Na úpätí vrchu Sinaj na rovnomennom egyptskom polostrove sa nachádza Monastier svätej Kataríny. Už vyše 1700 rokov je nepretržite obývaný, čo z neho robí jeden z najstarších monastierov na svete. Vďaka jeho jedinečnej klíme sa v ňom zachovali ikony a rukopisy z prvého tisícročia nášho letopočtu, ktoré vyzerajú tak, ako keby boli práve vyrobené. Avšak najväčším pokladom, ktorý tento monastier vyprodukoval, je jeho duchovné bohatstvo: vyše 170 svätých, ktorí sú uctievaní v Pravoslávnej i Katolíckej cirkvi, medzi nimi je na prvom mieste svätý Ján Klimak.

Svätý Ján bol rodákom z tohto regiónu a žil v šiestom storočí. Ako 16-ročný sa stal mníchom a zvyšok svojho života strávil ako askéta. Väčšinu svojho života prežil v pustovni na úpätí vrchu Sinaj. Keď mal 75 rokov, zvolili ho za igumena Monastiera svätej Kataríny, ale svoj život dokončil v samote ako askéta prebývajúci v púšti.

Na začiatku siedmeho storočia iný Ján, igumen monastiera Raithu na brehu Červeného mora, požiadal nášho Jána, aby napísal príručku duchovného života pre mníchov monastiera Raithu. Výsledkom bol spis Klimakos či Rebrík, vďaka ktorému je Ján zo Sinaja známy dodnes, a to ako Ján Klimak. Pomocou obrazu Jakubovho rebríka (porov. Gn 28, 10 – 19) Ján Klimak znázorňuje asketický život ako výstup do neba, pričom každá priečka na rebríku predstavuje cnosť, ktorú treba získať.

Ikona z dvanásteho storočia, ktorá sa zachovala v monastieri, zobrazuje mníchov, ktorí stúpajú po tomto rebríku. Niektorí získajú všetky cnosti a dokončia výstup k Bohu, iní spadnú, strhnutí vášňami, neschopní vydržať asketický život až do konca.

V monastieroch je už dlho zvykom každoročne počas Veľkého pôstu čítať dielo Rebrík. Z tejto praxe vznikla aj pamiatka nášho prepodobného Otca Jána, autora spisu Rebrík, slávi sa v štvrtú veľkopôstnu nedeľu.

Priečky rebríka

Prvých sedem priečok zobrazuje najzákladnejšie cnosti, ktoré sú potrebné pre asketický život: zrieknutie sa sveta; odpútanie sa od toho, čo sme zanechali; vyhnanstvo zo všetkého, čo sme poznali; poslušnosť (ktorá je dobrovoľnou smrťou vlastného ja); pokánie; pamätanie na smrť; pestovanie ducha smútku.

Na zvyšných priečkach sú podrobne opísané kroky, ktoré sú potrebné pre dosiahnutie pokroku na tejto ceste života, ako napríklad oslobodenie sa od hnevu a podráždenosti, zabúdanie na utrpené krivdy, vyhýbanie sa klebetám a ohováraniu a prekonávanie skľúčenosti. Boj s obžerstvom, žiadostivosťou a chamtivosťou pomocou pôstu od jedla, pitia a spánku je opísaný ako každodenná práca mnícha. „Bohatstvo roľníka sa zhromažďuje na mláťačke a v lisovni vína, ale bohatstvo a poznanie mníchov sa zhromažďuje počas večerných a nočných hodín, keď stoja v modlitbe a venujú sa duchovnej činnosti“ (Krok 20).

Na ďalších priečkach sa mních pomocou pokory a odhalenia svojich najvnútornejších myšlienok postaví nebezpečnejším nepriateľom – pýche a márnivosti. Iba osvojením si týchto cností môže mních dosiahnuť modlitbu, lásku a nebo na zemi: stav spoločenstva s Bohom.

Niekoľko úryvkov zo spisu Rebrík

„Blažený je ten, kto sa núti byť trpezlivý, hoci je každý deň urážaný a znevažovaný pre Pána. Pripojí sa k chóru mučeníkov a odvážne sa bude rozprávať s anjelmi.

