Počas uplynulých mesiacov sa stretávame na medzinárodných športových súťažiach s fenoménom pokľaknutia reprezentantov tímov niektorých štátov. Gesto iniciovalo protirasistické hnutie Black Lives Matter a spočiatku vyjadrovalo solidaritu so zavraždeným americkým černochom Georgom Floydom. Neskôr sa stalo symbolom protestu proti niekdajšiemu kolonializmu a rasizmu západných štátov.

Dejiny kolonizátorov sa neskončili až tak dávno. Od zániku posledných kolónií veľmocí neuplynulo ani 50 rokov. Portugalsko sa vzdalo svojich kolónií v Afrike a vo Východnom Timore až po roku 1974. Portugalská kolónia Macao zanikla až v roku 1999. Vo svete tak žijú priami pamätníci a potomkovia z čias kolonizátorov a ich neľudského vyčíňania zo sklonku 19. a z prvej polovice 20. storočia.

K veľkým koloniálnym mocnostiam popri Portugalsku tradične patrilo aj Španielsko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Holandsko, Dánsko, Nemecká ríša, Taliansko, Belgicko a Rusko.

Keďže my na Slovensku sme v tom čase žili v neslobode, len malá časť ľudí na Slovensku sa dozvedela niečo o týchto krivdách. Okrem útlaku v domácich krajinách sa koloniálne mocnosti neštítili používať domorodé obyvateľstvo na šoubiznis a atrakciu.

Domorodé obyvateľstvo, ktoré zavliekli násilím alebo lesťou, sa stalo súčasťou expozície primitívnych národov v cirkusových predstaveniach v Spojených štátoch, vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Rusku. Za neľudských podmienok ich nútili robiť niekoľkohodinové predstavenia, alebo ich zatvárali do klietky k zvieratám. V očiach nadradenej rasy sa títo príslušníci etník z kolónií stali iba nástrojom na zabezpečenie zisku, často k nim pristupovali skôr ako k zvieratám, a nie ľuďom.

Dokonca v centre Paríža v prvej polovici 20. storočia vyrástlo imaginárne mesto, ktoré bolo dvakrát až trikrát väčšie než dnešný Disneyland v Paríži, kam sa na domorodé obyvateľstvo z francúzskych kolónií prichádzalo pozerať ľudia z celej Európy. Tento „ľudský“ zábavný park za veľkej pompéznosti otvoril vtedajší francúzsky prezident Gaston Doumergue. Počas prvých mesiacov predali 33 miliónov vstupeniek. Pri skúmaní dobových dokumentov a záznamov človek pochopí rozsah neľudského a nedôstojného zaobchádzania s ľuďmi z kolónií a lepšie porozumie tomu, prečo dodnes hovoria o stále živých pocitoch krivdy.

Aj takéto smutné dejiny si treba pripomínať, aby sa neopakovala podobná situácia. Ako vyplýva z výpovedí pamätníkov a ich príbuzných, najviac im na celých týchto udalostiach prekážalo to, že vyspelá časť sveta s nimi nezaobchádzala ako s ľuďmi. Dala ich do imaginárnej alebo skutočnej klietky, stratili osobnú slobodu a stali sa iba nástrojom na plnenie príkazov nadradenej skupiny národov.

Hoci sa to nedeje tak okato a násilne ako kedysi, aj terajšie snahy najvyspelejších krajín Európskej únie voči zvyšku členských krajín začínajú nadobúdať rysy niekdajších kolonizátorov. Novým členským krajinám nanucujú rôzne kultúrno-etické pravidlá a imaginárne klietky a začínajú pod vyhrážkami diktovať menej rozvinutým krajinám, ako sa majú správať, začínajú im diktovať svoj scenár. Podobne ako kedysi ľudia z domorodých krajín, aj ľudia v týchto nových členských krajinách začínaj mať pocit, že sa s nimi prestáva jednať ľudsky a dôstojne, a cítia sa tak, ako keby strácali osobnú slobodu.

Ak dnes športovci z niekdajších kolónií kľačia na športových podujatiach, tak by kolonizátorským krajinám mali pripomenúť ich temné dejiny, aby sa neopakovali tragické udalosti násilnej kolonizácie a rovnako násilnej dekolonizácie.