Dokumenty ukazujú, že profesor dogmatiky Michael Schmaus v roku 1964 zabránil povolaniu Josepha Ratzingera na profesorskú katedru v Mníchove. Kolínsky dogmatik Manuel Schlögl v internetovom vydaní časopisu Communio na podklade nedávno zverejnených dokumentov dokazuje, že Schmaus odmietol povolanie Ratzingera na katedru dogmatiky aj z dôvodu, že je vlastne fundamentálnym teológom.

V zápisnici, ktorá bola prvý raz zverejnená v roku 2021 v Správach inštitútu pápeža Benedikt XVI., sa doslova píše: „Pre takú významnú katedru dogmatiky, akou je tá mníchovská, sa javí ako nevyhnutné, aby túto pozíciu zaujal skúsený dogmatik z fachu, ktorý ovláda dogmatickú metódu. Konkrétnymi príkladmi pán Schmaus zdôvodňuje svoje vedecké pochybnosti o pánovi R. ako vhodnom zastávať katedru dogmatiky na mníchovskej fakulte.“

Schlögl týmto dokumentom podopiera svoju námietku voči pokusu o Schmausovu rehabilitáciu, ktorý podnikol Schmausov žiak Richard Heinzmann uverejnením Schmausových odborných posudkov k Ratzingerovej habilitácii v časopise Publik-Forum. Heinzmann na základe Schmausových odborných posudkov argumentoval, že Schmausovi išlo o záchranu Ratzingerovej akademickej kariéry napriek masívnej kritike Ratzignerovho spôsobu práce. V protiklade k Heizmannovi Schlögl vidí zdrvujúce dôkazy o Schmausovej nepriazni. Schlögl už predtým informoval o Schmausovom pokuse zabrániť Ratzingerovmu povolaniu na Katolícku teologickú fakultu v Bonne.

Druhý vatikánsky koncil prijal Ratzingerovo stanovisko

Kolínsky teológ obhajuje Ratzingerov opis udalostí v jeho autobiografii, ktorá vyšla v roku 1997. Ako pripustil aj Heinzmann, Ratzinger možno nepoznal Schmausov odborný posudok. „Keď kardinál po vyše 40-tich rokoch spísal svoj životný príbeh, nemohol poskytnúť opis podopretý prameňmi. Tieto udalosti načrtol a zoradil na základe svojej spomienky,“ hovorí Schlögl. Vykreslenie „drámy habilitácie“ v Ratzingerovej autobiografii je presvedčivé vďaka „emocionálnej autenticite“, ktorá hovorí sama za seba: „Ratzinger nemá záujem opísať Schmausa čo najnegatívnejšie, aby sám vyzeral lepšie. Len opisuje, ako ho ovplyvnili vtedajšie udalosti, a pokúša sa zrekonštruovať profesionálne a osobné pozadie.“

Schlögl vidí Ratzingerovu pôvodnú habilitáciu ako následne potvrdenú Druhým vatikánskym koncilom: „Práve to, čo Schmaus považoval za protiklad k vlastnému tradičnému chápaniu zjavenia a odmietal ako celok, sa o niečo neskôr stalo – irónia dejín! – ústredným vedúcim princípom Druhého vatikánskeho koncilu: zjavenie ako akt a udalosť sebadarujúcej sa Božej lásky, ktorá sama od seba hľadá vzťah s človekom a nekonečne mu dôveruje v jeho slobode.“ Prijatím Ratzingerovho chápania zjavenia v konštitúcii o zjavení Dei Verbum (1965) a Ratzingerovým vzostupom na popredného teológa pokoncilového obdobia bola jeho habilitácia „istým spôsobom rehabilitovaná cirkevnými dejinami“, zatiaľ čo „odborný názor jeho kritika Schmausa zmizol na desaťročia v zásuvke“.

Joseph Ratzinger sa habilitoval v roku 1957 prácou s názvom „Teológia dejín svätého Bonaventúru“.  Pre túto prácu prepracoval Schmausom najmenej kritizovanú časť pôvodnej verzie s názvom „Bonaventurovo chápanie zjavenia a teológia dejín“. Odstránené časti boli prvýkrát publikované v roku 2009. V roku 1958 sa Ratzinger stal profesorom dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a v roku 1959 bol vymenovaný za vedúceho katedry fundamentálnej teológie v Bonne. Ďalšími zastávkami v jeho akademickej kariére boli Münster, Tübingen a do jeho vymenovania za arcibiskupa Mníchova a Freisingu v roku 1977 Regensburg.

Zdroj: https://katholisch.de/artikel/50522-schmaus-verhinderte-berufung-von-ratzinger-nach-muenchen