Slovami z Biblie: Nech je svetlo (porov. Gn 1,3) sa režisér Marko Škop nechal inšpirovať a pripravil svoj nielen filmový príbeh, ktorým chcel vyjadriť túžbu zažiť aj v slovenskej spoločnosti koniec tmy a začiatok svetla radostného a pokojného života. Čo je ale tou tmou a v aké svetlo autori filmu dúfajú? 

Tento vznešený úmysel má pomaly napĺňať zápletka filmu, ktorá osciluje medzi neprítomnosťou manžela a otca v rodine kvôli zárobku v zahraničí, a dospievaním jeho detí, ktoré prirodzene potrebujú a hľadajú silný príbeh otca na budovanie vlastnej identity. Vo výchove synov si matka nevie rady bez pevnej prítomnosti a rozhodnutia otca chlapcov, čo konkrétne a pravdivo film vykresľuje.  S týmito reálnymi ťažkosťami sa dnes borí nemálo našich rodín. Aj toto je oná tma, po konci ktorej mnohé manželky a deti túžia: nech manžel a otec zostane radšej doma. Ťažké rozhodnutie, ktoré hlavná postava – otec rodiny, keď si uvedomil reálnosť tohto temna, vyjadril v dnešnej spoločnosti obdivuhodným spôsobom: „Uskromníme sa“. Radšej nezarobiť o pár stoviek eur viac, ako stratiť a deformovať svoje deti. Obdivuhodné. 

Ale je tu ešte iná téma. A rovnako háklivá. Partia chalanov v dedine, do ktorej jeho rastúci synovia chcú samozrejme patriť a niečo tam znamenať. Lenže táto partia sa tu vyznačuje nie bežne známymi doťahovačkami a pretlačovaním medzi chalanmi, ale silnou hierarchiou, arogantným násilným správaním a takmer šikanou, proti ktorým sú aj dedinčania bezmocní.  Jeden z chlapcov tejto partie bol onálepkovaný ako homosexuál. Počas filmu je ale jasne povedané, že ním nebol, avšak strach a bremeno okolností povyšovacieho rituálu partie bolo pre chlapca tak neznesiteľné, že sa rozhodol spáchať samovraždu. Spontánne to vzbudí našu ľútosť, ale taktiež to môže pripomenúť deštrukčnú ľahostajnosť a ľahkosť v šikanovaní druhých. 

Dlhé ticho po skončení premietania filmu akoby chcelo povedať, ale nielen: Ak toto medzi nami nastane, ako budeme žiť?! Veď nielen v uzavretom priestore niektorých športových arén, ale už aj na našich uliciach bežne vidíme stratu elementárnej úcty a súcitu medzi ľuďmi. „Obrana“, či aj inak by sa mohla volať takáto partia, zneužíva silu, naháňa strach a manipuluje a deformuje deti. 

Zaráža v tejto súvislosti nejednoznačná postava katolíckeho kňaza: na jednej strane správne povzbudzuje v kostole a pri stretnutiach na fare k zmierovaniu medzi ľuďmi a ku konkrétnej manuálnej pomoci núdznym. Avšak na druhej strane manipuluje katolícke morálne učenie k ospravedlneniu násilia konaného voči niektorým ľuďom, čo je nielen proti pravdivému katolíckemu učeniu, ale aj úmyselne vyfabulované režisérom filmu. Na moju otázku: „Stretli ste sa s kňazom s takýmto postojom?“, mi režisér po premiére odpovedal: „Na youtube sú videá, v ktorých je takéto konanie. Je to kanál s menom XY.“ Keď som si pozrel tento kanál, žiadneho takého kňaza som tam nevidel, ale sú tam iba muži s neprijateľným burcovaním k násiliu a zneužívajúci meno Boha, svätých a modlitbu, a nočné sprievody s fakľami, bohužiaľ v oblečení, ktoré sa používalo a niekde ešte stále používa pri miništrovaní v kostole. A je smutné, že ako kulisu viackrát použili aj rodný dom Jozefa Tisu na legitimizovanie svojich negatívnych tendencií.  Tieto zavrhnutiahodné videá, ktoré by si minimálne zaslúžili odborný zdravotný posudok, ale nemôžu vzbudzovať obavy. Bohužiaľ však boli inšpiráciou k zostaveniu niektorých prejavov kňaza v tomto filme. Je smutné a na škodu pravdy, že tvorba scenáru nebola konzultovaná so žiadnym rozhľadeným kňazom. 

Po premiére tohto filmu sme sa traja kňazi z rôznych diecéz Slovenska, ktorí s úprimným nasadením a obetavosťou mnohé roky pracujeme nielen u nás, ale aj v zahraničných misiách, zhodli, že vôbec nepoznáme slovenského kňaza, ktorý by takto hrozne konal. Bolo nám jasné, že režisér tu priamo či nepriamo naráža aj na komplikovanú situáciu v prvej Slovenskej republike. Škoda, že zabudol pritom na princíp, že pri hodnotení histórie treba byť vždy zdržanlivý, lebo historiografia podlieha hlavne vykladaniu mocných.  Konanie tohto tzv. kňaza neospravedlňuje ani veľmi trefná poznámka hlavnej postavy povedaná herečke zdanlivo nevýraznej úlohy, ktorá hrala matku kňaza: „Čo ste to vychovali?! Je to rozmaznané decko!“ Mám veľkú úctu k matkám kňazov, ale je na zamyslenie, či práve táto postava nemala predstavovať skutočného skrytého vodcu, ktorý komandoval nielen kňaza a celú farnosť, ale nepriamo aj onú extrémistickú partiu. 

