Zo summitu v Bratislave

Odkedy Veľká Británia povedala svoje zbohom Európskej únii, konalo sa na tému ako ďalej v Európe viacero stretnutí. Polarizácia medzi viac Európy a menej Európy je viac než zreteľná, keďže kým do Brexitu sa zástupcovia vlád jednotlivých krajín zväčša stretávali na pôde európskych inštitúcií, teraz už ich pri diskusiách naširoko obchádzajú. Tento neprehliadnuteľný fakt, možno trest predstaviteľom EÚ za dlhodobé zlyhania, prináša so sebou jeden závažný problém. Podkopáva u občanov dôveru v spoločné inštitúcie. Namiesto toho, aby sa problémy v riadení Európskej únie riešili na mieste, hľadajú sa riešenia na perifériách.

Problém je ale v tom, že hostiteľské krajiny túto jedinečnú príležitosť, viac menej šikovne a rovnako oprávnene využívajú na presadzovanie vlastných cieľov, nezriedka mocenských záujmov. Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium – Radosť evanjelia ponúkol vo štvrtej kapitole princípy, ako hľadať v spoločnosti, ale aj medzi národmi, spoločné dobro a sociálny mier. V bode 234 opisuje, ako pristupovať k napätiam, ktoré vytvára vzťah medzi globalizáciou a lokálnymi požiadavkami. Pápež František pozýva ostať doma pevne nohami na zemi, avšak varuje pred tým, aby sa z krajiny urobilo iba folklórne múzeum „eremitov naviazaných na jedno miesto, odsúdených na opakovanie stále tých istých vecí, neschopných nechať sa osloviť niečím, čo je iné, a oceniť krásu, ktorú Boh šíri aj za hranicami ich územia.“ (EG 234)

„Celok je viac než jedna časť“, avšak nie bez straty vlastnej originality, pokračuje pápež. (EG235) V skoršom princípe zasa žiada postaviť realitu pred postoje a myšlienky. Cieľom spolupráce ľudí v krajine, ale aj krajín v spoločenstve, akým je Európska únia, je skutočný pokoj. Ten sa nedosahuje „prostredníctvom nadvlády jednej časti spoločnosti nad druhou“ alebo ospravedlňovaním „takého usporiadania spoločnosti, ktoré sa snaží najchudobnejších umlčať alebo uchlácholiť tak, aby si ľudia tešiaci sa väčším dobrodeniam mohli nerušene udržiavať svoj životný štýl, zatiaľ čo ostatní majú prežiť, ako môžu.“ (EG 218)

„Spoločenské požiadavky týkajúce sa rozdelenia zdrojov, prijatia chudobných a ľudských práv nemôžu byť popreté vyhovorením sa na dohodu vyrobenú od stola alebo na pominuteľný mier pre šťastnú menšinu. Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pokojom jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií“, (EG 218) uvádza pápež František a takto kritizuje bohaté krajiny Európskej únie, že v skutočnosti neurobili dostatok preto, aby sa zmiernili priepastné rozdiely v životnej úrovni medzi starými a novými členskými krajinami. Na strane druhej kritizuje aj to, že chudobnejšie členské krajiny ospravedlňujú svoju neochotu pomôcť ešte chudobnejším svojou chudobou alebo snahou o zachovanie podľa pápežových slov „folklórneho múzea eremitov“.

Dávanie do popredia osobných záujmov, za súčasného zachovania solidarity medzi krajinami, ako sme toho boli svedkami v poľskej Krynici, a súčasne aj odmietania dialógu, otvára priestor pre podobne odmietavé postoje uprostred starých členských krajín. Svedčia o tom rekordné volebné úspechy nemeckej strany AfD v krajinských voľbách, ktoré predpovedajú podobný trend aj v budúcoročných celonemeckých voľbách.

Aj piatkový summit v Bratislave bol predovšetkým o presadzovaní záujmov Slovenska v rámci Európskej únie. Síce zazneli z úst slovenského premiéra Róberta Fica slová o spoločných témach, či potrebe zhody, ale prakticky išlo o odmietnutie povinných kvót utečencov, o garancie rovnakého prístupu k obyvateľom nových členských krajín, ktorí sa po Brexite stanú na ostrovnom štáte prakticky ekonomickými migrantmi. Predstavte si, že by o dva tri roky začali domov naraz vracať stovky tisíc Slovákov, Čechov, Poliakov, Maďarov, Rumunov, Bulharov... Doslova by šlo o riadnu migračnú vlnu. Na neformálnom summite sme sa dozvedeli, že krajinám V4 nehrozia škrty v eurofondoch, ale naopak sa im ešte výrazne pridá vďaka novému Junckerovmu fondu. A že sa balkánska cesta pre utečencov nadobro uzavrie aj vďaka posilneniu vonkajších hraníc a vytvoreniu európskej pohraničnej stráže. Že z toho taliansky premiér Matteo Renzi nebol nadšený, nie je prekvapivé. Čo s utečencami, ktorí si teraz volia oveľa nebezpečnejšiu cestu do Európy cez Stredozemné more, o tom sa nediskutovalo.

Najbližšie stretnutie predstaviteľov krajín Európskej únie nás čaká v Ríme. Dúfajme, že už prídu na rad naozaj spoločné problémy. Veci treba riešiť pri koreni a treba hľadať možnosti, ako obnoviť stratenú dôveru v európske inštitúcie. Veľký podiel na polarizácii majú aj samotné členské krajiny, keď namiesto toho, aby ťahali za povraz jedným smerom, stoja pre svoje osobné ciele na opačných koncoch lana.