Tajomstvo Vianoc je vnútorne spojené so stredom posolstva spásy v kríži a zmŕtvychvstaní. V tajomstve Vianoc zažiari už na začiatku Ježišovho života tajomstvo Veľkej Noci. Spojitosť Ježišovho narodenia s krížom sa ukazuje už na mieste tejto udalosti: pre Spasiteľa sveta niet na tomto svete primeraného miesta; nenarodí sa v kráľovskom paláci, ale v stajni. Neleží v detskej postieľke, ale v jasliach, v kŕmnom žľabe pre zvieratá.

Stvárnenia vola a osla v našich jasliach súvisia s touto situáciou, pretože sú podnietené slovom proroka Izaiáša: „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí“ (Iz 1, 3). Božský kráľ sveta bude porodený mimo normálneho domu a ukrižovaný vonku pred bránami mesta Jeruzalem (porov. Hebr 13, 12).

Sily tohto sveta, podnecované zlou vôľou Satana, ho chcú vyhnať a zničiť. Hnev zlého a jeho vôľa ničiť sa potom ukazuje aj na prenasledovaní dieťaťa Ježiša kráľom Herodesom: dieťa Ježiš musí utiecť do Egypta, aby si zachránilo život (Mt 2, 13-18).

Pri predstavení dieťaťa Ježiša v chráme starec Simeon poukáže prorockými slovami na to, že Kristus bude znamením, ktorému budú odporovať (Lk 2, 35). My kresťania sa preto nemusíme čudovať, keď máme vo svete nepriateľov a musíme plávať takpovediac „proti prúdu“. Keby sme neboli ochotní to robiť, museli by sme zradiť nášho Pána a Učiteľa.

Udalosti pri Ježišovom narodení nechávajú tušiť už ukrižovanie: z jaslí vedie priama cesta na vrch Golgota. Zároveň - a ešte viac - je už v Betleheme viditeľná nádhera budúceho vzkriesenia. Pastieri okúsia zjavenie anjela „a ožiarila ich Pánova sláva“ (Lk 2,9). Počujú radostné posolstvo: v Dávidovom meste sa narodil Spasiteľ, Mesiáš, prorokmi prisľúbený Spasiteľ sveta. Nebeský zástup anjelov chváli Boha slávnostným spevom: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 10-13). „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19).

Anticipácia veľkonočnej radosti sa týka aj narodenia samotného Ježiša. V prológu Evanjelia podľa Jána sa nachádza verš, ktorý sa podľa najskorších gréckych rukopisov vzťahuje na veriacich: „tí, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 13).

V egyptskom púštnom piesku zachované papyrusové rukopisy nie sú, samozrejme, jedinými svedkami tejto biblickej pasáže. Už v druhom a treťom storočí niektorí cirkevní otcovia vzťahovali tento verš prológu na Ježiša Krista, „ktorý sa nenarodil z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“.

Tento výklad zastupujú poprední uznávaní exegéti. Pápež Ján Pavol II. ho vo svojich mariánskych katechézach označuje za „pravdepodobný“ (10. júl 1996).

Skutočnosť, že Ježiš sa nenarodil „z krvi“, zjavne znamená, že Ježišovo narodenie sa uskutočnilo bez vyliatia krvi, ktoré sa v Starom zákone považovalo za príčinu rituálnej nečistoty.

V každom prípade cirkevní otcovia spájajú narodenie Ježiša z Panny Márie s Izaiášovým prísľubom, podľa ktorého (podľa gréckeho textu Septuaginty) „panna“ „počne a porodí“ (Iz 7, 14). V Máriinom panenstve počas pôrodu vidia zrušenie rozsudku dosvedčeného v starozákonnej knihe Genezis, podľa ktorého pôrod v bolestiach je znakom padlého stavu (Gn 3, 16).

Odvolávajú sa tiež na oznámenie o náhlom úsvite nového sveta v knihe proroka Izaiáša: „Porodila prv, než kvílila, prv, než ju obkľúčili bôle, porodila chlapca“ (Iz 66, 7). V nasledujúcom texte sa o samotnom Jeruzaleme hovorí ako o žene, ktorá rodí a ktorá s radosťou privádza svoje „deti“ na svet (Iz 66, 8 – 12). Niektorí rabíni, ktorí hovoria o bezbolestnom pôrode v mesiášskej dobe, vidia túto udalosť ako znak vykúpenia Izraela, „dcéry Siona“.