Je na mieste otázka: Prepojením postavy kňaza na túto partiu chcel režisér pošliapať či uraziť to veľké množstvo poctivých a obetavých kňazov, vďaka ktorým desiatky-tisíc detí a mladých ľudí pokojne rastú v radosti zo života, ktorí sú nenahraditeľnou oporou rodinám v ťažkostiach, duchovne držia mnohé ľudské „trosky“, alebo sú hlavnými inšpirátormi stoviek sociálnych diel a pomoci pre núdznych a chudobných na Slovensku? Len my kňazi vieme, koľko rodičov nám príde poďakovať, že obetujeme svoj čas a skúsenosti, okolo seba zhromažďujeme ich deti v mene lásky Ježiša Krista a tak ich chránime pred drogami a alkoholom, násilím a znásilneniami. Pre nás kňazov nie je vôbec podstatné množstvo ľudí v kostole, ako si to mnohí myslia, ale kvalita, úprimná radosť viery, ktorá rozhoduje o príťažlivosti tej či onej komunity veriacich a jej prínose do spoločnosti.  S odvahou posledných troch pápežov môžeme povedať, že aj medzi nami kňazmi sa nájdu nepodarky, ako všade, a že každý z nás je hriešny. Ale chcem a nútim sa veriť, že režisér nemal v pláne pošliapať prácu kňazov a tak ničiť či dehonestovať autority, ktoré rodičom pomáhajú pri správnej výchove ich detí. 

Myslím si, že by bolo chybou zavrhnúť tento film. Som rád, že vznikol, lebo má v sebe silu pomôcť objasniť a rozvinúť rôzne u nás dôležité témy: napr. lepšie a pravdivejšie chápať potreby dospievajúcich detí a nájsť si v rodinách pre nich čas; ešte širšie mediálne publikovať inšpirujúce príbehy otcov a matiek zamerané na ich vzťahy a výchovu a nie iba na využívanie ich podnikateľských zručností; nové zameranie vo formácii budúcich kňazov zohľadňujúce nielen riešenie vysluhovania sviatostí a farskej agendy, ale aj blízkosť a spoluprácu s veriacimi pri riešení súčasných sociálnych výziev pre dobro celej našej spoločnosti. 

Nedá mi nespomenúť, ako režisér vykreslil postavu otca. Mužské srdce až zaplesá, keď vidí, ako hlavný hrdina moderne žije podľa ideálov mužskosti, ako sú pevnosť, zodpovednosť, rozvážnosť, prejavenie úcty, obetavosť, dodržanie slova, nebojácnosť, schopnosť priznať si chybu. Veliteľ „Obrany“ so svojimi kumpánmi sú pri ňom úplnou karikatúrou mužskosti.  Myslím, že nejedna žena by chcela mať pri sebe manžela a otca jej detí, ktorý by bol pre rodinu ochotný obetovať všetko, ktorý sa teší domov, s úctou, ale rozhodne sa snaží pochopiť, jednoznačne zasiahne pri hrozbe nesprávneho použitia zbrane, vie sa ospravedlniť, nezabudne urobiť malý konkrétny skutok lásky hoc aj žuvačkami, ktorý hľadá spôsoby, ako sa priblížiť svojmu zmätenému synovi a zjednocuje sa s ním v jeho záujme, verí prísahe a danému slovu a radšej sa pre dobro svojich detí zrieka svojej predstavy lepšieho zárobku v zahraničí. Jednoducho, je ochotný obetovať seba, len aby rodina bola šťastná. Opäť obdivuhodné. 

Na konci filmu režisér neuvádza diváka do jasného záveru. Necháva ho v tichu kancelárie policajnej stanice s pohľadom upretým na preložené a silne sa držiace ruky dvoch generácií: otca a syna.  Hlboko súhlasím s režisérom, že zárukou budúcnosti, a teda svetlom pre dnešnú dobu na Slovensku nie je až tak štát a polícia, ale znovunájdenie životne dôležitej prepojenosti jednej generácie s druhou: životnej múdrosti a rozvahy jednej s nadšeným nasadením pre dobro všetkých tej druhej. „Dajte si znak pokoja“ v kostole, ktoré bolo vo filme dvakrát zvýraznené, ale jeden krát viacerými ľuďmi ignorované, povzbudzuje vytrvať v tomto nasadení za dobro a vzájomnú pomoc za každú cenu. 

Tento film je akoby výkrik, aby sme všetci v tejto spoločnosti odmietli cynizmus a sarkazmus, extrémizmus a zneužívanie moci a vytvorili medzi nami priestor na vzájomnú lásku a citlivosť. Nech sme už akýkoľvek. Lebo len vzájomná láska je cestou do budúcnosti. Vieme ešte čo je naozaj láska? Žeby tie láskavé objatia pápeža Františka až prorocky pripomínali, čo urgentne potrebuje táto naša doba? 

Ľudovít Pokojný, katolícky kňaz