Ilustračná fotografia

Začiatok jesene začal byť pre ľudí zbehlých vo finančníctve celkom horúci, keď akcie najväčšej nemeckej banky Deutsche Bank klesli na desaťročné historické minimum, na okolo 10 eur za akciu. Obavy navyše vzrástli aj medzi obyvateľstvom po tom, ako nemecké médiá informovali, že táto banka, vraj, požiadala o pomoc nemeckú vládu. Načasovanie udalosti bolo viac ako problematické, keďže o rok budú v Nemecku parlamentné voľby. Už pri krajinských voľbách v Nemecku, v ktorých kresťanskí demokrati zaznamenali straty, pripisovali novinári vinu zlému načasovaniu informovania obyvateľstva zo strany spolkovej vlády, aby si pre prípad prírodnej katastrofy alebo vojnyzabezpečili dostatočnú potravinovú rezervu.

Tentoraz ale na vine neboli domáci politici, ale tí za hranicami, konkrétne ministerstvo spravodlivosti Spojených štátov amerických. To nemeckej banke, ktorá podniká na celom svete, uvalila pokutu vo výške 14 miliárd eur za to, že si zle počínala s hypotekárnymi dlhopismi počas finančnej krízy. Ak by to mohlo ohroziť pád banky v zdravej časti eurozóny, ako potom dopadnú banky v Portugalsku, Taliansku, Grécku či Španielsku, ktoré nezbankrotovali len preto, že dostali masívnu finančnú injekciu od Európskej centrálnej banky? Počiatočný rozruch vystriedalo upokojenie finančných analytikov, ktorí analogicky dospeli k presvedčeniu, že ak nezbankrotovali banky v nezdravej časti spoločnej európskej únie, tak nezbankrotuje predsa banka v bohatom Nemecku, ktorá navyše nie je na tom až tak zle.

Je to viac než očividné, že pokuty v poslednom čase platia najmä nemecké firmy. Po afére dieselgate, ktorá nemecký koncern bude stáť tiež rádovo desiatky miliárd eur, je to ďalšia obrovská pokuta pre nemeckú firmu. Kto vie, či pri tom nejde o určitý druh ekonomickej vojny medzi USA a Európou za to, že európske krajiny začali uvaľovať daňové pokuty na americké firmy, že svojou vynaliezavosťou vo výklade zákonov, takzvanou optimalizáciou daní, dokázali výrazne obmedziť platenie daní na smiešne sumy v krajinách, kde zaznamenávajú astronomické zisky. Viaceré európske krajiny navyše nechali padnúť transatlantickú dohodu o voľnom obchode medzi USA a EÚ.

To, že sa Nemecko nachádza kdesi úplne inde ako ostatná menej zdravá časť Eurozóny, ukazuje aj priebeh, akým sa Deutsche Bank ozdravovala. Samotnú záchranu prevzal na seba súkromný sektor,  nemecké koncerny a akcionári s dostatočným objemom financií. Je to ďalší znak toho, že ako spoločnosť, tak aj zahraniční akcionári dôverujú ako banke i krajine, že sa im podarí dobre zvládnuť aj tento problém. Je to veľmi dobrý pedagogický vzor aj pre ďalšie krajiny s nezdravým finančným sektorom, aby súkromný sektor s dostatočným zdrojom financií prevzal na seba zodpovednosť za záchranu bánk, ktoré sa topia v dlhoch, namiesto miestnych vlád, ktoré trápia ešte vážnejšie finančné problémy vzhľadom na starnutie európskeho obyvateľstva. Bankám by sa tak prejavila väčšia dôvera a na druhej strane by mali aj väčšiu zodpovednosť voči svojim záchrancom, keďže bohaté koncerny alebo finančné skupiny, či jednotlivci, vedia efektívnejšie a cielenejšie vyvíjať tlak na banky, aby sa veci pohli správnym smerom.

V prípade nemeckej banky prezvali politici na seba úlohu mediátora. Vyjednávajú so Spojenými štátmi o znížení pokuty. Záchrana Deutsche Bank je veľmi pekným príkladom spolupráce jednotlivých zložiek spoločnosti. Ak má jedna časť problém, tak jej pomáhajú ostatné, aby všetko fungovalo tak, ako by malo. Nesnažia sa z nešťastia jednej časti spoločnosti ešte zarobiť a potom si zatvárať oči pred „vedľajšími obeťami“. Toto sú hranice trhového hospodárstva, ktoré je inak veľmi efektívne. Ak by mal trhový princíp spôsobiť časti spoločnosti rozsiahle škody, treba zvážiť, či nebude v danom momente v konečnom dôsledku lepšie spolupracovať a byť solidárny.

Na druhej strane, v európskych inštitúciách a najmä športových kluboch dochádza k zaujímavej situácii. Ich vlastníkmi sa stávajú stále viac akcionári z nie celkom demokratických krajín s bohatými zásobami ropy, ale slabo rozvinutými sociálnymi službami pre obyvateľov. V prípade Deutsche Bank sa štvrtinovým vlastníkom onedlho stane akcionár z Kataru. Ak budú mať títo akcionári viac ako 50 percentný podiel, pravidlá budú určovať oni. Aj toto je, myslím si, otázka, na ktorú budú musieť dať politici svojim občanom skôr či neskôr odpoveď.