Blažený je mních, ktorý sa považuje za toho, kto si každú hodinu zaslúži každú potupu a zneváženie. Blažený je ten, kto umŕtvuje svoju vlastnú vôľu až do konca a starostlivosť o seba prenecháva svojmu vodcovi v Pánovi, lebo bude postavený po pravici Ukrižovaného. Kto neakceptuje výčitku, spravodlivú či nespravodlivú, zriekol sa vlastnej spásy. Kto ju však akceptuje s plánom práce na sebe, alebo aj bez neho, čoskoro dostane odpustenie svojich hriechov.“ 

Zo štvrtej priečky

„Väčší ako samotný krst je prameň sĺz po krste, aj keď je trochu odvážne takto hovoriť. Krst je totiž zmytím zla, ktoré v nás bolo predtým, ale hriechy spáchané po krste sa zmývajú slzami. Keďže krst sme prijali v detstve, všetci sme ho poškvrnili, ale my ho nanovo očisťujeme slzami. A keby nám Boh nedal slzy, ktoré nám dáva zo svojej lásky k človeku, spasených by bolo naozaj málo ľudí.“ 

Zo siedmej priečky

„Zabúdať na krivdy, ktoré sme utrpeli, je znakom pravého pokánia. Ale ten, kto sa nad nimi pozastavuje a myslí si, že robí pokánie, je ako človek, ktorý si myslí, že beží, zatiaľ čo v skutočnosti spí.“ 

Z deviatej priečky

„Ten, kto si uvedomil svoje hriechy, kontroluje svoj jazyk, ale ten, kto priveľa hovorí, ešte nespoznal seba samého tak, ako by mal.“ 

Z jedenástej priečky

„Kto okúsil to, čo je hore, ľahko opovrhuje tým, čo je dole, ale kto neokúsil to, čo je hore, nachádza radosť vo vlastnení.“ 

Zo sedemnástej priečky

„Nie temnota alebo opustenosť miesta dáva démonom moc proti nám, ale neplodnosť duše. Z Božej prozreteľnosti sa to niekedy stáva, aby sme sa z toho poučili.“ 

Z dvadsiatej prvej priečky

„Rúhavá myšlienka, tento zvodca a kazič duší, často vyviedla mnohých z miery. Žiadnu inú myšlienku nie je také ťažké povedať pri spovedi ako rúhavú myšlienku. Preto často zostáva u mnohých až do konca ich života. Nič totiž nedáva démonom a zlým myšlienkam takú moc nad nami ako živenie a ukrývanie nevyznaných rúhavých myšlienok v našom srdci.“ 

Z dvadsiatej tretej priečky

„Prirodzenou vlastnosťou citrónovníka je to, že keď nemá ovocie, dvíha svoje konáre nahor, ale čím viac sa konáre skláňajú, tým viac ovocia prinášajú. Tí, ktorí majú rozum na chápanie, pochopia toho význam.“ 

Z dvadsiatej piatej priečky 

„Pred všetkým ostatným uveďme úprimnú vďačnosť na zvitku našej modlitby. Následne by sme mali urobiť vyznanie a prejaviť úprimnú ľútosť duše. Potom predložme svoju prosbu Kráľovi všetkých. Toto je najlepší spôsob modlitby, ako ho jednému z bratov zjavil Pánov anjel.

Ak pri niektorom slove svojej modlitby pocítiš sladkosť alebo súcit, zastav sa pri ňom, lebo vtedy sa s nami modlí náš strážny anjel.

Tvoja modlitba ti ukáže, v akom stave sa nachádzaš. Teológovia hovoria, že modlitba je zrkadlom mnícha.“ 

Z dvadsiatej ôsmej priečky

A ak nie si mních...

„Niektorí ľudia, ktorí žijú bezstarostne vo svete, sa ma spýtali: ‚Máme manželky a sme zavalení spoločenskými starosťami, ako môžeme viesť osamelý život?‘

Odpovedal som im: ‚Robte všetko dobré, čo môžete. O nikom nehovorte zle. Nikoho neokrádajte. Nikomu neklamte. Nebuďte voči nikomu arogantní. Nikoho nenáviďte. Neabsentujte na bohoslužbách. Buďte súcitní s núdznymi. Nikoho neurážajte. Nerušte cudzie domáce šťastie a uspokojte sa s tým, čo vám môžu dať vaše vlastné ženy. Ak sa budete takto správať, nebudete ďaleko od nebeského kráľovstva.“ 

Z prvej priečky

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/john-climacus Preložil o. Ján Krupa