Ilustračný obrázok

Uplynulo 60 rokov, keď 6 európskych krajín podpísalo v talianskom Ríme zmluvu o Európskom hospodárskom spoločenstve a Európskom spoločenstve pre atómovú energiu. Tie sa stali základom neskoršej európskej integrácie a koncepcie práva Európskej únie.

Ak sa v súčasnosti pozrieme od nás na Východ, na Ukrajinu či Rusko, kde pred niekoľkými dňami prebehli masové protesty proti tamojšej vláde, alebo aj na Juhovýchod smerom k Turecku, kde tamojší prezident Recep Tayyip Erdoğan posilňuje svoju moc na úkor opozície a tak aj demokracie, môžeme byť len a len vďační tomu, že sme sa pred skoro 13 rokmi stali členmi európskeho spoločenstva krajín. Slovenská európska integrácia sa pozitívne odzrkadlila nielen na obchode, investíciách či raste životnej úrovne a zdravotnej starostlivosti, ale aj na bezpečnosti krajiny, ako navonok voči okolitým krajinám, tak aj vo vnútri. V priebehu 13 rokov spolužitia a spolupráce s vyspelým Západom sme sa už stihli naučiť veľa zručností.

Rovnako, ako to býva aj v manželstve, aj v takom spoločenstve krajín je dôležité nájsť tú správnu rovnováhu pre to spoločné a to individuálne. Ako nie je v manželstve správne, keď sa potláča individualita každého partnera, alebo keď takmer nič nie je spoločné, aj pri spoločenstve krajín, akým je Európska únia, je dôležité, aby sa to spoločné nekonalo na úkor tej ktorej krajiny, ale aby spoločné postupy a iniciatívy, naopak, prispievali k vzrastu a rozvoju jej jednotlivých členov. Pre Európu nebude tiež dobré, ak toho spoločného bude veľmi málo, napríklad, že sa obmedzí iba na voľný pohyb ľudí a tovaru, a solidarita medzi jej členmi, napríklad v oblasti bezpečnosti, vzdelávania, sociálnych vecí, zdravotníctva, alebo optimalizácie daňových únikov, sa dostane na vedľajšiu koľaj. Prípadne sa tá druhá časť spolupráce a pomoci bude konať na báze dobrovoľnosti, ako to zrejme aj navrhol ako jednu z možností predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker.

Zdá sa, že nás v blízkej budúcnosti čakajú po 60 rokoch európskej integrácie viaceré zmeny, ktoré nemusia byť prospešné pre všetky členské krajiny.

Jednou z tém, kde sa žiada spoločný jednotný prístup všetkých členských krajín, je téma zdaňovania firiem, predovšetkým z finančnej branže. Konečné spoločné rozhodnutie po desiatkach stretnutí a kompromisných návrhov ešte nepadlo. Blokujú ho dva členské krajiny Belgicko a Slovensko. Naša krajina problém vidí v našich dôchodkových fondoch.

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila štúdiu, v ktorej vyčíta najväčším bankám Európskej únie, že vo veľkej miere využívajú daňové raje a jednotlivé štáty tak prichádzajú o veľké sumy peňazí. Organizácia získala informácie vďaka tomu, že EÚ v roku 2013 nariadila bankám verejne informovať o ziskoch.

Podľa Oxfamu, ktorý preskúmal 20 najväčších európskych bánk, 26 percent svojich ziskov banky presunuli do daňových rajov, celkovo asi 25 miliárd eur. Podľa organizácie sú tieto miesta pre banky veľmi lukratívne, lebo zo 100 eur tam majú zisk 42 eur. Inde by zarobili len 19 eur. Talianska banka Sanpaolo v daňových rajoch zarobila na zamestnanca 20 násobne viac a britská banka Barclays dokonca 348 násobne viac ako je celkový priemer celej banky.

Z daňových rajov spomína Oxfam Kajmanské ostrovy, Írsko a medzi európskymi bankami najobľúbenejšie Luxembursko. Tam skúmané banky zarobili viac ako spoločne v Nemecku, Švédsku a vo Veľkej Británii. Podľa neziskovej organizácie takto Európska únia a jej chudobnejšie členské krajiny prichádzajú o peniaze, ktoré nutne potrebujú na vzdelávanie, zdravotníctvo a infraštruktúru.

Oxfam preto žiadal, aby sa celosvetovo zaviedli minimálne sadzby dane pre koncerny, vytvorili sa čierne listiny daňových rajov a citeľné sankcie. Takéto pravidlá sa dajú presadiť len vtedy, ak sa ich zaviažu dodržiavať všetci členské krajiny. Ak sa teraz uvažuje o budúcnosti Európskej únie, treba o nej uvažovať v intenciách spravodlivosti voči každej zúčastnenej krajine.