Rímsky pápež František potvrdil 23. januára 2020 zvolenie dvoch nových pomocných biskupov biskupskou synodou Rumunskej väčšej arcibiskupskej cirkvi sui iuris.

Otec Cristian Dumitru Crişan sa stal pomocným biskupom v archieparchii Făgăraş a Alba Iulia a titulárnym biskupom Abuly. Otec Călin Ioan Bot bude pomocným biskupom eparchie Lugoj a titulárnym biskupom Abritty.

Otec Dumitru Crişan sa narodil 11. októbra 1981 v Reghini, ktoré je súčasťou archieparchie Făgăraş a Alba Iulia. Sviatosť kňazstva prijal 11. mája 2008 v Bukurešti. V roku 2012 obhájil doktorát z kanonického práva na Lateránskej univerzite v Ríme. Od roku 2013 bol notárom Synody biskupov Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi. V roku 2018 bol vymenovaný za apoštolského vizitátora pre rumunských gréckokatolíkov v západnej Európe a za národného koordinátora pastoračnej starostlivosti o gréckokatolíkov v Taliansku. Dumitru Crişan je členom synodálnej komisie, ktorá je poverená zostavením partikulárneho práva Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi.

Otec Călin Ioan Bot sa narodil 24. júla 1970 v Surduci, ktoré je súčasťou eparchie Cluj-Gherla. Kńazskú vysviacku prijal v roku 1995. Pôsobil ako riaditeľ Teologického inštitútu sv. Jána Evanjelistu v Cluj-Napoce a v rokoch 2005 - 2017 ako rektor kňazského seminára pri spomenutom inštitúte. Od roku 2017 otec Călin Ioan Bot zastával úrad protosynkela eparchie Cluj-Gherla.

Ako vysvetlil Andrej Škoviera...

Východné katolícke cirkvi sa dnes označujú ako „cirkvi sui iuris“, hoci treba poznamenať, že aj Latinská, čiže Rímskokatolícka cirkev je cirkvou sui iuris. Niekedy sa tento termín prekladá aj doslovne ako cirkvi svojho alebo vlastného práva, pričom latinské slová sui iuris sú prekladom gréckych slov autos a nomos, z čoho máme aj v slovenčine pojem autonómny.

Cirkevné právo dnes pozná štyri rôzne typy východných katolíckych cirkví sui iuris, ktoré definuje Kódex kánonov východných cirkví (CCEO).

1. Patriarchálne cirkvi

2. Väčšie arcibiskupské cirkvi

3. Metropolitné cirkvi

4. Iné cirkvi sui iuris

(Latinská cirkev predstavuje celkom osobitný typ cirkvi sui iuris, ktorú reguluje jej vlastný kódex - CIC.)

Základným rozlišovacím znakom je hlava týchto cirkví, v prípade patriarchálnych cirkví je ňou patriarcha, v druhom prípade vrchný (väčší) arcibiskup, v treťom prípade metropolita. Iné cirkvi sui iuris môžu mať ako hlavu biskupa alebo exarchu s biskupským alebo len kňazským svätením, vo výnimočných prípadoch administrátora. Zásadný rozdiel medzi týmito štyrmi typmi cirkví sui iuris spočíva v miere ich autonómie.

Najvyšší stupeň autonómie majú patriarchálne cirkvi, ktoré môžu napríklad zriaďovať či rušiť eparchie (biskupstvá) na svojom území a voliť si patriarchu. Ten nie je schvaľovaný rímskym stolcom, rímskemu pápežovi zasiela len tzv. list spoločenstva.

Väčšia arcibiskupská cirkev je vo svojich právach veľmi podobná patriarchálnym cirkvám, rozdiel je napríklad pri voľbe vrchného arcibiskupa, ktorý už potrebuje schválenie rímskeho apoštolského stolca. Najvyššou autoritou týchto cirkví je synoda biskupov spolu s patriarchom, resp. vrchným arcibiskupom. Synoda napríklad volí biskupov, ich voľba si vyžaduje potvrdenie z Ríma.

Autonómia metropolitných cirkví je výrazne menšia než v predchádzajúcich prípadoch. Metropolitná cirkev nemá synodu biskupov, ale podobný orgán, ktorý sa nazýva Rada hierarchov. Tá nemôže sama zriaďovať nové biskupstvá ani voliť biskupov, navrhuje iba trojicu kandidátov, z ktorých potom Rím vyberie nového biskupa. (V prípade Slovenskej cirkvi sa tak stalo zatiaľ len raz, pri menovaní dnes už bývalého prešovského pomocného biskupa Milana Lacha SJ.)

Najmenšiu autonómiu má štvrtá kategória (iné cirkvi sui iuris). Tá nemá ani synodu, ani radu hierarchov, teda žiaden orgán spoločného riadenia a rozhodovania.