže bez toho byť,“ cituje jeho údajný výrok letopisec. Vyjednávačov z Ríma odmietol v mene presvedčivých dôvodov: „Choďte naspäť, pretože naši predkovia sa týmto neriadili.“ Chazarských vyslancov vyznávajúcich judaizmus ľahko odbil poukazom na fakt, že upadli do Božej nemilosti a nemôžu teda poučovať druhých. Zato s vyslancom Byzancie, „filozofom“, jednal knieža veľmi dlho. Nestor chcel asi v tejto pasáži vysvetliť čitateľom základy východného kresťanského obradu. Tie za páčili kniežaťu Vladimírovi zjavne najviac, ale na rozdiel od svojej starej mamy Oľgy sa nedal pokrstiť ihneď. Výsledky svojich rozhovorov predložil rade bojarov a starších, a po tom bolo rozhodnuté vyslať „múdrych vyslancov“, aby sa na vlastné oči presvedčili o prednostiach jednotlivých vyznaní. Keď po návrate referovali o zistených skutočnostiach, bojari vraj odpovedali: „Keby bol grécky zákon (= kresťanská viera východného obradu) zlý, potom by ho tvoja stará mama neprijala – veď Oľga je múdrejšia od všetkých mužov!“

Rozhodujúcou pohnútkou k prijatiu krstu podľa byzantského obradu sa však stali udalosti v Byzancii. Cisár Basileos II., nazývaný neskôr po veľkom víťazstve na Bulharmi „Bulharobijec“, musel v roku 987 čeliť veľkému povstaniu, ktoré vyvolal jeho vojvodca Bardas Fokas, ktorý sa sám vyhlásil sa cisára. Vladimír bol ochotný poskytnúť cisárovi vojenskú pomoc, ale žiadal za ňu ruku jeho sestry Anny. Sobášom s ňou by sa totiž stal príbuzným cisára a jeho a Annini potomkovia by sa v očiach vtedajších európskych vládcov vyrovnali príslušníkom najvznešenejších dynastií. Cisár s návrhom súhlasil a Vladimír potrebnú pomoc poskytol. Bolo však úplne nemysliteľné, aby si dcéra „cisára Rimanov“ (Rómajóv, ako sa Byzantínci nazývali) vzala pohana. Cisár preto svadbu podmienil tým, že Vladimír odoženie všetky svoje dovtedajšie manželky a konkubíny a prijme krst.

Tento dôležitý akt, pri ktorom sa nechala pokrstiť aj celá Vladimírova družina, sa rovnako ako svadba uskutočnil v čiernomorskom Chersonése, ktorý Vladimír predtým dobyl. Po návrate do Kyjeva potom „prikázal modly zvrhnúť, niektoré rozsekať a iné spáliť“. Potom nechal údajne vyhlásiť po celom Kyjeve, aby sa všetci bez rozdielu stavu a bohatstva dostavili k rieke. Neuposlúchnutie by sa považovalo za protivenie sa kniežacej moci, preto sa netreba diviť, že všetci sa „s radosťou“ ponorili až po krk do Dnepra, kde ich Vladimírom povolaní byzantskí kňazi pokrstili. Podľa letopiscu Nestora sa tak stalo v lete 990. Je dosť pravdepodobné, že sa tak stalo v roku 988. Neskôr nasledoval krst obyvateľstva iných dôležitých miest, odkiaľ sa nová viera šírila do ďalších obývaných miest.   

Význam kniežacieho krstu bol obrovský – Kyjevská Rus mohla vstúpiť do zväzku kresťanských štátov a Vladimír sa stal plnoprávnym členom rodiny európskych panovníkov, hoci aj za tú cenu, že (aspoň teoreticky) uznával postavenie byzantského cisára ako vrchného vládcu a svetskej hlavy všetkých kresťanov. Pritom v tej dobe západná Európa už mala vlastného cisára z radu východofranských, respektíve nemeckých kráľov, korunovaných pápežmi v Ríme.

Vladimír po prijatí krstu vykonal mnoho pre ďalšie šírenie kresťanstva (odtiaľ Vladimírov titul „apoštolom rovný“). Kyjevská Rus zahájila vlastnú misijnú činnosť a na jej území vznikali nové biskupstvá (eparchie), podriadené prostredníctvom kyjevského metropolitu patriarchovi v Konštantínopole.

Za dedičov svätého Vladimíra a Kyjevskej Rusi sa dnes považujú Bielorusi, Rusi i Ukrajinci.

Zdroj: Dejiny Ukrajiny