Určujúci vplyv na vývoj Cirkvi mali popri konciloch aj jednotliví biskupi. K nim patria na jednej strane vyčnievajúci teológovia ako Irenej Lyonský, Cyprián Kartáginský, Ambróz Milánsky alebo Augustín Hippský, na druhej strane aj celý raz držiteľov piatich starokresťanských patriarchálnych stolcov (Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem).

To, že rímsky biskup mal prvé miesto v tejto „Pentarchii“, súviselo najskôr s historickým a politickým významom mesta Rím, no veľmi skoro to bolo zdôvodnené aj teologicky mučeníctvom apoštolov Petra a Pavla v Ríme. Rímski biskupi sa vnímali nielen ako nástupcovia Petra (tento nárok vznášali napríklad aj antiochijskí biskupi), ale aj ako strážcovia apoštolskej tradície „kniežat apoštolov“ Petra a Pavla.

Autorita Ríma v náukových otázkach bola uznávaná aj ostatnými patriarchátmi, ako to ukazuje Chalcedónsky koncil (451), ktorý uznal list pápeža Leva I. (440-461) ako autentické vyjadrenie apoštolskej viery („Peter prehovoril skrze Leva“).   

V 9. storočí vzniknuté Pseudo-izidorské dekretály sa usilovali legitimizovať aj jurisdikčnú plnú moc pápežstva a viedli k rastu pápežskej autority (prinajmenšom na Západe), ktorá svoj vrchol dosiahla v „Dictatus Papae“ (1075) pápeža Gregora VII. a v bule „Unam Sanctam“ (1302) pápeža Bonifáca VIII.

Tieto pápežské náukové písomnosti treba vnímať na pozadí sporu o investitúru (ustanovovanie duchovných svetskými alebo cirkevnými autoritami) a s ním spojených kontroverzií medzi rímskymi biskupmi a svetskými vládcami, v ktorých „Cesta do Canossy“ kráľa Henricha IV. (1077) predstavuje symbolickú epizódu.

To, že prinajmenšom pápežovi Gregorovi VII. (1073-85) pritom nešlo len o nároky na svetskú moc, ale aj o vnútrocirkevnú reformu, objasňuje takisto s jeho menom spätá „Gregoriánska reforma“, ktorá bola zameraná proti simonii (kupovaniu cirkevných úradov) a dôraz kládla na formáciu kléru.

O dobrých sto rokov neskôr stojí Inocentom III. (1198-1216) jedna z najvýznamnejších pápežských postáv stredoveku na čele rímskej cirkvi. V ňom sa ukazuje ambivalentná stránka cirkevnej štruktúry, ktorá je zameraná úplne na rímsku stolicu: na jednej strane Inocent dokázal práve skrze svoje exponované postavenie podporovať vnútrocirkevné reformné hnutia (František Assiský), na druhej strane jeho konflikty so svetskými vládcami v Nemecku a Anglicku, ako aj križiacke hnutie, predovšetkým dobytie Konštantínopolu talianskymi križiakmi (1204), ukazujú negatívnu stránku pápeža konajúceho aj vo svetských štruktúrach.

V 14. a 15. storočí pápežstvo strácalo na vplyve „exilom“ v Avignone, sporom medzi konkurujúcimi pápežmi a kontroverziou s konciliarizmom. Nový vzlet pápežstvo zaznamenalo po Tridentskom koncile (1545-63) vďaka koncilom iniciovanej a nasledujúcimi pápežmi dopredu hnanej „katolíckej reforme“.

V dôsledku reformácie sa postupne vytvorilo konfesionálne povedomie „katolíkov“, ktorí sú verní pápežovi. Orientácia na Rím zároveň podporovala centralizáciu teraz „rímsko-katolíckej“ cirkvi, ktorá bola viditeľná v povinných návštevách „ad limina apostoloroum“, v zriaďovaní stálych apoštolských nunciatúr či v založení rímskej kongregácie „Propaganda fide“ (1622), ktorá koordinovala (a kontrolovala) celosvetové misionárske aktivity.

Kontroverzia so štátnym absolutizmom, s protipápežskými afektmi osvietenstva a s úsiliami francúzskeho galikanizmu o nezávislosť podporovala v 19. storočí čoraz užšie spájanie sa pápežovi verných v „ultramontanistickom“ hnutí. Vrcholom tohto vývoja bola definícia neomylnosti a jurisdikčného primátu pápeža Prvým vatikánskym koncilom (1869/70), ktorou sa biskupi – práve vzhľadom na rozvrat svetskej moci (rozpustenie cirkevného štátu) – usilovali zaistiť vnútornú celistvosť Katolíckej cirkvi.

20. storočie bolo poznačené zápasom o určenie správneho vzťahu Cirkvi k modernému svetu (od antimodernistickej prísahy za vlády pápeža Pia X. až po „aggiornamento“ za pntifikátu pápeža Jána XXIII.) a kontroverziou s totalitnými režimami (komunizmus a fašizmus).

Na prelome 20. a 21. storočia stojí pápežstvo – vďaka moderných médiám a mediálne zdatným pápežom ako Ján Pavol II. (1978-2005) a František (od roku 2013) – ako nikdy predtým v centre pozornosti verejnosti a ovplyvňuje obraz Katolíckej cirkvi.