„Pokiaľ si spomínam, pre mňa existoval len jeden idol: Albert Schweitzer.“ Ary van Wijnen je pravdepodobne posledným žijúcim dobovým svedkom, ktorý spolupracoval so Schweitzerom (1875 – 1965). Tento 76-ročný Holanďan spomína na časy strávené so slávnym teológom, filozofom a lekárom džungle. Van Wijnenov otec, protestantský pastor v holandskom Groningene, bol už vtedy nadšený Schweitzerovou liberálnou teológiou.

Mladý Ary, inšpirovaný svojím otcom, už vo veku dvanástich rokov prečítal všetky knihy o Schweitzerovi a od Schweitzera. Následne pre chlapca prichádzalo do úvahy len jedno povolanie: „Chcel som pomáhať, no nie tu, kde je lekárov dosť, ale v rozvojových krajinách.“

Toto želanie ho sprevádzalo počas celého štúdia. Nakoniec však van Wijnen začal pochybovať. „Už som nevedel, či som naozaj vhodný.“ Začiatkom 60. rokov sa uchádzal o stáž u Schweitzera v Gabone. Niekoľko rokov predtým, v roku 1952, mu bola udelená Nobelova cena za mier. „Jeho popularita v dôsledku toho nesmierne vzrástla, rovnako ako počet skupín návštevníkov, ktorí putovali do jeho tropickej nemocnice v Lambarene, aby sa s ním osobne stretli.“

Van Wijnenovi sa dostalo najskôr odmietnutia. V máji 1963 však dostal telegram z Lambarene: stáž – „moje najväčšie želanie“. Po rozhovore s rodičmi bol let do Gabonu v západnej Afrike rezervovaný v priebehu niekoľkých dní. „V lietadle bola so mnou delegácia významných ľudí,“ spomína van Wijnen: „Takže som si hneď po prílete mohol potriasť rukou s Albertom Schweitzerom.“

Študent zostal v Gabone šesť mesiacov. Nepracoval len v nemocnici. „Schweitzer požadoval oveľa viac. Pomáhal som pri natieraní striech z vlnitého plechu a pri práci v záhrade.“ Znova a znova videl Schweitzera, ako sprevádza množstvo návštevníkov. „Koloniálny výzor, ktorý mu dodávala jeho tropická prilba, mu neprekážal.“ Naopak, lekár všetkým návštevníkom odporúčal nosiť pokrývku hlavy.

Krátko predtým časopis TIME označil Schweitzera za „najväčšieho človeka na svete“, novodobého svätca. V tom čase sa van Wijnen stretával so svojím vzorom každý deň na večeri. „Večerná pobožnosť, ktorá nasledovala a ktorú sprevádzal skladbami na klavíri, patrí k mojim najobľúbenejším spomienkam“ – aj keď nástroj zožrali termity.

Na rozlúčku dal Schweitzer van Wijnenovi dve knihy. Študent nemohol vedieť, že nositeľa Nobelovej ceny uvidí v deň svojho odchodu naposledy. Krátko pred ukončením štúdia dostal list. „V ňom sa ma pýtal, či by som nechcel pracovať ako lekár v jeho nemocnici.“ Van Wijnen okamžite súhlasil. Po štátnej skúške odletel 7. septembra 1965 opäť do Gabonu. So svojím vzorom sa však už nikdy nestretol. Schweitzer zomrel tri dni predtým.

„Bol som veľmi smutný, ale zároveň veľmi vďačný, že som ho mohol stretnúť,“ spomína van Wijnen. Keď dorazil do Lambarene, pohrebné obrady boli v plnom prúde. „Videl som, aký bol medzi obyvateľmi obľúbený... Z celej krajiny prichádzali ľudia, aby mu vzdali poslednú úctu.“

Van Wijnen pôsobil v Lambarene ako lekár až do roku 1967. Bol svedkom dokončenia dediny pre malomocných. „Schweitzer na to použil peniaze, ktoré mu dal Nobelov výbor.“ Van Wijnen sa vrátil ešte dvakrát, v rokoch 1969 až 1974 a 1981 až 1985, naposledy ako lekársky riaditeľ nemocnice. Nasledovali ďalšie pozície na Inštitúte tropickej medicíny v Amsterdame a ako lekár pre malomocenstvo v Nigérii a na Haiti. Až do odchodu do dôchodku pracoval ako lekársky konzultant v Nemeckom združení pre pomoc pri lepre a tuberkulóze DAHW vo Würzburgu. Svojmu vzoru zostal verný: „Čas, ktorý som strávil s lekárom z džungle, je jednou z najdôležitejších udalostí v mojom živote.“

Zdroj: https://katholisch.de/artikel/616-beim-urwalddoktor