Ilustračný obrázok

Napínavý zápas medzi Britániou a Európskou úniou sa skončil prekvapivo tesným víťazstvom ostrovného štátu. Británia sa vo štvrtkovom referende rozhodla, aj keď tesne, ale predsa, opustiť Európsku úniu. Či to bude pre túto krajinu víťazstvom alebo prehrou, bude závisieť nielen od ďalších rozhodnutí samotnej krajiny, ale aj ďalšieho smerovania Európskej únie.

Krajina, ktorá si v Európskej únii vždy ponechala na dané veci vlastný názor a nehrnula sa do všetkých európskych projektov s nadšením, dala aktuálnym európskym trendom definitívne červenú kartu. Nemyslím si, že na ostrovnom štáte prevážil iba názor malého nevzdelaného muža. Ide o krajinu so silnou finančníckou tradíciou a kolísku modernej trhovej ekonomiky. Skôr to vyzerá tak, že Európska únia, napriek všetkým výhodám, prestala byť v očiach takmer 52 percent Britov jednoducho atraktívna na toľko, že sa rozhodli pre krok do neznáma. Toto je už významný podiel občanov, ktorí nedôverujú Európskej únii.

Podľa 50. článku Lisabonskej zmluvy, má krajina dva roky na vystúpenie z Európskej únie a teraz sa vôbec nedá povedať, ako to napokon medzi Britániou a Úniou dopadne. Tento krok krajiny možno prirovnať ku skupine horolezcov, ktorí spoločne zdolávajú nebezpečnú horu a v istom momente cesty sa jeden z nich rozhodne odpojiť od lana, ktoré ich spája a istí pri výstupe nebezpečnými úsekmi. Bláznivý samovražedný nápad horolezca jednotlivca by sa dal pochopiť len vtedy, ak by boli na lane sami amatéri alebo ľudia, ktorí nie sú na výstup hory jednoducho spôsobilí, alebo nanajvýš vôbec nebudia dojem, že by nejakú tú skalnú stenu dokázali zliezť.

Brexit touto optikou možno vnímať ako výkričník európskym elitám, aby urobili revíziu svojej doterajšej politiky a aspoň časť z nich by mala voči sebe vyvodiť aj osobnú zodpovednosť. Lebo ak sa krajina rozhodne pre tak riskantný krok do neznáma a dokáže sa z toho ešte aj tešiť, nebude to iba pre ňu samotnú.

Vedenie Európskej únie by sa malo zamyslieť aj nad priebehom integrácie. Na centralizáciu moci boli krajiny a ľudia vždy citliví. Centralizáciou vždy rastie riziko zneužitia moci v prospech záujmových skupín a jednotlivcov blízkych nositeľom moci. Netreba oberať o právomoci štáty, kraje, mestá, ak vedia obmedzené zdroje zužitkovať pre občanov efektívnejšie. Mali by sa sústrediť na oblasti, kde už spoločné projekty zlyhávajú pre nedostatočnú spoluprácu, alebo keď isté štáty presadzujú vlastné záujmy, ktoré by mohli poškodiť ostatných členov Únie. Európske inštitúcie by sa nemali stavať do pozície vládcov, ale do pozície služby jednotlivým členským štátom, aby silnejší členovia naučili slabších ako „lepšie zdolávať hory“, aby ich len za sebou neťahali na lane. Inak Európe reálne hrozí, že z „More Europe“ (viac Európy), sa stane „No Europe“ (žiadna Európa).

Slovensko tento týždeň prevezme predsedníctvo Rady Európskej únie. Hoci sú už karty rozdané, témy a program vopred stanovený, Slovensko, ako jeden z najchudobnejších členov Eurozóny, by mohlo otvoriť aj také témy, o ktorých bolo doteraz v bruselských kruhoch hovoriť „zakázané“. Európska únia by mala zabezpečiť aj to, aby sa Dávid s Goliášom mohli porozprávať v „rovnakej výške očí”. Napríklad také obmedzenia v sociálnych dávkach pre obyvateľov nových členských krajín, alebo vyvážanie obyvateľov do krajín pôvodu v rámci Európskej únie, by nemali byť pre spoločný hospodársky priestor prípustné. A to ešte nie je reč o podnikateľoch a firmách z nových členských krajín, ktorí sa snažili presadiť tovarmi alebo službami na západných trhoch.

Nielen aktuálne medzi severom a juhom, ale aj medzi západom a východom Európskej únie je stále cítiť značnú dávku vzájomnej nedôvery.