Udalosti 40. dňa po Kristovom narodení, vyrozprávané v Lukášovom evanjeliu (2, 22 – 40), sa začali liturgicky sláviť najneskôr v polovici 4. storočia v Jeruzaleme, v roku 534 v Konštantínopole a okolo roku 650 v Ríme.

Na kresťanskom Východe sa tento sviatok oficiálne nazýva Stretnutie Pána (gr. Hypapante tou Kyriou): Mesiáš prišiel do svojho chrámu a stretol sa so starozákonným ľudom reprezentovaným Simeonom a Annou (pozri Lukášovo evanjelium 2, 25 – 40).

Na kresťanskom Západe sa dlhú dobu slávil ako mariánsky sviatok: Očisťovanie Panny Márie. Posvätenie sviec a procesia pribudli neskôr. Od liturgickej reformy z roku 1960 ide znovu o Pánov sviatok: Predstavenie Pána (lat. Praesentatio Domini).

Keďže Rímskokatolícka cirkev na Slovensku používa pomenovanie Obetovanie Pána a Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku 2. februára slávi Predstavenie Pána v chráme, používanie jednotného názvu Predstavenie Pána by azda bolo pekným ekumenickým gestom.

Prečítajte si komentár k sviatku Stretnutia Pána z pera gréckeho gréckokatolíckeho exarchu Manuela Nina, pôvodne publikovaný v oficiálnom vatikánskom denníku L‘Osservatore Romano:

„Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi ozaj veľkými a slávnostnými obradmi.“ Takto nám v druhej polovici 4. storočia pútnička Egeria podáva svedectvo o slávení sviatku Stretnutia Pána v Bazilike Vzkriesenia v Jeruzaleme, s ohlasovaním evanjelia podľa Lukáša (2,22-40). Tento nepohyblivý sviatok, ktorý sa slávi 2. februára, je jedným z dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka, a za taký ho považuje aj Egéria, ktorá ho prirovnáva čo do dôležitosti k Pasche. V 5. a 6. storočí sa slávil v Alexandrii, Antiochii a Konštantínopole. Na konci 7. storočia ho v Ríme zaviedol pápež východného pôvodu, Sergej I., ktorý v Ríme zaviedol aj sviatok Narodenia presv. Bohorodičky (8. septembra), sviatok Zvestovania (25. marca) a sviatok Zosnutia presv. Bohorodičky (15. augusta).

Názvom „stretnutie“ (ὑπαπαντὴ) chce byzantská cirkev v tomto sviatku zdôrazniť predovšetkým stretnutie Ježiša so starcom Simeonom, totiž stretnutie nového Človeka so starým človekom, a naplnenie očakávania celého ľudu Izraela, ktorý tu reprezentujú Simeon a Anna. Sviatok má jeden deň predsviatku a sedem dní posviatku. Oficiálne cirkevné modlitby dňa sú z kristologického hľadiska veľmi bohaté a zdôrazňujú tajomstvo stretnutia vteleného Božieho Slova s človekom. „Nové dieťa“, „predvečný Boh“ – ako sme spievali na Narodenie – ide v ústrety človeku. Jedna zo stichír večierne sa stala aj spevom obetovania rímskej liturgie: „Ozdob svoj stánok, Sion, a prijmi kráľa Krista; bozkom pozdrav Máriu, nebeskú bránu, pretože sa stala trónom cherubínov a nosí Kráľa slávy. Panna je oblakom svetla, pretože nesie na rukách syna, ktorý je pred rannou zorou...“

V textoch oficiálnych cirkevných modlitieb sa nám ponúka celá zbierka biblických obrazov aplikovaných na Božiu Matku s jasným kristologickým pozadím. Typické a prekrásne sú kristologické vyznania v neustálej hre protikladov: „Ten, ktorého nosia cherubíni a ospevujú serafíni,“ hľa, je „v náručí Márie“ a „v rukách svätého starca“. A Simeon, „nosiac Život, žiada si byť vzatý zo života“, so záverečnou narážkou, ktorá je priamo paschálna: „Dovoľ, ó Vládca, aby som šiel, oznámiť Adamovi, že som videl predvečného Boha, ako sa stal dieťaťom.“

Na večierni sú stanovené tri starozákonné čítania: Prvé je vzaté z kníh Exodus (13) a Levitikus (12), na tému obetovania a zasvätenia prvorodených Bohu, ktoré je spojené so sviatkom Obetovania Ježiša v chráme na štyridsiaty deň po jeho narodení. Ostatné dve čítania sú vzaté z proroka Izaiáša (6 a 12), na tému svätosti Boha a jeho spásy, ktorú priniesol človeku.

Ikona sviatku sa takisto zakladá na textoch z knihy Exodus na tému obetovania prvorodených a predovšetkým na evanjeliu podľa Lukáša na tému stretnutia Dieťaťa so Simeonom. Ikona osvetľuje predovšetkým stretnutie Boha s človekom, dávajúc dôraz ešte raz na tajomstvo vtelenia. Ikonografické usporiadanie je veľmi jasné: Dieťa Ježiš je v centre, najbližšie po bokoch sú Mária a Simeon, a potom Jozef a Anna. V pozadí je oltár a baldachýn, ktorý ho pokrýva, pripomínajúc typické usporiadanie kresťanského oltára: baldachýn, oltár a na ňom evanjelium.

Je potrebné ešte zdôrazniť podobnosť, ktorá je kvôli ikonografickému rozloženiu a charakteristikám medzi Simeonom a Annou na ikone Stretnutia a Adamom a Evou na paschálnej ikone Zostúpenia Krista do podsvetia: rovnakým pohľadom sa Simeon a Adam, a Anna a Eva obracajú na Krista na jednej i druhej ikone. Na ikone Stretnutia je to Simeon, ktorý sa skláňa, aby prijal a vzal do náručia Krista; na ikone Paschy je to Kristus, kto sa skláňa, aby prijal a vzal do náručia Adama. Ikona sviatku Stretnutia Pána sa tak stáva predobrazom druhého veľkého stretnutia: keď nový Človek, Kristus zostupuje do podsvetia, aby oslobodil starého človeka Adama.

Sviatok Stretnutia Pána je teda sviatkom silne paschálneho charakteru a jasným ohlásením vzkriesenia. „Raduj sa, Milostiplná Bohorodička Panna, lebo z teba vzišlo Slnko spravodlivosti, Kristus, Boh náš. On osvecuje tých, čo prebývajú v temnotách. Veseľ sa aj ty, starec spravodlivý, lebo si mal v náručí Osloboditeľa našich duší, toho, čo nám daroval aj vzkriesenie.“ Tento tropár sviatku, ktorý sa končí vetou „daruje nám aj vzkriesenie“ znova zaznieva v závere paschálneho tropára: „a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Takto sviatok Stretnutia dieťaťa Ježiša so starcom Simeonom je sviatkom stretnutia Boha, prostredníctvom vtelenia Syna, s ľudstvom, s každým človekom. Stretnutie, ktoré má svoje miesto v chráme, to znamená v cirkevnom živote každého kresťana, každého z nás.