Hoci sme na Slovensku dlhé roky žili v područí východného sveta, keď sme sa po  druhej svetovej vojne dostali do područia Sovietskeho zväzu, veľká časť východoslovanskej kultúry a dejín je nám vo veľkej miere dosť vzdialená.

Na svedomí tento stav má vo veľkej miere to, že naši predkovia pred vznikom Československa žili v kultúrnom prostredí Rakúska či, ak by sme rakúsky názov Oesterreich preložili doslovne, vo Východnej ríši.

Obyvatelia Slovenska a ostatných krajín, ktoré patrili do monarchie, boli súčasťou jedného sveta, a na východ od hraníc existoval svet druhý. Aj pri pohľade na mnoho slov z bežného života u západných a východných Slovanov badať, že žili v oddelených ríšach.

Najvýznamnejšie ríše ľudskej civilizácie sa nepýšili len mimoriadnym pokrokom oproti zvyšku sveta, ale tešili sa aj dlhému trvaniu v stovkách a tisíckach rokov. Nečudo, že tento termín „ríša“ imponoval mnohým ľuďom, ktorí stúpali v rebríčku moci a svojim stúpencom sľubovali tisícročia blahobytu a prosperity.

V našom európskom prostredí koncept ríše naposledy oživili fašisti. Išlo o konotáciu na Svätú rímsku ríšu, ktorá vznikla v 10. storočí a trvala až do začiatku 19. storočia. Mocenskú štruktúru tvorilo viacero národov v časti dnešnej západnej a strednej Európy. Posledných 400 rokov mala ríša dôvetok „nemeckého národa“.

Istotne spomienka na dávnu ríšu bola tým impulzom, prečo fašisti začali skoro s vojenským obsadzovaním okolitých krajín. Výsledkom týchto snáh o budovanie ríše bola svetová vojna s miliónmi obetí.

Na východ od nášho kultúrneho priestoru sa tiež stretli s pojmom ríše. Koncept Moskvy ako Tretieho Ríma sa na východe začal objavovať v 16. storočí. Našiel sa v korešpondencii mnícha Filoteja zo Pskovského monastiera, ktorá je adresovaná veľkokniežaťu Vasilijovi III. Postupom času tento koncept začal implikovať odkaz na konštantínopolskú rímsku ríšu a na prevzatie jej rovnako mocenských úloh, na myšlienku budovania veľkej ríše. Táto myšlienka bola dosť fatalistická, lebo mních Filotej napísal, že Moskva je tretí a posledný Rím a ďalší už nebude.

Myšlienka budovania poslednej rímskej ríše zo strany cárov sa v Moskve stretla s myšlienkou existencie Trojruska: Maloruska, Bieloruska a Veľkoruska. V byzantských kartografických záznamoch zo 14. storočia síce existovalo označenie eparchiálnych biskupských celkov ako malé Rusko a veľké Rusko, ktoré existovali prevažne na území dnešnej Ukrajiny. No idea ožila na sklonku 16. storočia ako protireakcia na Brestlitovskú úniu časti eparchií v pápežom (1596).

Na prejav protestu tí, ktorí ostali verní konštantínopolskému patriarchovi, začali hľadať aj spoločné korene s tretím Rímom - Moskou. Veľkorusko tak začalo označovať územia cárskeho Ruska a Malorusko ostatné územia na západ. Na území litovského kniežatstva sa neskôr etablovalo pomenovanie Bielorusko. Idea budovania Trojruska s centrom v Moskve ostala dominantnou až do Októbrovej revolúcie v 1917.

Na území dnešnej Ukrajiny so vznikom národneho obrodenia v 19. storočí termín Malorusko začal ustupovať označeniu Ukrajina.

Boľševici so svojimi internacionálnymi snahami urobili idei Trojruska rázny škrt, lebo bola silno prepojená s ruským cárstvom. Bielorusko si pomenovanie ponechalo, ale Malorusko a Veľkorusko nie. Prakticky však boľševici pokračovali v mocenských snahách cárskeho Ruska, ale dali mu iné pomenovanie – Sovietsky zväz – a novú ateistickú ideológiu.

Po páde komunizmu myšlienka Trojruska nanovo ožila nielen v cirkevnom prostredí, ale našla si svojich priaznivcov aj na strane štátnej moci. No podobne ako to bolo aj pri budovaní a rozširovaní ríš v minulosti, aj toto terajšie budovanie novodobej Ruskej ríše je, žiaľ, spojené s prelievaním veľkého množstva ľudskej krvi.

Namiesto budovania porozumenia, rozvoja a priateľstva medzi národmi tu máme v 21. storočí opäť konflikt, v ktorom ide o rozširovanie vlastných sfér vplyvu, podobne ako tomu bolo v minulosti. No vtedy mali podstatne viac obmedzené zdroje a museli tak po podstatne menšom ničení a deštrukcii pristúpiť k vyjednaniu mieru.