Svätý a Veľký piatok je dňom Kristovho umučenia, smrti a pochovania. Raná Cirkev nazývala tento deň „Pascha kríža“, pretože je začiatkom tejto Paschy alebo Prechodu, ktorého celý zmysel nám bude odhalený postupne; predovšetkým v pokoji Svätej a Veľkej soboty, potom v radosti dňa Vzkriesenia.

Áno, je to už dvetisíc rokov, čo zlí ľudia zabili Krista, ale my, dobrý kresťanský ľud, dnes inštalujeme prepychové hroby v našich chrámoch; nie je to dôkaz našej spravodlivosti? No Svätý a Veľký piatok sa netýka len minulosti. Je to deň Hriechu, deň Zla, deň, v ktorý nás Cirkev povzbudzuje, aby sme pochopili hroznú realitu hriechu a jeho sily v „tomto svete“. Pretože hriech a zlo nevymizli, ale, naopak, zostávajú základným zákonom sveta a nášho života. Či azda my, ktorí si hovoríme kresťania, si neosvojujeme často túto logiku zla, ktorá priviedla Synedrium a Piláta, rímskych vojakov a celý zástup k nenávisti, mučeniu a zabitiu Krista? Na ktorú stranu by sme sa pridali, keby sme žili v Jeruzaleme v Pilátovej dobe? Je to otázka, ktorú nám kladie každé slovo bohoslužieb Veľkého piatka.

Ale tento deň zla, ktorého manifestácia a triumf sú na svojom vrchole, je aj dňom Vykúpenia. Kristova smrť je nám zjavená ako spásna smrť za nás a za našu spásu.

Ide o spásnu smrť, pretože je plnou, najvyššou a dokonalou obetou. Kristus daruje svoju smrť Otcovi a súčasne ju daruje aj nám. Daruje ju svojmu Otcovi, pretože niet iného prostriedku na zničenie smrti a vyslobodenie ľudí z nej; je Otcovou vôľou, aby ľudia boli zachránení zo smrti. Kristus nám daruje svoju smrť, pretože celá pravda je taká, že zomrie namiesto nás. Smrť je prirodzeným plodom hriechu, neodlučiteľným trestom. Človek si vybral už nebyť v spoločenstve s Bohom; no pretože nemá život v sebe samom a zo seba samého, zomiera. Avšak v Ježišovi Kristovi niet hriechu, teda niet smrti. Je to len z lásky k nám, že akceptuje zomrieť; chce prijať a mať účasť na našej ľudskej situácii až do konca. Akceptuje trest našej prirodzenosti rovnako, ako prijal ťarchu ľudskej prirodzenosti. Ježiš Kristus zomrie, pretože sa naozaj s nami stotožnil, vzal na seba tragédiu života človeka. Jeho smrť je teda najvyšším zjavením jeho súcitu a jeho lásky. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, bola v nej zmenená samotná prirodzenosť smrti. Z trestu sa stane úžasným aktom lásky a odpustenia, koncom odcudzenia a samoty. Odsúdenie je premenené na odpustenie...

Také je tajomstvo tohto Svätéhoa Veľkého piatka; bohoslužby tohto dňa nám to odhaľujú a umožňujú nám mať na tom účasť. Na jednej strane, bohoslužby neustále zdôrazňujú Kristovo umučenie, pretože ide o hriech všetkých hriechov, zločin všetkých zločinov: na utierni nám dvanásť čítaní z pašijového rozprávania umožňuje sledovať krok po kroku Krista v jeho utrpení; na hodinkách (ktoré nahradzujú božskú liturgiu, pretože zákaz sláviť Eucharistiu v tento deň znamená, že sviatosť Kristovej prítomnosti nepatrí „tomuto svetu“ hriechu a temnoty, ale je sviatosťou „budúceho sveta“); na večierni obrad uloženia Kríža, čítania a hymny sú plné slávnostných obvinení proti tým, ktorí sa dobrovoľne a slobodne rozhodli zabiť Krista, pričom svoj zločin ospravedlňovali v mene svojho náboženstva, svojej politickej lojálnosti, svojich praktických úvah a svojej „profesionálnej“ poslušnosti.

Na druhej strane, od začiatku bohoslužby nachádzame druhý aspekt tajomstva tohto dňa, obetu lásky, ktorá pripravuje finálne víťazstvo. Od prvého evanjeliového čítania (Jn 13,31), ktoré sa začína Kristovým slávnostným uistením – „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ –, až po spevy na konci večierne, svetlo je čoraz živšie a súčasne rastie nádej a istota, že „smrť premohla smrť“:

A keď je na konci večierne plaštenica, t.j. ikona Krista v hrobe, vystavená v strede chrámu, keď sa tento dlhý deň končí, vieme, že aj dlhé dejiny spásy a vykúpenia sú vo svojom závere. Začína sa siedmy deň, deň oddychu, požehnaná sobota, a ňou zjavenie hrobu, ktorý daruje život... 

Zdroj: Alexander Schmemann, Holy Week.