Ilustračná fotografia. Foto: Spiegel

Prednedávnom sme si na príklade situácie na Slovensku načtli jeden z princípov pre úspešné budovanie spoločného dobra a sociálneho mieru, o ktorom písal vo svojej exhortácii Evangelii gaudium pápež František.

Princíp, že celok je nadradený časti, napovedá, že primárnou úlohou štátu by malo byť dbanie na celok a nie len na jeho časti. Na Slovensku sme, žiaľ, často svedkami toho, že sa nadmieru darí jednotlivcom a zvyšku spoločnosti sa nedostáva takých služieb v rôznych oblastiach života, aké by očakávali.

Ak odhliadneme od politickej definície štátu, ktorá je definovaná v ústave, k hlavným úlohám štátu by malo patriť, aby všetci ľudia na jeho území mohli žiť dôstojne a v slobode. Okrem zabezpečovania platnosti práva a poriadku, rôznych vzdelávacích, kultúrnych sociálnych a zdravotných služieb, by sa mal štát starať aj o sociálne vyrovnanie medzi bohatšími a chudobnejšími a nemal by zanedbať ani investície do rozvoja a pokroku. Nad všetkými týmito úlohami štátu by ako spoločný menovateľ malo stáť všeobecné blaho; spoločné dobro, ktoré by vyplývalo z plnenia svojich úloh.

Nikde v minulosti nenájdete také politické zriadenie, ktoré by fungovalo prosperujúco, ak by mu chýbali dostatočné zdroje a zriadenie by nedalo svojim občanom potrebný priestor pre slobodnú realizáciu v zamestnaní.

Okrem tradičných primárnych surovín a plodín boli vždy dôležité aj rôzne zdroje energie, s pomocou ktorých sa primárne suroviny niekoľkonásobne zhodnocovali. Či už išlo o vodu, ktorá poháňala rôzne kolesá, oheň, vietor atď. S ich pomocou a vďaka vlastnej šikovnosti dokázali ľudia v slobode vytvárať tovary a služby oveľa vyššej hodnoty, ako keby im niekto diktoval z hora, čo majú robiť. V tejto sfére podnikania však spoločným hybným motívom pracujúcich nie je snaha o všeobecné dobro, ale snaha o vlastné dobro.

Sféra efektívneho štátu a práce a trhu si tak vo svojich podstatách stoja v niektorých sférach v protiklade. Pritom sa prirodzene ovplyvňujú. Kým sa občania ako celok snažia o spravodlivé podmienky života pre všetkých, pracujúci, ktorým sa darí a majú dostatočný kapitál, sa snažia v snahe o maximalizáciu vlastného prospechu ovplyvniť vo svoj prospech okrem výrobných procesov aj podmienky, ktoré určuje štát. Preto nenájdete na celom svete žiadnu krajinu, kde by sa súkromná sféra nesnažila vplývať na verejné dianie, ak má na to dostatočné finančné zdroje. Zachádza to niekedy až tak ďaleko, že sa mienkotvorné média dostávajú do rúk týchto bohatých skupín, alebo títo ľudia sami vstupujú do politiky.

Vec je ale taká, že čím je v štáte viac slobody, tým je aj interakcia medzi týmito dvoma sférami intenzívnejšia. Kde je sila najrozmanitejšieho podnikateľského vplyvu slabá, tam býva slabá aj miera demokracie a slobody. Problém pri týchto interakciách nastáva predovšetkým vtedy, ak tento dialóg prebieha bez verejnej kontroly a vedomia verejnosti. V prvom rade tu ide o kontrolu štátnych inštitúcií, ktoré sa dostávajú do kontaktu s podnikateľskou sférou. Na to máme v demokratických krajinách kontrolné orgány, opozíciu a slobodné médiá. Nie je tragédiou, ak sa nejaké pochybenie dostane na verejnosť. Tragédiou je až to, ak sa problém nerieši a dotyční neznášajú žiadne dôsledky. Motívom pri riešení takýchto situácií majú byť základy fungovania štátu, totiž, že štát má slúžiť verejnému blahu. Ak došlo k pokriveniu pravidiel, treba ich v čo najlepšej miere adaptovať. A keďže svet sa vyvíja a rovnako aj svet práce, ide aj tu o neustálu interakciu.