V liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi je 28. jún venovaný spomienka na svätého Ireneja z Lyonu. 

Irenej sa narodil okolo roku 130 v maloázijskej Smyrne (ide o dnešné letovisko Izmir v Turecku). Tam spoznal biskupa Polykarpa, ktorý bol žiakom apoštola Jána. V roku 177 nachádzame Ireneja ako presbytera Lyonskej cirkvi, kde nastúpil po biskupovi Potinovi, ktorý zomrel v žalári počas prenasledovania v tom istom roku. Nepoznáme ani dátum ani spôsob Irenejovej smrti, hoci tradícia ho vyhlasuje za mučeníka († okolo 202/3).

Irenej píše po grécky, čo znamená, že v tejto dobe sa kresťanská komunita v Lyone skladala prevažne z grécko-ázijských imigrantov. Po 4. storočí sa Irenejove spisy stratili. Našťastie sa zachovala starobylá latinská verzia jeho najdôležitejšieho diela, Adversus haereses (= Proti herézam) v piatich knihách, ktorého pôvodný názov je: Odhalenie a vyvrátenie falošnej gnózy (= poznania).  

Ďalším dielom, ktoré sa nám zachovalo vďaka starobylej arménskej verzii, je krátky výklad kresťanskej viery, katechetického typu, s názvom: Vyloženie apoštolskej pravdy.

Proti gnostickým špekuláciám, ktoré redukovali zjavený údaj na obyčajnú zámienku pre svoju náuku, ktorú už nebolo možné pripísať kresťanstvu, reakcia Cirkvi našla v Irenejovi Lyonskom jedného zo svojich najplatnejších reprezentantov. 

Irenejom sa zrodí teológia ako organická vízia, počínajúc od Písma a Kréda Cirkvi. Irenejom sa presadia princípy, ktoré budú základné pre každý teologický prejav: normatívny charakter Písma, jeho vzťah s Tradíciou a, v dôsledku toho, cirkevnosť teológie.

Argumentovať proti gnostikom len Písmom nie je dostačujúce. Biblický text, keď sa berie abstraktne, možno ohýbať v najodlišnejších interpretáciách. Gnostici skresľovali význam Písma podľa svojej osobitnej ezoterickej vízie. Naproti tomu Irenej je presvedčený, že Písmo – a tu sa myslí predovšetkým Nový zákon – nemožno oddeľovať od maternice, z ktorej vyšlo, a tou je apoštolské kázanie, ktoré je uchované v živej Tradícii Cirkvi. Ďaleko od toho, aby si protirečili, čo tvrdili gnostici, apoštolská Tradícia a Písmo sa navzájom podporujú a objasňujú, pretože majú ten istý pôvod a ten istý obsah.

Keď polemizuje proti tajomnému charakteru gnostickej tradície a poukazuje na jej mnohoznačný a protirečivý výsledok, Irenej chce predovšetkým ukázať pravú predstavu o apoštolskej tradície, ktorú môžeme zhrnúť do troch bodov:

Apoštolská tradícia je „verejná“, nie súkromná alebo tajomná. Viera, ktorú vyučuje Cirkev, je prijatá od apoštolov a Krista. Neexistuje iné tajomné učenie, ktoré je rezervované nejakej elite.

Apoštolská tradícia je „jediná“, pretože obsah viery je vždy totožný, napriek rozličnosti jazykov a kultúr (Adv. haer. 1,10,1-2).

Apoštolská tradícia je „pneumatická“. Nejde o odovzdávanie zverené schopnosti ľudí, ale Božiemu Duchu (pneuma). Duch je „životom“ Cirkvi, tým, čo ju vždy osviežuje a omladzuje, totiž robí plodnou na mnohé charizmy. Pre Ireneja Cirkev a Duch sú neoddeliteľní (Adv. haer.  3,24,1).

Objektívny a normatívny obsah viery Irenej nazýva kanon tes aletheias alebo tes pisteos (regula veritatis alebo fidei). Zdrojom tohto učenia je Kristus, od ktorého apoštoli toto učenie prijali a potom toto učenie odovzdali Cirkvi. Hoci môžeme mať čoraz väčšie poznanie tohto učenia, nie je dovolené meniť ho, pretože je vždy to isté: „Keďže viera je jedna a vždy tá istá, ani ten, kto je veľmi schopný v rečnení o nej, ju neobohacuje, ani ten, kto je slabý, ju neochudobňuje“ (Adv. haer. 1,10,2).

Garancia verného odovzdávania tohto učenia je daná: nadprirodzene pomocou Svätého Ducha, ktorý žije a pôsobí v Cirkvi; historicky neprerušenou postupnosťou biskupov, ktorí počínajúc od apoštolov prijali „bezpečnú charizmu pravdy“, pokiaľ sa neoddelia od Matky Cirkvi. Do tohto kontextu Irenej kladie Rímsku cirkev, ktorá je založená na kázaní apoštolov Petra a Pavla, ako neodmysliteľný vzťažný bod apoštolskej tradície (Adv. haer. 3,3,2-3).

Regula fidei v praxi je náuka, ktorá sa odovzdáva krstnou katechézu a nemá ešte rigidne fixovanú podobu Symbolu viery, ktorý je založený na troch článkoch trojičnej viery.

Zdroj: Patres ecclesiae