Nachádzame sa vo veľmi nestálej dobe. Celý svet sa usiluje dostať pod kontrolu aby ochorenie Covid-19. Napriek malým a lokálnym úspechom sa však zdá, že vírus spôsobujúci ochorenie má zatiaľ prevahu. Miestne obmedzenia pohybu a zahraničné správy o nových prípadoch nakazených a úmrtí vyvolávajú u ľudí obavy a opatrnosť. Neviem, či je to zázrakom, ale u nás na Slovensku ľudia tomuto ochoreniu nepodliehajú. No za posledný mesiac aj u nás narástol počet prípadov.

Vírus sa správa trocha podobne ako niektoré úspešné biznis plány najbohatších ľudí na svete. Ich produkt na začiatku nevzbudzoval až taký vysoký záujem, nešlo o niečo, čo by vzbudilo záujem celého sveta. Produkty informačných firiem alebo sietí predajní nábytku, textilu či potravín dosiahli svoj úspech preto, lebo boli dostupné širokým masám a tie ich ponuka oslovila. V prípade vírusu ide, naopak, o prijatie zo strany vírusu, nie človeka, avšak efekt je rovnaký - celospoločenský dosah fenomenálne veľkých rozmerov.

Na Slovensko aj vďaka koronakríze, ktorá spôsobila krajine obrovské hospodárske prepady, poputujú obrovské sumy peňazí z európskych inštitúcií. Spolu s krajinami Juhu my, ktorí sme zažili komunizmus, patríme do skupiny krajín, ktoré patria medzi prijímateľov financií. Ako to vidíme na krajinách Juhu (Grécka, Talianska, Španielska a Portugalska), za dlhé roky sa im nepodarilo postúpiť do ligy krajín, ktoré do spoločného rozpočtu skôr prispievajú. Zdá sa, akoby si už zvykli na pravidelný prísun peňazí.

V takom Nemecku, ktoré je krajinou silne orientovanou na export, sú však prevažne odkázaní na seba. Aj im kríza musela spôsobiť značné škrty. Nielen automobilový priemysel, ale aj cezhraničný obchod zažívali v posledných mesiacoch úpadok. Krajina sa preto zamerala na posilnenie vnútorného trhu znižovaním spotrebnej dane. Toto opatrenie má podobný efekt pre občanov, ako keby každému rozdali peniaze.

Ak my na Slovensku chceme dosiahnuť podobný efekt, zodpovední vo vláde by sa mali zamerať na to, aby sa peniaze, ktoré k nám prídu, dostali k čo najväčšej skupine ľudí, aby sa vďaka nim poradilo zamestnať riadnym spôsobom čo najviac ľudí. Tým by sa zlepšila životná situácia a zároveň by tak viac prispievali do štátneho rozpočtu. Slovensko napriek doterajšiemu vysokému hospodárskemu rastu malo vždy nižšie mzdy než v susednom Česku.

Drvivá väčšina eurofondov doteraz vždy smerovala do poľnohospodárstva a živočíšnej výroby. Vzhľadom na to, aké sumy počas ostatných rokov smerovali do týchto oblasti, sa tam zamestnávalo až príliš málo ľudí. Mnohé budovy a vybavenie bývalých poľnohospodárskych družstiev schátrali. Koronakríza nám navyše ukázala, že potrebujeme mať v zálohe aj lokálnych dodávateľov potravín.

Ďalej máme na Slovensku oblasti, kde je priemyselná výroba a pracujú tam ľudia zo zahraničia, a aj oblasti s vysokou nezamestnanosťou a mnohými marginalizovanými skupinami, ktorým často chýbajú pracovné návyky a skúsenosti. Keď Nemecko prechádzalo na priemyselnú výrobu, katolícky kňaz Adolf Kolping tam začal zakladať po celej krajine pre mladých ľudí, ktorí tiež nemali pracovné skúsenosti a návyky, sieť domovov pre robotníkov zo sociálne slabšieho prostredia, ktorí za prácou cestovali na veľké vzdialenosti. Tieto domovy sa stali pre nich druhými rodinami. Nedostalo sa im tam iba priateľské prijatie, ale často aj vhodné a dostupné ubytovanie, strava, dobré rady, vzdelávanie, podpora pre chorých. 

Ak chceme ako spoločnosť rásť, potrebujú rásť aj všetky sociálne vrstvy, nielen tie s najvyššou pridanou hodnotou. Slovensko má vďaka pokojnej spoločenskej situácii, nenásilnému dialógu a boju proti korupcii a za nestranné súdy veľmi dobré predpoklady do budúcnosti na budúci rast. Ako u domácich ľudí, tak aj u ľudí zo zahraničia krajina vysiela pozitívny signál, že sa tu oplatí žiť a podnikať. Ak budeme pracovať na zefektívnení úradov a rozumnom investovaní prostriedkov s čo najširším dosahom pre široké masy ľudí, dostaví sa pozitívny efekt pre krajinu vo veľmi krátkom období.