V tejto spásno-dejinnej perspektíve „dcéry Siona“ sa Mária javí ako praobraz a duchovná matka Božieho ľudu. Tak, ako je svetlo veľkonočného tajomstva viditeľné už pri Ježišovom narodení, existuje tiež paralela medzi tajomstvom Vianoc a sviatosťou krstu. Práve citovaný verš z prológu Evanjelia podľa Jána (1, 13) ponúka v každom prípade paralelu medzi pôrodom panny a krstom, pričom je jedno, či máme predmet tejto vety čítať v singulári alebo pluráli.

Ak vychádzame z plurálneho výkladu vzťahujúceho sa na veriacich, tak potom narodenie sa z Boha je opísané pojmami, ktoré možno odčítať od narodenia Ježiša z Márie Panny. Ak, naopak, uprednostníme singulárny výklad vzťahujúci sa Krista, čo je pravdepodobnejšie, potom sa panenský pôvod Krista z Boha javí ako začiatok udalosti, ktorá sa neskôr rozšíri aj na veriacich.

Túto spojitosť medzi narodením z panny a krstom videla už raná Cirkev. Nachádza sa na konci 2. storočia u svätého Ireneja Lyonského, ktorý sa cítil byť osobitne zaviazaný jánovskej tradícii. Lyonský biskup píše, že Boží Syn „ako Čistý otvoril čisté lono, totiž lono, ktoré znovu rodí ľudí pre Boha a ktoré on sám očistil“.

V tejto formulácii sa kombinuje narodenie Božieho Syna z Márie Panny a znovuzrodenie kresťana v krste. Mária a Cirkev sú vnímané spolu v jednej perspektíve. Máriin pôrod, ktorý už Ignác Antiochijský opisuje ako „tajomstvo“, sa tu javí ako znak nášho znovuzrodenia z Boha vo sviatosti krstu. Aj naše narodenie pre božský život je tajomstvom milosti, za ktoré chceme srdečne ďakovať Bohu, najmä počas návštevy jaslí.

V programovom príhovore k 1600. výročiu synody v Capue (392) pápež Ján Pavol II. rozvíja vzťah panenstva počas pôrodu s veľkonočným tajomstvom: V liturgii Cirkev vždy slávila Vianoce s pohľadom na Veľkú noc, a takisto pri slávení Veľkej noci pamätala na Kristovo narodenie, a uznáva v Márii jedinečného svedka identity dieťaťa, ktoré sa narodilo z jej panenského tela, s Ukrižovaným, ktorý sa znovu narodil zo zapečateného hrobu...“.

Ježišovo detstvo a naše duchovné detstvo

Podľa vianočných kázní svätého Bernarda z Clairvaux je Ježišovo detstvo znakom „pokory Boha“, ktorý si osvojuje nenápadnú ľudskú prirodzenosť, aby slúžil nám ľuďom a oslobodil nás od našej naviazanosti na zlo.

O to viac sme my ľudia pozvaní, aby sme s ochotou dieťaťa prijali Božie kráľovstvo: „ Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 3-4).

Boží Syn posvätil ľudskú existenciu od počatia až po smrť a prenikol ju svojím nezmerateľným božským životom. Pozýva nás, aby sme si osvojili jednoduchosť a uvoľnenú dôveru malého dieťaťa, aby sme sa otvorili tomu, ktorý sa kvôli nám stal dieťaťom.

Ježišovo detstvo je pre nás silnou pomocou pre rast v láske k Bohu. Jeden rakúsky teológ, ktorý napísal knihu o Ježišovom detstve, ktorá stojí za prečítanie, zdôrazňuje:

„Ako dieťa si Boží Syn mohol ľahšie získať naše srdcia a našu dôveru. Pred dieťaťom nikto nemusí mať strach. Dieťa nevie nič o nenávisti a hneve, pozná iba lásku, po ktorej túži. Kristus sa určite mohol zjaviť aj ako dospelý zrelý muž plný sily a majestátu, ako to bude pri jeho druhom príchode na konci vekov. Možno by sme sa ho vtedy báli viac, ale zaiste by sme ho milovali menej. Jemu však išlo pri svojom prvom príchode o to, aby nám odňal strach.  Preto anjel povedal pastierom: „Nebojte sa! ... nájdete dieťa ...‘ (Lk 2, 10.12)“.