Mladý Helmut Kohl

Pri poslednej rozlúčke so zosnulým sa nepatrí ohovárať alebo spomínať v zlom. Zosnulým treba preukázať náležitú dôstojnosť bez ohľadu na to, o koho išlo. O to viac, ak bol daný človek veľkým prínosom pre komunitu, celú krajinu alebo národ. Nedávno zosnulý bývalý nemecký kancelár takou významnou osobou nepochybne bol. Veľký politik s veľkými plánmi, ktoré sa mu poradilo navyše aj veľmi rýchlo presadiť.

Nebol to muž filozofovania, žiaden aristokrat, človek s vyberanou rečou a vyberanými spôsobmi, ale muž politiky, ktorý dokázal urobiť veľa pozitívnych vecí predovšetkým pre svoju krajinu a rovnako aj pre mnohé krajiny Európy. Zjednotenie, ako Nemecka, tak aj Európy, predovšetkým cez spoločnú menu, patrilo k jeho centrálnym témam. O krajine, ktorá čelila podozreniu z dôb nie tak dávnej temnej minulosti, že sa opäť pokúsi o nadvládu, vytvoril obraz krajiny, na ktorú sa dá spoľahnúť. Kohl vedel veľmi citlivo zaobchádzať s pocitmi svojich partnerov. Aj s príslušníkmi malých národov vedel jednať rovnocenne. Obyvatelia bývalého východného Nemecka sú mu za také rýchle a veľkorysé zjednotenie istotne dodnes veľmi povďační. V priebehu niekoľkých mesiacov sa vďaka finančným transferom zo západného Nemecka dokázali celkom dobre pozbierať a dosť sa priblížili k životnému štandardu západných Nemcov. Pritom ich situácia bola po páde Berlínskeho múru o čosi horšia ako u nás a rovnako ich trápili mnohé neduhy, zánik väčšiny podnikov a pochybná privatizácia.

Temnejšie stránky vedenia politiky

Po 16-ročnej skvelej kariére na poste nemeckého kancelára a dvoch rokoch ďalšej politickej kariéry na povrch vyšli aj temnejšie stránky jeho vedenia politiky. Smrť tak významnej osoby nás môže inšpirovať aj tým, aby sme sa poučili aj z chýb alebo nedostatkov osoby. Môže nám to pomôcť, aby sme si vedúce osobnosti príliš neidealizovali ani nezatracovali. Koniec koncov sám Helmut Kohl nechcel, aby mu v Drážďanoch postavili obrovský pamätník. Doslova uviedol, že o žiadne pamätníky nestojí. Svoje posledné roky prežil v bežnom dome v Oggersheime, mestskej časti Ludwigshafenu, kde mal svoj trvalý pobyt už v roku 1971, teda viac ako 10 rokov pred tým, ako sa stal kancelárom.

Bola to rodina, ktorá pre politickú kariéru otca doma trpela. Otec veľmi často doma chýbal. Jeho synovia sa častejšie rozprávali s otcovými zamestnankyňami než s vlastným otcom. Jeho manželka, ktorá trpela na vzácnu alergiu na slnko, sa v čase, keď Kohl čelil politickému škandálu, predávkovala. To, že boli rodinné vzťahy veľmi komplikované až do sklonku života, uviedol jeho syn Walter Kohl v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine Zeitung. Od roku 2011 otec s ním prerušil kontakt. Ich rodičovský dom mohol navštíviť až teraz, keď už otca niet. S mnohými členmi rodiny a priateľmi prerušil Helmuth Kohl počas posledných rokov svojho života kontakt. V 2008 si 7 rokov po smrti manželky zobral za ženu ekonómku Maike Richterovú, ktorá pracovala na úrade nemeckého kancelára.

V roku 2000 sa zasa veľmi rýchlo skončila aj politická kariéra tohto veľkého nemeckého politika. Na povrch vyšlo, že svoju stranu financoval cez čierne kasy, v ktorých boli milióny nemeckých mariek. Kohl odmietol prezradiť mená štedrých darcov, ale radšej zaplatil pokutu vo výške 300 tisíc mariek a ďalšie vyšetrovanie sa zastavilo. Kohl potom čelil ešte dvom vážnym obvineniam.

S koncom jeho politickej éry sa začala v krajine politická kultúra, ktorá sa prísnejšie pozerá medzi prsty politikom a netoleruje úplatky v spoločnosti. Napríklad 1. septembra 2002 vstúpil v Nemecku do platnosti zákon 299, ktorý nemeckým firmám v zahraničí zakázal pod trestom dávať úplatky. Do tohto dátumu si nemecké firmy mohli tieto peniaze uviesť v daňovom priznaní pod okienkom „Užitočné náklady“ a bolo im to odrátané z dane.

Helmut Kolh bol mimoriadnym politikom, dokázal veľké veci pre mnohých. Dopustil sa aj viacerých chýb. Jeho život by mal byť poučením najmä pre politické špičky doma i za hranicami.